Rimanom

9 Ako Kristov učeník hovorím pravdu, neklamem, aj moje svedomie vedené svätým duchom svedčí so mnou, 2 že mám v srdci veľký žiaľ a neustálu bolesť. 3 Prial by som si, aby som ja sám bol oddelený od Krista ako prekliaty, ak by to pomohlo mojim bratom, mojim príbuzným,* 4 Izraelitom. Oni boli prijatí za synov+ a dostali slávu, zmluvy,+ Zákon,+ svätú službu+ a sľuby.+ 5 Oni sú potomkami patriarchov,+ z ktorých pochádza Kristus.+ Boh, ktorý je nad všetkým, nech je navždy chválený. Amen.

6 To však neznamená, že sa Božie slovo nesplnilo. Lebo nie všetci potomkovia Izraela sú skutočným „Izraelom“.+ 7 Ani nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomstvom,*+ ale je napísané, že „sľúbené potomstvo* vzíde z Izáka“.+ 8 To znamená, že nie všetky Abrahámove deti sú aj Božími deťmi,+ ale za potomstvo* sa považujú deti sľubu.+ 9 Lebo sľub znel takto: „O tomto čase prídem a Sára bude mať syna.“+ 10 A sľub nebol daný iba v tomto prípade, ale aj vtedy, keď Rebeka počala dvojčatá z jedného muža, nášho predka Izáka.+ 11 Lebo keď sa ešte ani nenarodili a neurobili nič dobré ani zlé – aby Boží zámer týkajúci sa vyvolenia bol aj ďalej závislý od toho, ktorý povoláva, a nie od skutkov –, 12 bolo jej povedané: „Starší bude otrokom mladšieho.“+ 13 Ako je napísané: „Miloval som Jakoba, ale Ezaua som nenávidel.“+

14 Čo teda povieme? Je Boh nespravodlivý? Určite nie!+ 15 Veď Mojžišovi hovorí: „Zľutujem sa nad tým, nad kým chcem, a prejavím súcit tomu, komu chcem.“+ 16 Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto sa snaží,* ale na Bohu, ktorý sa zľutováva.+ 17 Veď v Písme sa uvádza, že Boh povedal faraónovi: „Nechal som ťa žiť, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa o mojom mene rozprávalo po celej zemi.“+ 18 Teda zľutuje sa, nad kým chce, ale koho chce, toho nechá, aby sa zatvrdil.+

19 Niekto mi možno povie: „Prečo potom Boh ľuďom ešte niečo vyčíta? Veď kto sa môže vzoprieť jeho vôli?“ 20 Ale kto si ty, že odvrávaš Bohu?+ Povie výtvor svojmu tvorcovi: „Prečo si ma tak urobil?“+ 21 Či nemá hrnčiar moc nad hlinou,+ aby z tej istej hrudy urobil jednu nádobu na dôstojné použitie a druhú na nedôstojné?* 22 Čo teda povieme, ak Boh chcel prejaviť svoj hnev a moc, ale s veľkou trpezlivosťou znášal nádoby hnevu, ktoré si zaslúžia zničenie? 23 A čo ak to urobil preto, aby ukázal bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva,+ ktoré vopred pripravil na slávu, 24 čiže na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z iných národov?+ 25 Je to tak, ako povedal aj v Ozeášovi: „Ľud, ktorý nie je môj,+ nazvem svojím ľudom a nemilovanú nazvem milovanou.+ 26 A na mieste, kde som im povedal: ‚Vy nie ste môj ľud,‘ tam ich nazvem synmi živého Boha.“+

27 A Izaiáš o Izraeli vyhlasuje: „Aj keby bolo synov Izraela ako morského piesku, len ostatok bude zachránený.+ 28 Lebo Jehova* zúčtuje s obyvateľmi zeme rýchlo a úplne.“+ 29 A ako Izaiáš predpovedal: „Keby nám Jehova* vojsk* nenechal aspoň niečo z potomstva,* boli by sme ako Sodoma, podobali by sme sa Gomore.“+

30 Čo z toho teda vyplýva? To, že ľudia z iných národov, hoci sa neusilovali o spravodlivosť, dosiahli spravodlivosť,+ a to spravodlivosť, ktorá pramení z viery,+ 31 ale Izraeliti, hoci sa usilovali dodržiavať zákon spravodlivosti, nedokázali to v plnej miere. 32 Prečo? Lebo sa neusilovali dosiahnuť spravodlivosť vierou, ale skutkami. Narazili na „kameň úrazu“,+ 33 ako je napísané: „Kladiem na Sione kameň+ úrazu a skalu pohoršenia. Ale ten, kto na ňom zakladá svoju vieru, sa určite nesklame.“+