Jób
6 Jób odpovedal:
2 „Keby tak bola zvážená všetka moja bolesť+
a spolu s mojím nešťastím by bola položená na váhy,
3 prevážila by piesok morí.
Preto rozprávam bez rozmyslu.*+
4 Prenikli mnou šípy Všemohúceho,
vpíja sa do mňa ich jed.+
Zoradili sa proti mne hrôzy od Boha.
5 Híka divý osol,+ keď má dosť trávy?
Bučí býk, keď má dosť sena?
6 Či sa jedlo bez chuti jedáva neosolené?
Má slez* nejakú chuť?
7 Nechcem sa toho ani dotknúť,
je to* pre mňa ako pokazené jedlo.
8 Keby sa len splnila moja prosba,
keby mi Boh dal, po čom túžim!
9 Keby ma len Boh chcel rozdrviť,
keby tak na mňa vztiahol ruku a usmrtil ma!+
10 Aj to by ma potešilo,
skákal by som od radosti napriek neutíchajúcej bolesti.
Veď som sa nevzpieral slovám Svätého.+
11 Kde mám zobrať silu, aby som to vydržal?+
Čaká ma ešte niečo dobré? Oplatí sa mi ešte žiť?*
12 Veď nie som z kameňa
a moje telo nie je z medi!
13 Ako si mám poradiť,
keď som prišiel o všetku oporu?
15 Moji vlastní bratia sú zradní+ ako zimný potok,
ako vody potokov, ktoré vysychajú.
16 Sú zakalené roztápajúcim sa ľadom
a skrýva sa v nich topiaci sa sneh.
17 V lete sa z nich stráca voda a miznú,
keď nastanú horúčavy, vysychajú.
18 Ich riečiská sa kľukatia,
vedú do pustatiny a tam zanikajú.
20 Hanbia sa, že sa na ne spoliehali,
prichádzajú k nim a sú sklamaní.
22 Či som vás o niečo prosil
alebo som žiadal, aby ste za mňa dali dar zo svojho bohatstva?
23 Prosil som vás, aby ste ma vyslobodili z rúk nepriateľa
alebo ochránili pred* utláčateľmi?
24 Poučte ma a ja budem mlčať.+
Vysvetlite mi, akej chyby som sa dopustil.
25 Úprimné slová nezraňujú.+
Ale načo je dobré vaše karhanie?+
26 Chcete ma karhať za moje slová?
Za slová vyrieknuté v zúfalstve,+ ktoré vietor odnáša preč?
28 A teraz sa na mňa pozrite,
nebudem vám predsa klamať do očí.
29 Rozmyslite si to, prosím, nekrivdite mi,
premyslite si to, lebo som neurobil nič zlé.*
30 Je na mojich perách klam?
Myslíte, že neviem, ako chutí nešťastie?