Kazateľ
1 Slová zhromažďovateľa,*+ Dávidovho syna, kráľa v Jeruzaleme.+
2 „Márnosť* nad márnosť!“ hovorí zhromažďovateľ.
„Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť!“+
6 Vietor veje na juh a stáča sa na sever,
krúži a krúži, v ustavičnom kolobehu sa vracia.
7 Všetky rieky* tečú do mora, a predsa sa more nepreplní.+
Vracajú sa na miesto, kde pramenia, aby odtiaľ znova tiekli.+
8 Všetko je únavné,
nikto to nedokáže ani opísať.
Oko sa nenasýti pozeraním
a ucho sa neuspokojí počúvaním.
9 Čo bolo, to zase bude,
a čo sa robilo, to sa bude opäť robiť.
Nie je nič nové pod slnkom.+
10 Je niečo, o čom sa dá povedať: „Pozri, toto je nové“?
Veď to tu bolo už dávno,
bolo to na svete už pred nami.
11 Nikto si nepamätá ľudí, ktorí žili kedysi,
ako si nikto nebude pamätať tých, ktorí prídu neskôr.
A na nich si zase nebudú pamätať tí, ktorí prídu po nich.+
12 Ja, zhromažďovateľ, som sa stal kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.+ 13 Usiloval som sa s múdrosťou+ preštudovať a preskúmať všetko, čo sa deje pod nebom+ – tú biednu činnosť, ktorú dal Boh ľuďom, aby sa jej venovali.
14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom,
a bola to len márnosť a honba za vetrom.+
15 Čo je krivé, sa nedá narovnať,
a čo chýba, sa nedá spočítať.
16 Povedal som si: „Nadobudol som väčšiu múdrosť ako všetci, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme.+ Moje srdce sa naplnilo múdrosťou a poznaním.“+ 17 Snažil som sa spoznať múdrosť, šialenstvo* i bláznovstvo,+ ale zistil som, že aj to je honba za vetrom.