Jób
30 A teraz sa mi vysmievajú+ –
muži mladší ako ja.
Ich otcovia neboli dobrí ani na to,
aby s mojimi psami strážili stáda.
2 Pomohla mi v niečom sila ich rúk?
Ich zdatnosť sa vytratila.
3 Sú vyčerpaní núdzou a hladom,
obhrýzajú vyprahnutú zem,
zničený kraj, ktorý spustol.
4 Z kríka otrhávajú slané listy,*
kŕmia sa koreňom kručinky.
5 Ľudia ich od seba odháňajú,+
kričia na nich ako na zlodejov.
6 Bývajú na úbočiach roklín,*
v jamách a skalných puklinách.
7 Z húštin počuť ich nárek,
v žihľave sa k sebe chúlia.
8 Synovia hlupákov a ľudí bez mena,
bičom boli vyhnaní z krajiny.
12 Povstávajú po mojej pravici a útočia na mňa ako dav,
zaháňajú ma na útek
a do cesty mi stavajú prekážky, aby ma zničili.
13 Rozrývajú moje cesty
a pridávajú k môjmu trápeniu.+
Nemá ich kto zastaviť.*
14 Prichádzajú ako cez široký prielom v hradbách,
valia sa na mňa uprostred spustošenia.
15 Zmocňuje sa ma hrôza.
Moja dôstojnosť sa stráca, akoby ju odniesol vietor,
a moja nádej na záchranu mizne ako mrak.
18 Veľká sila mení môj odev na nepoznanie,*
škrtí ma ako tesný golier.
19 Boh ma vrhol do blata,
zostal zo mňa len prach a popol.
20 Volám k tebe o pomoc, ale ty mi neodpovedáš,+
predstupujem pred teba, ale ty sa len pozeráš.
21 Zmenil si sa a si ku mne krutý,+
tvoja ruka na mňa útočí celou silou.
22 Dvíhaš ma do vetra a nechávaš ma ním odviať,
zmietaš mnou vo víroch búrky.*
23 Viem, že ma vydáš smrti,
odvedieš ma do domu, kde sa raz stretnú všetci živí.
25 Či som neľutoval tých, ktorých postihli zlé časy?*
Nemal som súcit s chudobnými?+
26 Dúfal som v dobré, prišlo zlé,
čakal som na svetlo, no prišla tma.
27 Neprestajne to vo mne vrie,
doľahli na mňa biedne dni.
28 Chodím zachmúrený,+ ani slnečný svit nevidím,
pred všetkými vstávam a volám o pomoc.
29 Stal som sa bratom šakalov
a spoločníkom pštrosov.+
31 Moja harfa znie už len pri smútení
a moja flauta* sprevádza hlas plačúcich.