Pôsob na srdce neveriacich príbuzných

„CHOĎ domov k svojim príbuzným a oznám im všetko, čo urobil pre teba Jehova, a o milosrdenstve, ktoré ti prejavil.“ Tieto slová adresoval Ježiš mužovi, ktorý sa chcel stať jeho nasledovníkom. Bolo to pravdepodobne neďaleko mesta Gadara, ktoré ležalo juhovýchodne od Galilejského mora. Z týchto slov vidieť, že Ježiš pozná našu prirodzenú črtu podeliť sa o zaujímavé a dôležité informácie s členmi rodiny. (Mar. 5:19)

Túto črtu často vidíme aj dnes, hoci v niektorých kultúrach je bežnejšia ako v iných. Keď sa teda niekto stane služobníkom pravého Boha Jehovu, obvykle chce porozprávať o svojej novej viere členom rodiny. Ale ako by to mal urobiť? Ako sa dá pôsobiť na srdce príbuzných, ktorí majú iné náboženstvo alebo dokonca vôbec nie sú veriaci? V Biblii nachádzame pozitívne a realistické rady.

„NAŠLI SME MESIÁŠA“

Medzi prvými, ktorí v prvom storočí rozpoznali, že Ježiš je Mesiáš, bol Andrej. Komu to išiel hneď povedať? „[Andrej] našiel najprv svojho brata Šimona a povedal mu: ‚Našli sme Mesiáša‘ (čo preložené znamená Kristus).“ Andrej priviedol Petra k Ježišovi a Peter tak dostal príležitosť stať sa Ježišovým učeníkom. (Ján 1:35–42)

Asi po šiestich rokoch, keď sa Peter zdržiaval v Joppe, dostal od vojenského dôstojníka Kornélia pozvanie, aby pricestoval na sever do Cézarey a navštívil ho. Koho Peter našiel v jeho dome? „Kornélius [Petra a tých, ktorí boli s ním] už očakával, keď povolal svojich príbuzných a dôverných priateľov.“ Tak poskytol členom svojej rodiny príležitosť počuť Petrove slová a rozhodnúť sa konať podľa nich. (Sk. 10:22–33)

Čo sa môžeme naučiť z toho, ako Andrej a Kornélius pristupovali k svojim príbuzným?

Ani jeden z nich nenechal veci na náhodu. Andrej osobne predstavil Petra Ježišovi a Kornélius sa postaral o to, aby jeho príbuzní počuli Petrovu reč. Andrej ani Kornélius na svojich príbuzných nenaliehali ani sa ich nepokúšali prefíkane zmanipulovať, aby sa stali Kristovými nasledovníkmi. Je to poučné aj pre nás? Určite! Aj my by sme mali konať podobne. Možno sa budeme môcť s členmi rodiny porozprávať o niektorých myšlienkach, a tak im umožniť, aby sa zoznámili s biblickou pravdou a s našimi spolukresťanmi. Stále by sme však mali rešpektovať ich slobodu rozhodovania a netlačiť na nich. Skúsenosť Jürgena a Petry, manželskej dvojice z Nemecka, ukazuje, ako môžeme pomôcť našim príbuzným.

Petra študovala s Jehovovými svedkami a časom sa dala pokrstiť. Jej manžel Jürgen bol dôstojníkom v armáde. Zo začiatku nebol z rozhodnutia svojej manželky veľmi nadšený. Ale po čase si uvedomil, že svedkovia učia pravdu z Biblie. Aj on sa oddal Jehovovi a dnes slúži ako starší v miestnom zbore. Čo hovorí o tom, ako pôsobiť na srdce príbuzných, ktorí majú iné náboženstvo?

„Nemali by sme príbuzným nič vnucovať ani im neustále pripomínať duchovné veci. To by ich mohlo len odrádzať. Z dlhodobého hľadiska je lepšie, keď sa im z času na čas taktne zmienime o nejakej zaujímavosti. Užitočné je tiež zoznámiť príbuzných s členmi zboru, ktorí sú v podobnom veku ako oni alebo majú podobné záujmy. Takýto postup môže preklenúť priepasť.“

Peter i Kornéliovi príbuzní zareagovali na biblické posolstvo rýchlo. Iní, ktorí v prvom storočí prišli do kontaktu s pravdou, potrebovali pre svoje rozhodnutie viac času.

AKO REAGOVALI JEŽIŠOVI BRATIA?

Niektorí príbuzní uverili v Ježiša už počas jeho verejnej služby. Medzi nimi boli napríklad apoštoli Jakub a Ján, ktorí boli pravdepodobne Ježišovými bratrancami, a ich matka Salome, Ježišova teta. Možno patrila medzi „mnoho iných žien, ktoré [Ježišovi a apoštolom] slúžili zo svojho majetku“. (Luk. 8:1–3)

Iní členovia rodiny však v Ježiša neuverili hneď. Napríklad asi rok po Ježišovom krste sa v jednom dome zhromaždil zástup, aby si ho vypočul. „Ale keď o tom počuli jeho príbuzní, vyšli, aby ho zadržali, lebo hovorili: ‚Pomiatol sa.‘“ O niečo neskôr jeho nevlastní bratia chceli zistiť, či pôjde na sviatok do Jeruzalema, ale Ježiš im nedal priamu odpoveď. Prečo? „Jeho bratia totiž v neho neprejavovali vieru.“ ​(Mar. 3:21; Ján 7:5)

Čo sa môžeme naučiť z toho, ako Ježiš zaobchádzal so svojimi príbuznými? Keď niektorí z nich hovorili, že prišiel o rozum, neurazil sa. Po svojej mučeníckej smrti a vzkriesení im dokonca poskytol ďalšie povzbudenie, keď sa ukázal svojmu nevlastnému bratovi Jakubovi. Zdá sa, že to pomohlo nielen Jakubovi, ale aj ďalším Ježišovým nevlastným bratom, aby sa presvedčili, že Ježiš je Mesiáš. Vďaka tomu boli s apoštolmi a ďalšími v hornej miestnosti v Jeruzaleme, kde dostali svätého ducha. Časom dostal Jakub spolu s iným Ježišovým nevlastným bratom Júdom ďalšie nádherné výsady. (Sk. 1:12–14; 2:1–4; 1. Kor. 15:7)

NIEKTORÍ POTREBUJÚ VIAC ČASU

Podobne ako v prvom storočí, aj dnes potrebujú niektorí príbuzní dlhší čas, kým sa rozhodnú kráčať po ceste života. Zoberme si napríklad Roswithu. V roku 1978, keď bol jej manžel pokrstený, bola aktívnou katolíčkou. Najprv mu odporovala, lebo bola presvedčená, že jej náboženstvo je správne. Ale po rokoch sa jej odpor zmiernil a uvedomila si, že svedkovia učia pravdu. V roku 2003 sa dala pokrstiť. Čo prispelo k tejto zmene? Keď manželovi odporovala, necítil sa dotknutý, ale poskytoval jej príležitosti, aby mohla zmeniť svoj názor. Čo Roswitha radí tým, ktorí majú neveriacich príbuzných? „Buďte trpezliví, trpezliví a ešte raz trpezliví.“

Monika bola pokrstená v roku 1974 a jej dvaja synovia asi o desať rokov neskôr. Jej manžel Hans síce pravde nikdy neodporoval, ale pokrstiť sa dal až v roku 2006. Čo radí táto rodina s odstupom času? „Verne sa držte Jehovu a nerobte v otázkach viery žiadne kompromisy.“ Dôležité bolo aj to, že členovia rodiny stále dávali Hansovi najavo svoju lásku. A nikdy sa nevzdali nádeje, že jedného dňa prijme pravdu.

OSVIEŽUJÚCE VODY PRAVDY

Ježiš raz prirovnal posolstvo o pravde k vode, ktorá sprostredkúva večný život. (Ján 4:13, 14) Chceme, aby našich príbuzných pravda osviežila ako dúšok chladnej, čistej vody. Istotne ich nechceme touto vodou zaplaviť, len aby sme ich prinútili prijať pravdu čo najskôr. Či ich pravdou osviežime, alebo zaplavíme závisí od toho, ako im ju odovzdáme. Biblia hovorí, že „srdce spravodlivého uvažuje, čo odpovedať“ a „srdce múdreho pôsobí, že jeho ústa prejavujú pochopenie, a jeho perám to pridáva presvedčivosti“. Ako môžeme uplatniť túto radu? (Prísl. 15:28; 16:23)

Uvažujme o situácii, keď sa manželka chce porozprávať s manželom o svojej viere. Ak dopredu „uvažuje, čo odpovedať“, nehovorí unáhlene a starostlivo volí slová. Nemala by prejavovať samospravodlivý ani nadradený postoj. Pozorný výber slov pôsobí osviežujúco a podporuje pokoj. Skôr ako začne takýto rozhovor, mala by si položiť otázky: Je môj manžel teraz uvoľnený a prístupný? O čom sa rád rozpráva alebo o čom rád číta? Zaujíma sa o vedu, politiku či šport? Ako môžem vyvolať jeho zvedavosť, čo učí Biblia a súčasne brať do úvahy jeho pocity a názory? Keď bude manželka myslieť na tieto rady, pomôže jej to hovoriť a konať s pochopením.

Pôsobiť na srdce členov rodiny však zahŕňa oveľa viac, než im len podávať vody pravdy v primeranom množstve. Naše slová by mali byť umocnené aj dobrým správaním.

DÁVAJTE DOBRÝ PRÍKLAD

Jürgen, o ktorom už bola zmienka, odporúča: „Dbajte na to, aby ste v každodennom živote dôsledne uplatňovali biblické zásady. To môže na príbuzného veľmi zapôsobiť, hoci to nemusí dať najavo. No možno začne počúvať.“ Hans, ktorý bol pokrstený asi o 30 rokov neskôr ako jeho manželka, s tým súhlasí. „Príkladné kresťanské správanie je dôležité, lebo príbuzný môže vidieť pozitívny účinok pravdy na náš život.“ Naši príbuzní by mali vidieť, že vďaka svojej viere sa odlišujeme od iných a zmenili sme sa k lepšiemu, nie k horšiemu.

Apoštol Peter dal manželkám, ktoré majú neveriacich manželov, cennú radu: „Buďte podriadené vlastným manželom, aby niektorí, ak nie sú poslušní slovu, boli získaní bez slova správaním svojich manželiek, pretože boli očitými svedkami vášho cudného správania spolu s hlbokou úctou. A vaša ozdoba nech nie je vo vonkajšom zapletaní vlasov a v navešaní si zlatých ozdôb či v nosení vrchných odevov, ale nech je to skrytý človek srdca v neporušiteľnom rúchu tichého a mierneho ducha, ktorý má veľkú hodnotu v Božích očiach.“ ​(1. Petra 3:1–4)

Peter teda napísal, že manžela by malo presvedčiť príkladné správanie jeho manželky. To sa snaží uplatniť aj sestra, ktorá sa volá Christa. Odkedy sa v roku 1972 dala pokrstiť, usiluje sa správať tak, aby pôsobila na srdce svojho manžela. Hoci jej manžel istý čas so svedkami študoval, stále si pravdu neosvojil. Občas príde na zhromaždenie a dobre vychádza s členmi zboru. Oni zas rešpektujú jeho slobodu rozhodovania. Ako sa Christa snaží pôsobiť na jeho srdce?

„Som rozhodnutá žiť tak, ako to Jehova odo mňa očakáva. Súčasne sa usilujem svojho manžela ‚získať bez slova‘ dobrým správaním. Ak tým neporuším biblické zásady, snažím sa urobiť všetko pre to, aby som vyhovela jeho želaniam. Pritom rešpektujem jeho slobodnú vôľu a nechávam to v Jehovových rukách.“

Skúsenosť Christy ukazuje, aké dôležité je byť prispôsobivý. Christa si udržiava dobré duchovné návyky, pravidelne navštevuje zhromaždenia a horlivo zvestuje. Zároveň však prejavuje pochopenie a uvedomuje si, že jej manžel oprávnene očakáva, že ho bude milovať a venovať mu čas a pozornosť. Každý, kto má neveriacich príbuzných, koná múdro, ak je prispôsobivý a prejavuje pochopenie. Biblia hovorí, že „na všetko je ustanovený čas“. To sa týka aj času, ktorý trávime s neveriacimi členmi rodiny, najmä s manželským partnerom. Spoločne strávený čas podporuje komunikáciu. A dobrá komunikácia znižuje pravdepodobnosť, že manželský partner sa bude cítiť osamelý, prehliadaný alebo že dokonca začne žiarliť. (Kaz. 3:1)

NESTRÁCAJTE NÁDEJ

„Je dôležité dávať členom rodiny najavo, že ich milujeme a že sa za nich modlíme,“ zdôrazňuje Holger, ktorého otec sa dal pokrstiť 20 rokov po ostatných členoch rodiny. A Christa stále verí, že jej manžel sa nakoniec postaví na Jehovovu stranu a prijme pravdu. K našim neveriacim príbuzným majme vždy pozitívny postoj a nevzdávajme sa nádeje.

Vždy sa snažme o to, aby sme si s príbuznými udržiavali dobré vzťahy, poskytovali im príležitosť spoznať pravdu a pôsobili na ich srdce biblickými myšlienkami. A všetko, čo robíme, by sme mali robiť „s miernosťou a hlbokou úctou“. (1. Petra 3:15)