Ceň si miesto druhých v Jehovovom zbore

1. Čo dal Jehova každému z nás?

JEHOVA nás má rád a každému z nás dal v zbore určité miesto. Hoci máme rôzne úlohy, všetci sme pre Jehovu cenní a potrebujeme jeden druhého. Túto dôležitú myšlienku nám pomáha pochopiť apoštol Pavol. Ako?

2. Prečo by sme si mali podľa Efezanom 4:16 jeden druhého vážiť a navzájom spolupracovať?

² V 1. Korinťanom 12:21, ktorý je záhlavným textom tohto článku, Pavol zdôraznil, že nikto z nás by si o žiadnom Jehovovom služobníkovi nemal pomyslieť: „Nepotrebujem ťa.“ Ak má v zbore vládnuť pokoj, musíme si jeden druhého vážiť a navzájom spolupracovať. (Ef. 4:16) Keď dobre spolupracujeme, zboru sa duchovne darí a silnie v láske.

3. O čom budeme hovoriť v tomto článku?

³ Ako môžeme bratom a sestrám v zbore prejavovať úctu? V tomto článku si najprv povieme, ako môžu starší prejavovať úctu spolustarším. Potom si ukážeme, ako môžeme prejavovať úctu bratom a sestrám, ktorí nie sú v manželstve. A nakoniec si rozoberieme, ako môžeme dávať najavo úctu tým, ktorí nehovoria plynule naším jazykom.

PREJAVUJ ÚCTU SPOLUSTARŠÍM

4. Ktorú Pavlovu radu by si mali starší vziať k srdcu?

⁴ Všetci zboroví starší sú vymenovaní Jehovovým svätým duchom. Ale každý z nich má iné dary a schopnosti. (1. Kor. 12:17, 18) Niektorí slúžia ako starší len krátko a nemajú toľko skúseností ako iní. Ďalších možno obmedzuje vyšší vek a zdravotné ťažkosti. Ale ani jeden starší by si o žiadnom spolustaršom nikdy nemal pomyslieť: „Nepotrebujem ťa.“ Každý starší by si mal vziať k srdcu Pavlovu radu zapísanú v Rimanom 12:10.

5. Ako starší prejavujú úctu spolustarším a prečo je to dôležité?

⁵ Starší prejavujú spolustarším úctu tak, že ich pozorne počúvajú. Zvlášť to platí, keď sa stretnú, aby prediskutovali dôležité otázky. Všimnime si, čo sa o tom písalo v Strážnej veži č. 12 z roku 1989: „Starší budú uznávať, že Kristus môže prostredníctvom svätého ducha riadiť myseľ ktoréhokoľvek staršieho v rade starších, aby poskytol biblickú zásadu potrebnú na vyriešenie akejkoľvek situácie alebo na akékoľvek závažné rozhodnutie. (Sk. 15:6–15) Žiadny jednotlivý starší nemá v rade monopol na ducha.“

6. Čo prispieva k jednote v rade starších a aký úžitok má z toho zbor?

⁶ Starší, ktorý si váži spolustarších, sa nesnaží o to, aby sa vždy ujal slova ako prvý. Nemá sklon ovládnuť rozhovor ani si nemyslí, že jeho názor je vždy správny. Naopak, svoje názory vyjadruje pokorne, a keď hovoria iní, pozorne ich počúva. A čo je ešte dôležitejšie, svoje návrhy zakladá na biblických zásadách a ochotne sa riadi pokynmi od „verného a rozvážneho otroka“. (Mat. 24:45–47) Keď starší rozoberajú záležitosti v atmosfére lásky a vzájomnej úcty, je medzi nimi prítomný Boží svätý duch a pomôže im dospieť k rozhodnutiu, vďaka ktorému bude zbor duchovne silnejší. (Jak. 3:17, 18)

PREJAVUJ ÚCTU SPOLUKRESŤANOM, KTORÍ NIE SÚ V MANŽELSTVE

7. Ako sa Ježiš pozeral na slobodný stav?

⁷ Kresťanský zbor tvoria nielen manželské páry a rodiny, ale aj mnohí bratia a sestry, ktorí nie sú v manželstve. Ako by sme sa mali pozerať na tých, ktorí sú slobodní? Zamyslime sa, ako sa na slobodný stav pozeral Ježiš. On sám zostal slobodný a všetok svoj čas a pozornosť venoval úlohe, ktorú mal na zemi vykonať. Nikdy nestanovil požiadavku, že jeho nasledovníci musia vstúpiť do manželstva ani že musia zostať slobodní. Ale povedal, že niektorí kresťania sa možno rozhodnú zostať slobodní. (Mat. 19:11, 12) Ježiš si vážil tých, ktorí neboli v manželstve. Nepovažoval ich za menejcenných ani si nemyslel, že im v živote niečo chýba.

8. K čomu Pavol povzbudzoval kresťanov podľa 1. Korinťanom 7:7–9?

⁸ Tak ako Ježiš, aj apoštol Pavol vykonával svoju službu ako neženatý muž. Nikdy neučil, že kresťan by nemal vstúpiť do manželstva. Uvedomoval si, že je to osobná vec. Ale na druhej strane povzbudzoval kresťanov, aby zvážili, či by nemohli slúžiť Jehovovi ako slobodní. (1. Kor. 7:7–9) Pavol sa nepozeral na slobodných kresťanov zhora. Dôkazom toho je, že poveril dôležitými úlohami práve mladého a slobodného brata Timoteja.b (Fil. 2:19–22) Z toho jasne vyplýva, že by nebolo správne hodnotiť duchovnú spôsobilosť nejakého brata na základe toho, či je slobodný alebo ženatý. (1. Kor. 7:32–35, 38)

9. Ako by sme sa mali pozerať na manželstvo a na slobodný stav?

⁹ Ani Ježiš, ani Pavol neučili, že kresťania musia zostať slobodní. Ale neučili ani to, že musia vstúpiť do manželstva. Teda ako by sme sa mali pozerať na manželstvo a na slobodný stav? V Strážnej veži z 1. októbra 2012 sa o tom výstižne písalo: „Oba stavy možno vnímať ako dar od Boha... Na slobodný stav sa Jehova nepozerá ako na pohanu a zdroj zármutku.“ Preto by sme mali uznávať, že aj slobodní bratia a sestry majú v zbore dôležité miesto.

10. Ako môžeme prejavovať úctu slobodným bratom a sestrám?

¹⁰ Mali by sme brať do úvahy pocity našich slobodných bratov a sestier a pamätať, že každý z nich má svoj dôvod na to, prečo nie je v manželstve. Niektorí sa tak rozhodli sami. Iní by radi vstúpili do manželstva, ale nikoho vhodného zatiaľ nenašli. A ďalší sú sami preto, lebo ich manželský partner zomrel. Bolo by správne, keby sme sa slobodného kresťana vypytovali, prečo si ešte nikoho nenašiel alebo či mu s tým nemáme pomôcť? Niektorí slobodní kresťania o takúto pomoc možno požiadajú. Ale ak nie, ako by sa asi cítili, keby sme im ponúkali, že ich s niekým zoznámime? (1. Tes. 4:11; 1. Tim. 5:13) Všimnime si, čo o tom povedali niektorí slobodní bratia a sestry, ktorí verne vytrvávajú v službe Jehovovi.

11., 12. Čím by sme mohli slobodných skľučovať?

¹¹ Jeden slobodný krajský dozorca, ktorý si svoju úlohu plní veľmi dobre, je presvedčený, že slobodný stav má veľa výhod. Ale niektorí bratia a sestry sa ho pýtajú, prečo nie je ženatý. Hoci to myslia dobre, jeho takéto otázky skľučujú. Iný slobodný brat, ktorý slúži v pobočke, povedal: „Niekedy vo mne bratia a sestry vyvolávajú pocit, že slobodných treba ľutovať. Potom to vyzerá tak, že slobodný stav je nejaké nešťastie, a nie dar.“

¹² Jedna slobodná sestra, ktorá slúži v Bételi, hovorí: „Niektorí si myslia, že každý slobodný človek si hľadá partnera a že každé spoločenské stretnutie považuje za príležitosť s niekým sa zoznámiť. Raz som pracovne cestovala do inej časti krajiny. V ten večer som tam išla aj na zhromaždenie. Sestra, u ktorej som sa ubytovala, mi povedala, že u nich v zbore sú dvaja bratia v mojom veku. Uistila ma, že jej nejde o to, aby ma dala s niekým dokopy. Ale len čo sme vošli do sály Kráľovstva, rovno ma doviedla k tým dvom bratom. Nemusím ani hovoriť, ako trápne sme sa všetci traja cítili.“

13. Kto je povzbudením pre jednu slobodnú sestru?

¹³ Ďalšia slobodná sestra, ktorá slúži v Bételi, hovorí: „Poznám viacero priekopníkov, ktorí sú už dlho slobodní. Sú to vyrovnaní ľudia, majú jasné ciele, sú obetaví a spokojní. Sú pre zbor veľkým prínosom. Majú na svoj slobodný stav vyrovnaný pohľad a necítia sa preto ani lepší, ani horší.“ Je príjemné byť v zbore, v ktorom si bratia jeden druhého vážia. V takom zbore nikto nemusí mať zlý pocit, že ho druhí ľutujú alebo mu závidia. Nikto nikoho nepodceňuje ani nevyvyšuje. Každý sa tam cíti dobre, lebo vie, že ho druhí majú radi.

14. Ako môžeme dávať najavo, že si vážime slobodných spolukresťanov?

¹⁴ Nemali by sme hodnotiť druhých podľa toho, či sú slobodní, alebo v manželstve, ale podľa toho, akými sú ľuďmi. Slobodní bratia a sestry nám budú za takýto postoj vďační. Nemali by sme ich ľutovať, ale mali by sme si ich vážiť za ich vernosť. Potom nebudú mať pocit, že si o nich druhí myslia: „Nepotrebujem ťa.“ ​(1. Kor. 12:21) Budú vedieť, že si ich vážime a uznávame, že majú v zbore svoje miesto.

PREJAVUJ ÚCTU SPOLUKRESŤANOM, KTORÍ NEHOVORIA PLYNULE TVOJÍM JAZYKOM

15. Aké zmeny urobili niektorí bratia a sestry?

¹⁵ V posledných rokoch sa mnohí zvestovatelia rozhodli učiť cudzí jazyk, aby pomohli ďalším ľuďom spoznať pravdu. To si od nich vyžadovalo, aby urobili zmeny vo svojom živote. Odišli zo zboru, kde sa hovorí ich materinským jazykom, aby mohli slúžiť v inojazyčnom zbore, kde je potrebných viac zvestovateľov. (Sk. 16:9) Bolo to ich osobné rozhodnutie, lebo sa chceli viac nasadiť v službe. Hoci to môže trvať roky, kým sa naučia plynule hovoriť novým jazykom, už teraz robia v zbore veľa dobrej práce. Svojimi vlastnosťami a skúsenosťami posilňujú a upevňujú zbor. Týchto obetavých bratov a sestry si veľmi ceníme.

16. Na základe čoho by starší mali rozhodnúť, či je nejaký brat spôsobilý slúžiť ako starší alebo služobný pomocník?

¹⁶ Rada starších by nemala váhať s odporučením nejakého brata na staršieho alebo na služobného pomocníka len preto, že ešte nehovorí plynule ich jazykom. Starší by sa mali zamerať na to, či brat spĺňa biblické požiadavky na starších a služobných pomocníkov, a nie na to, či dobre hovorí jazykom miestneho zboru. (1. Tim. 3:1–10, 12, 13; Tít. 1:5–9)

17. Pred akými otázkami stoja rodiny, ktoré sa presťahovali do inej krajiny?

¹⁷ Niektoré kresťanské rodiny sa presťahovali do zahraničia za prácou alebo aby unikli zlej situácii vo svojej krajine. Ich deti teraz možno chodia do školy, kde sa vyučuje v jazyku krajiny, do ktorej sa presťahovali. Je možné, že aj ich rodičia sa musia naučiť úradný jazyk, aby si našli zamestnanie. Čo ak je na mieste, kde teraz žijú, zbor alebo skupina v ich materinskom jazyku? Do akého zboru by mala rodina chodiť? Do zboru, kde sa hovorí úradným jazykom, alebo do zboru v ich materinskom jazyku?

18. Ako by sme sa mali podľa Galaťanom 6:5 pozerať na rozhodnutie hlavy rodiny?

¹⁸ O tom, do akého zboru bude rodina chodiť, rozhoduje hlava rodiny. On musí zvážiť, čo je v najlepšom záujme ich rodiny. (Gal. 6:5) Jeho rozhodnutie musíme rešpektovať. A keď sa rozhodne, že budú chodiť do nášho zboru, srdečne ich privítajme a pozerajme sa na nich ako na cennú súčasť zboru. (Rim. 15:7)

19. Čo by mala hlava rodiny starostlivo zvážiť?

¹⁹ Niektoré rodiny chodia do zboru, kde sa hovorí materinským jazykom rodičov, ale deti už týmto jazykom plynule nehovoria. Ak sa ten zbor nachádza na území, kde sa hovorí úradným jazykom, môže sa stať, že deti nebudú na zhromaždení všetkému rozumieť, a tak nebudú duchovne napredovať. Prečo môže vzniknúť takýto problém? Lebo deti možno chodia do školy, kde sa vyučuje v úradnom jazyku, a nie v materinskom jazyku ich rodičov. V takýchto prípadoch by mala hlava rodiny prosiť Jehovu o múdrosť a starostlivo zvážiť, čo pomôže ich deťom, aby si vytvorili blízky vzťah k Jehovovi a k jeho ľudu. Napríklad možno bude nutné pomôcť deťom, aby sa naučili lepšie hovoriť jazykom svojich rodičov, alebo bude musieť rodina prejsť do zboru, kde sa hovorí jazykom, ktorému deti dobre rozumejú. Nech sa hlava rodiny rozhodne akokoľvek, bratia a sestry v zbore, do ktorého prejdú, by mali rešpektovať ich rozhodnutie a vážiť si ich.

20. Ako prejavíme úctu bratom a sestrám, ktorí sa učia iný jazyk?

²⁰ Z rôznych dôvodov, o ktorých sme hovorili v tomto článku, sú v mnohých zboroch bratia a sestry, ktorí nehovoria plynule miestnym jazykom, ale snažia sa ho naučiť. Preto môže byť pre nich náročné vyjadriť svoje myšlienky. Ale keď prehliadneme ich nedostatočnú znalosť jazyka, uvidíme, že milujú Jehovu a chcú mu slúžiť. Keď sa zameriame na tieto stránky ich kresťanskej osobnosti, budeme si ich hlboko vážiť. Nikdy si o nich nebudeme myslieť „nepotrebujem ťa“ len preto, že nehovoria plynule naším jazykom.

JEHOVA SI NÁS CENÍ

21., 22. Čím nás Jehova poctil?

²¹ Jehova nás poctil tým, že každému z nás dal dôležité miesto v zbore. Či už sme bratia, alebo sestry, slobodní alebo v manželstve, mladší alebo starší, či už hovoríme určitým jazykom plynule, alebo nie, každý z nás je pre Jehovu i pre svojich spolukresťanov veľmi cenný. (Rim. 12:4, 5; Kol. 3:10, 11)

²² Z Pavlovho prirovnania o ľudskom tele sme sa dozvedeli veľa užitočných myšlienok. Snažme sa podľa nich žiť. Keď to budeme robiť, budeme si ešte viac ceniť svoje miesto i miesto druhých v Jehovovom zbore.