Referensyë diˈib miimp mä Wiˈix njukyˈäjtëm ets nDiosmëduˈunëm tijaty yaˈëxpëkäämp ets yajtukjayëyäämp
7-13 ÄÄMBË DISIEMBRË
TIJATY YAJPATP MÄ BIIBLYË TSOBATP MËJWIIN KAJAA | LEVÍTICO 10, 11
“Jëjpˈam ets mas niˈigyë ntsojkëmë Jyobaa ets kyaj dyuˈunëty ja familyë”
(Levítico 10:1, 2, MNM) Ënet yëˈë Nadab ets yëˈë Abiu yëˈë Aarón yëˈë myäänk, ojts tjëjpkonëdë yëˈë jëënëty, ets ojts tjëënmoˈodë yëˈë poom, ets yëˈë jok jam mä yëˈë potyën mä ja wintsëˈkën yajˈyakyën, mëdiˈibë ënety käˈäp yëˈë Dios të tniˈënaˈamën. Ajotkumonë ojts duˈun yëˈë winmäˈäny tpäätë. 2 Ënet ojts tsyoony mä yëˈë Diosën tuˈuk yëˈë mëjjëën, ets ojts jaˈa yajˈoogëtë. Duˈun ojts yˈooktë nimajtskëty jam mä yëˈë Diosën.
it-1-S paj. 1200 parr. 4
Ilegítimo
Fuego e incienso ilegítimos. En Levítico 10:1, la palabra hebrea zar (femenino, za·ráh; literalmente, ‘extraño’) se usa con respecto al “fuego ilegítimo, que [Dios] no les había prescrito”, pero que los hijos de Aarón, Nadab y Abihú, presentaron delante de Jehová, por lo que Jehová los ejecutó con fuego. (Le 10:2; Nú 3:4; 26:61.) Después, Jehová le dijo a Aarón: “No bebas vino ni licor embriagante, tú ni tus hijos contigo, cuando entren en la tienda de reunión, para que no mueran. Es estatuto hasta tiempo indefinido para sus generaciones, tanto para hacer distinción entre la cosa santa y la profana, y entre la cosa inmunda y la limpia, como para enseñar a los hijos de Israel todas las disposiciones reglamentarias que Jehová les ha hablado por medio de Moisés”. (Le 10:8-11.) Esto parece indicar que Nadab y Abihú se habían embriagado, y que esa condición los envalentonó para ofrecer fuego que no estaba prescrito. Tal fuego probablemente era ilegal debido al momento, lugar o manera de ofrecerlo, o podría haber sido incienso de diferente composición a la especificada en Éxodo 30:34, 35. Su estado ebrio no los excusó de su pecado.
(Levítico 10:4, 5, MNM) Ta ja Moisés ojts yëˈë tmëgajpxy yëˈë Misael ets yëˈë Elsafan, yëˈë yëˈë myäänk yëˈë Usiel nimajtskëty, yëˈë jyamy yëˈë Aarón, ets ojts tˈënëëmë: Mindë miitsëty ets xyjyuutëty yam yëˈë mëguˈugëty, mënëjkxtë jam käjpnbëˈam. 5 Ënet ojts myindë, ets twimbijtë ja oˈkpë mëët yëˈë wyitëty, jam ojts tmënëjkxtë käjpnbëˈam, duˈun ta ënety ja Moisés të yˈënëˈëmxëdën.
(Levítico 10:6, 7, MNM) Ënet ja Moisés tˈanëmääy ja Aarón ets ja myäängëty nimajtskpë, mëdiˈibë txëëwˈäjtëbën Eleasar ets Itamar: Këdii yëˈë mwääyëty xynyasmatsëdëty, ets ni mganeynyikëëts mganeyˈixkëëtsëdëty, ko pën yˈoogëty tyëgoyëty, këdiibë yëˈë mdukjootˈambëkëdëty, ets mˈëkˈoˈknëdëty. Pënën tëy mëbäät mëk tjawëdë yëˈë yëˈë mëguˈugëty, tëgokyë yëˈë Israel jäˈäyëty mëët kyëjxm ko ënety ja Dios duˈun të jyootˈambëky. 7 Nijënäˈä jam mgajëwäˈäktëty mä yëˈë tsäjptëjktën, këdiibë mˈooktëty. Jaˈa ko miitsëty kunuˈkxy yëˈë mˈijtnëdë mëët ja on mëdiˈibë winë yajtukkunuˈkxpën. E duˈun duˈun ojts tjanty tyundë winë, ta ënety ja Moisés të tniˈënaˈamën.
¿Të mijts mdëkë mä Diosë pyoˈkxtakn?
16 Aarón, ja Moisésë myëgaˈax ojts tpäätyë duˈumbë jotmay mët nimajtskë yˈuˈunk, Nadab etsë Abihú. Ojtsë Jyobaa yaˈoogëdë mët ko mëjwiin kajaa tyëgooytyë, ko dyajtooytyë ja diˈib päˈäk xuˈkp extëm kyaj pyaatyëty. ¡Mëjwiin kajaa Aarón dyajnäjxyë jäj jëmuˈumën ko twinmääy ko ninäˈä nety tkanekyˈixäˈäny ja yˈuˈunk ets ni mëët kyanekymyaytyäˈägäˈändë! Per kyaj yëˈëyëty jeˈeyë. Aarón mët ja wiinkpë yˈuˈunk yˈënäˈk ojtsë Dios tyukˈanaˈamëdë ets kyaj tpanëjkxtët ja kostumbrë diˈibë jäˈäy tyuundëp ko pën yˈooky. Duˈun yaˈˈanmääytyë: “Kyaj mguwääy xyaˈittët täj xënin, ets kyaj xykyëëtstëdë mwit diˈib mbëjtaktëp, parë kyaj mˈooktët ets parë kyaj [Dios] jyotmäˈädët mët niˈamukë tyäˈädë jäˈäyëty” (Lev. 10:1-6). ¿Ti tyäˈädë xytyukniˈˈijxëm? Ko mas niˈigyë mbäädë Jyobaa ntsojkëm ets kyaj dyuˈunëty ja njiikyˈäjt nmëguˈukˈäjtëm ets mas pën kyaj jyodëmbity.
Nˈokˈëxtäˈäyëmë oorë platë diˈib ijtp yuˈutsy
(Levítico 10:8-11, MNM) Ojts yëˈë Dios nenduˈun tmëgajpxy yëˈë Aarón ets tˈanëmääy: 9 Ko mijts mdëkëjäˈänëty jap tsäjptëgoty, ëgë ko ja mˈuˈunk mˈënäˈk jap tyëkkëjäˈändëty; käˈäp mëbäät xyˈuuktë oy tii nëë mëdiˈibë mukpën, këdiibë miitsëty mˈëkˈoˈknëdëty, tyääbë duˈumbë ënaˈamën kuyxyëëw kuyjyëmëjt duˈun yˈitëty, ta tuˈuk yëˈë ënaˈamën tëyˈäjtënën, mëdiˈibë itëbën uˈunk ok. 10 Ets duˈun nyigëxëˈëgëty, ko miitsëty mgunuˈkxyˈatë, mëët ja mëdiˈibë käˈäp kyunuˈkxëtyën, ets ko mwäˈätsˈatë mëët ja mëdiˈibë käˈäp wyäˈätsëtyën. 11 Ets tjëgyapëty wiˈix nenduˈun tnimëtyäˈäktëty yëˈë ënaˈamën tëyˈäjtën mä yëˈë Israel jäˈäyëtyën, mëdiˈibë të yajmoˈodën mëët yëˈë Moisés.
Nˈoknayaˈijtëm wäˈäts mä oytyim tiijëty diˈib nduˈunëm
18 Parë nnayaˈijtëm wäˈäts Jyobaa wyindum, tsojkëp yajxon nˈëxpëjkëmë yˈAyuk ets nduˈunëm tijaty xytyukˈanaˈamëm. Min nˈokˈijxëm jatëgokë yˈijxpajtënë Nadab mëdë Abihú, diˈibë Jyobaa yaˈoˈkëdë ko “ojts tjëënmoˈodë [...] mëdiˈibë ënety käˈäp yëˈë Dios të tniˈënaˈamën”, waˈan duˈun yˈadëtstë mët ko të nety yˈuuktë (Lev. 10:1, 2, MNM). Okˈix wiˈixë Dios tˈanmääyë Aarón, ko nety nimajtsk ja yˈuˈunk të yˈooky (käjpxë Levítico 10:8-10, MNM). ¿Yëˈë tyäˈädë yˈandijpy ko nitii mbäät ngaˈukëm diˈib myëdäjtypyë arkol ko nëjkxäˈänëm mä naymyujkën? Nˈokwinmäˈäyëmë tyäˈädë: tyam kyaj yëˈë nekypyanëjkxëm ja Ley (Rom. 10:4). Extëm mä näägë paˈis, ko nmëguˈukˈäjtëm kyaytyë mä kyanëjkxtënëm mä naymyujkën, yˈuktëbë nëë diˈib myëdäjtypyë arkol, jeˈeyë ko waanë. Mä ja Paskë ja ijty dyajtundë taxk kopë binë parë tˈuuktë. Ets ko Jesus ojts dyajtsondaˈaky parë yajjamyatsëdë yˈoˈkën xëë, ta ojts tˈanëëmë ja yˈëxpëjkpëty parë tˈuuktët ja binë diˈib yˈandijpyë nyeˈpyny (Mat. 26:27). Biiblyë kyaj dyajkuboky ko waanë nˈukëm, yëˈë yajkubojkypy ko nyajniˈigyëm ets nayajmuktëgoˈoyëm (1 Kor. 6:10; 1 Tim. 3:8). Per nimayë nmëguˈukˈäjtëm kyaj wyinmäˈäny tnasˈixëdë ets yˈuuktët waanë ko ttunäˈändë oytyim diˈibëtyë Diosë tyuunk. Oy ko nmëdäjtëm winmäˈänyoty ko tëgäjtsp ja kostumbrë mä tuˈuk tuˈugë lugäär. Diˈib jëjpˈam, yëˈë ets nˈëxkäjpëm diˈibë wäˈäts ets diˈibë kyaj wyäˈätsëty parë xykyupëjkëmë Dios ets nnayaˈijtëm wäˈäts mä tukëˈëyë tijaty nduˈunëm.
(Levítico 11:8, MNM) Yäˈädë jëyujkëty käˈäp mëbäät yëˈë nitsuˈuty xytyuˈtsëdë, nijaa xykyatondëty mä ënety të yˈoogyën. Ëxëëkjëyujk duˈun xytyimtijtëty.
it-1 paj. 142 parr. 4
Jëyujk animal
Tyäˈädë jëyujk animal yëˈëyë nety kyaj mbäät ttsuˈutstë pënaty pyanëjkxtëp ja Ley diˈibë Moisés yajmooy. Levítico 11:8 jyënaˈany: “Ëxëëkjëyujk duˈun xytyimtijtëty”, ets yëˈë duˈun yaˈˈanmääytyë ja israelitëty. Tyäˈädë Ley ja kyaj nyekytyuuny ko Jesus nyayäjkënë extëmë wintsëˈkën ets kyaj nyekykyubojky ttsuˈutstët oytyim diˈibëtyë jëyujk animal. Ets mbäädë nety jatëgokë naxwinyëdë jäˈäy ttsuˈutstë ja jëyujk animal, duˈun extëmë Dios tˈanmääyë Noé ko nyajxy ja Ayoˈonduu (Kol. 2:13-17; Gén. 9:3, 4).
14-20 ÄÄMBË DISIEMBRË
TIJATY YAJPATP MÄ BIIBLYË TSOBATP MËJWIIN KAJAA | LEVÍTICO 12, 13
“¿Ti xytyukniˈˈijxëm extëm jyënaˈany ja Ley mä ja jäˈäy diˈib myëdäjtypyë leprë?”
(Levítico 13:4, 5, MNM) E pënë ja puˈuts agëxëˈkëpts poop, ets nenduˈun ja nyiˈuˈkxy, e käˈäp nëgooyë të kyëktëkë. Taats ja teety dyajkuˈëdukëty ja päˈäm jäˈäy, ets duˈun jap dyajˈitëty wuxtujkxëëw. 5 Kum wuxtujkxëëw jatëgok tˈixëty, ko tˈixëty, käˈäp nëgooyë ja puˈuts të kyëjaajë, ets jeˈeyëm kyëxëˈëky mä ja nyiniˈkxën. Taats jatëgok tpëjkëˈëgëty, ja wëxtujkxëëwën duˈun tjaakˈyajˈitëty.
wp18.1-S paj. 7, rekuäädrë
¿Anticuada, o adelantada para su tiempo?
• Poner a los enfermos en cuarentena
La Ley mosaica estipulaba que los enfermos de lepra debían estar separados de las personas sanas. Esta medida, que aún sigue siendo útil, no se puso en práctica hasta que surgieron las epidemias de la Edad Media (capítulos 13 y 14 de Levítico).
(Levítico 13:45, 46, MNM) Ko pën yëˈë leprë päˈäm pyëkëdëty, yëˈë mëbäät yëˈë wit tpëjktaˈaky mëdiˈibë këëtsën, ets niwäˈäts yëˈë kyëbäjk dyajˈitëty, ets waanjaty wingujuuxë yajpäädëty, ets mëk yˈënaˈanëty: iËxëëgëts! iËxëëgëts! 46 Ëxëëk duˈun xëmë yajpäädëty, ko ja puˈutspäˈäm pyëkëdëty. Aduˈuk jyuukyˈatëty, ets käˈäp käjpnjoty tyëkëty.
wp16.4-S paj. 9 parr. 1
¿Lo sabía?
Los judíos de la antigüedad sentían pavor por un tipo de lepra que era común en tiempos bíblicos. Esa espantosa enfermedad podía atacar las terminaciones nerviosas de la persona, produciéndole daños permanentes y desfigurándola. Como no se conocía ninguna cura, se ponía en cuarentena a los enfermos, quienes tenían la obligación de alertar a otros de su enfermedad (Levítico 13:45, 46).
(Levítico 13:52, MNM) Pääty pënë tii duˈumbë myëëtˈäjtypyën, kopkpëky ko yajninoˈogëty. Jaˈa ko yëˈë ënety myëëtˈajtypy ja ëxëëkpë ja puˈutspäˈäm.
(Levítico 13:57, MNM) E ko jatëgok kyëxëˈkkojnëbëty, mä ja witën, ëgë mä ja poˈoxuyën, ënet duˈunyë tyimyyajninoˈktäˈäyjëty ja ëxëëkwit.
it-2-S paj. 210 parr. 5
Lepra
En las prendas de vestir y en las casas. La lepra también podía afectar las prendas de lana o lino, así como un artículo de cuero. La plaga podía desaparecer una vez lavado el artículo, después de lo cual se ponía en cuarentena. Pero cuando esta plaga de color verde amarillento o rojizo persistía, era lepra maligna y había que quemar el artículo. (Le 13:47-59.) Si aparecían manchas verde amarillentas o rojizas en el muro de una casa, el sacerdote decretaba una cuarentena. Tal vez fuese necesario arrancar las piedras afectadas, raspar el interior de la casa y deshacerse de las piedras y del mortero raspado en un lugar inmundo fuera de la ciudad. Si la plaga volvía, se declaraba inmunda la casa, se demolía y se tiraban los materiales en un lugar inmundo. Cuando se pronunciaba limpia una casa, debía purificarse según una disposición de la Ley. (Le 14:33-57.) Se ha dicho que la lepra que afectaba las prendas de vestir y las casas era un tipo de moho, pero no puede asegurarse.
Nˈokˈëxtäˈäyëmë oorë platë diˈib ijtp yuˈutsy
(Levítico 12:2, MNM) Duˈun xyˈënëëmëty yëˈë Israel jäˈäyëty: Ko tuˈuk toˈoxytyëjk wyëˈëmëty uˈunkmëët, ets dyajmëxuˈunkˈätëty tuˈuk yëˈë yˈuˈunk myaay, wuxtujkxëëw duˈun wyëˈëmëty ëxëëk.
(Levítico 12:5, MNM) E pënë yëˈëts tuˈuk ja toˈoxyˈënäˈk të dyajminy naxwiiny. Jaˈa nëjkx ja uˈunktääk yˈëxëëkˈity majtsk sëmään, ets jaˈa jëbom jëbom nyeybyuj nyeyjyaˈatsëdëty tëgëˈpx ja tëdujk xëëw.
lv kap. 13 parr. 11, notë 2
Xëë etsë kostumbrë diˈibë Dios kyaj ttukjotkëdaˈaky
Ja anaˈamënë diˈibë israelitëty yajmooytyë jyënaˈany ko ja toxytyëjk yakëp tuˈugë wintsëˈkën ko yˈuˈunk tpäädët, ko duˈun ijty ttundë ta tjamyatstë ko tyukninäjxtëbë poky ja yˈuˈunk yˈënäˈk (Levítico 12:1-8). Ets nan yëˈë pudëjkëdë parë kyaj mëj dyajnaxët ja xëë mä jäˈäy myaxuˈunkˈaty ets parë kyaj tmëdattët ja kostumbrë extëm ja jäˈäyëty (Salmo 51:5).
(Levítico 12:3, MNM) Pënë yeˈeytyëjk ënety të myiny të jyaˈty naxwiiny, kumduktujkxëëw nëjkx yajtsuky ja yeˈeytyëjkˈäjtën.
wp18.1-S paj. 7, rekuäädrë
¿Anticuada, o adelantada para su tiempo?
• El momento de la circuncisión
La Ley de Dios estipulaba que debía circuncidarse a los niños cuando tenían ocho días de vida (Levítico 12:3). La coagulación de la sangre en los recién nacidos alcanza niveles normales a partir de la primera semana. En tiempos bíblicos, mucho antes de contar con tratamientos médicos avanzados, era una buena medida de protección esperar más de una semana antes de circuncidar a un niño.
21-27 ÄÄMBË DISIEMBRË
TIJATY YAJPATP MÄ BIIBLYË TSOBATP MËJWIIN KAJAA | LEVÍTICO 14, 15
“Nˈoknayaˈijtëm wäˈäts mä nmëduˈunëmë Dios”
(Levítico 15:13-15, MNM) Pënë taabë jäˈäy tsokp agëdakp, wëxtujkkxëëw tmëtyowëty, ets duˈun nyeybyuj nyeyjyaˈatsëdëty. Nëjkxëp nenduˈun tpujy ja wyit ets tyiˈiwëty, taats duˈun wyëˈëmëty wäˈäts. 14 Kumduktujkxëëw yëˈë myënëjkxëp jam mä ja teetyën majtsk yëˈë muuxy, majtsk yëˈë pak ets duˈun jam dyakëty mä ja tsäjptëjkën jam mä Dios yajpäätyën. 15 Tuˈuk ja teety dyakëty, mëdiˈibë ja nëë poky kyunaxëbën, ets tuˈuk mëdiˈibë yajnoˈogëbën. Duˈun duˈun ënety yajtuny, mä ja jäˈäy ja neybyuj neyjyaˈatsë tpäätyën, mëdiˈibë ja myëjääw tukjënäjkëbën mä ja yeˈeytyëjkˈäjtënën.
it-1-S paj. 282
Bañar, bañarse
Se requirió que los israelitas se sometieran a un baño ceremonial por varias razones. Se consideraba “inmundo” y debía bañarse cualquiera que se hubiera recobrado de la lepra, que tocara algo que había estado en contacto con alguien que tuviera “un flujo”, un hombre que tuviera una emisión de semen, una mujer después de la menstruación o de una hemorragia, o cualquiera que tuviera relaciones sexuales. (Le 14:8, 9; 15:4-27.) Cualquiera que estuviera en una tienda con un cadáver humano o lo tocara, sería “inmundo” y tendría que ser purificado con agua. Si alguien rehusaba cumplir este reglamento, ‘tenía que ser cortado de en medio de la congregación, porque era el santuario de Jehová lo que había contaminado’. (Nú 19:20.) Por lo tanto, el uso figurado de “lavar” está indicado cuando se hace referencia a una posición limpia ante Jehová. (Sl 26:6; 73:13; Isa 1:16; Eze 16:9.) Bañarse con la palabra de verdad de Jehová, simbolizada por el agua, tiene un efecto limpiador. (Ef 5:26.)
(Levítico 15:28-30, MNM) Ko yˈëdukëty mä tyukjënakyën ja jyot myëjääw, kum wëxtujkxëëw ta nëjkx ja neybyuj neyjyaˈatsë tpääty. 29 Kumduktujkxëëw majtsk tˈixëty yëˈë muuxy ëgë yëˈë pak, taats nëjkx ja teety tmoˈoy jam mä yajnidëkën ja tsäjptëjk. 30 Ja teety tuˈuk dyakëty mëdiˈibë ja nëë poky kyunaxëbën, ets tuˈuk dyakëty mëdiˈibë yajnoˈogëbën. Yäˈädë duˈun ja teety tyunëp mä ja Diosën ets ja toˈoxytyëjk tpäädëty ja neybyuj neyjyaˈatsë, mëët ko ënety të tyukjënakyë ja jyot myëjääw, mä uˈunk määy dyajjäˈtyën naxwiiny.
it-2-S paj. 365
Menstruación
Asimismo, se consideraba inmunda a la mujer durante un flujo irregular de sangre o un “flujo que durara más tiempo que su impureza menstrual”, y en ese tiempo convertía en inmundos los artículos sobre los que se acostaba o sentaba, así como a las personas que los tocaban. Tenía que contar siete días cuando cesaba el flujo normal y luego era limpia. Al octavo día la mujer debía llevar dos tórtolas o dos pichones al sacerdote, que hacía expiación por ella, y presentaba una de estas aves a Jehová como ofrenda por el pecado y la otra como holocausto. (Le 15:19-30; véase LIMPIO, LIMPIEZA.)
(Levítico 15:31, MNM) Duˈunˈaamypy duˈun ja ëxëëkˈäjtën jëgam yajpäädëty mä yëˈë Israel jäˈäyëtyën, këdiibë yˈooktëty, mëët ko ënety dyajˈëxëëgëdë ja it naxwinyëdë määjëts ëjts nˈityën.
it-2-S paj. 256
Lugar santo
2. La tienda de reunión y, con el tiempo, el templo. Todas las instalaciones, incluidos el patio del tabernáculo y los patios del templo, eran un lugar santo. (Éx 38:24; 2Cr 29:5; Hch 21:28.) Los principales utensilios situados en el patio eran el altar de sacrificio y la palangana de cobre. Estos objetos eran santos. La entrada en el patio del tabernáculo se limitaba en todo momento a las personas que estuviesen limpias ceremonialmente; sucedía lo mismo en el caso del templo. Nadie podía entrar en sus patios en una condición de inmundicia. Por ejemplo, una mujer en condición inmunda no podía tocar ninguna cosa santa ni tampoco entrar en el lugar santo. (Le 12:2-4.) Incluso el que los israelitas se mantuvieran en una condición de inmundicia se consideraba una contaminación del tabernáculo. (Le 15:31.) Los que presentaban ofrendas por haberse limpiado de la lepra llevaban su sacrificio solo hasta la puerta del patio. (Le 14:11.) Ninguna persona inmunda podía participar de un sacrificio de comunión en el tabernáculo o el templo bajo pena de muerte. (Le 7:20, 21.)
Nˈokˈëxtäˈäyëmë oorë platë diˈib ijtp yuˈutsy
(Levítico 14:14, MNM) Ënet ja teety waanë tpëjkkëˈëgëty ja wintsëˈkën ja nyeˈpyny, mëdiˈibë ënety të yajˈyakyën, mëët ko ënety tii tëgaty të yajtuny, ets tuktätskuutsëty ja jäˈäy mëdiˈibë ënety ja nyeybyuj nyeyjyaˈatsë tyuumybyën, mä aˈoyˈaamypyë yëˈë tyatskën ets mä ja tyeky kyääjën ja aˈoyˈaamypyë nenduˈun.
(Levítico 14:17, MNM) Ja on mëdiˈibë ënety nadëjkëbën mä ja kyëˈëjën, yëˈë ja teety pyääxäjëˈëgëp, ets tuktatskuutsëty ja jäˈäy, mëdiˈibë ënety ja neybyuj neyjyaˈatsë tyuumybyën. Jam tukkuutsëty mä ja aˈoybyë ja tyätskpäˈäjën, nenduˈun mä ja aˈoybyë ja kyëˈëgääjën, ets mä ja aˈoybyë ja tyekykyääjën. Nëgëjxy tkëxkuutsëty, mä ënety ja neˈpyny të tˈëkkëxkuˈtspën, ja nyeˈpyny ja wintsëˈkën, ko pën tii tëgaty ttuny.
(Levítico 14:25, MNM) Taats dyoˈkkumëty ja kubixyny, ets waanë ja neˈpyny tpëjkëty. Jaˈats tyukkuutsëp ja jäˈäy, mëdiˈibë ja neybyuj neyjyaˈatsë pyatypyën, jam mä yëˈë aˈoyˈaamypyë tyatskën, mä aˈoyˈaamypyë kyëˈëgääjën, ets mä yëˈë aˈoyˈaamypyë tyekykääjën.
(Levítico 14:28, MNM) Taats nenduˈun tukkuutsëty waanë ja mëdiˈibë ja neybyuj neyjyaˈatsë pyatypyën, jam mä yëˈë tyätskpäˈäjën aˈoybyë, mä yëˈë kyëˈëgäjën yëˈë aˈoybyë ets mä yëˈë tyëkykyääjën yëˈë aˈoybyë, jam duˈun mä ënety ja jëyujkneˈpyny të yajpëjktaˈagyën, nenduˈun mëdiˈibë wintsëˈkënyˈajtpën mëët kyëjxm, ko ja pokymyaˈkxën yajˈamëdoy, mä ja nëë poky ënety të yajtunyën.
it-2-S paj. 528 parr. 2
Oído
Cuando se instaló el sacerdocio en Israel, se le mandó a Moisés que tomara un poco de la sangre del carnero de la instalación y la pusiese sobre el lóbulo de la oreja derecha de Aarón y de cada uno de sus hijos, así como sobre la mano derecha y el pie derecho, indicando que lo que oyesen, lo que hiciesen y el modo de comportarse, todo debería verse afectado directamente por lo que allí estaba sucediendo. (Le 8:22-24.) La Ley también decía que en el caso de un leproso que llegara a estar limpio de su mal, el sacerdote tenía que poner algo de la sangre del carnero ofrecido como ofrenda por la culpa y parte del aceite sobre el lóbulo de la oreja derecha del leproso. (Le 14:14, 17, 25, 28.) Se hacía algo similar cuando un hombre deseaba continuar en esclavitud a su amo hasta tiempo indefinido. En ese caso, se debía llevar al esclavo al poste de la puerta, donde su amo le agujereaba la oreja con un punzón. Esta marca visible en el órgano auditivo debía representar el deseo del esclavo de seguir prestando atención obediente a su amo. (Éx 21:5, 6.)
¿Tiko jyëjpˈamëty nnayaˈijtëm wäˈäts?
7 Ko tyuundëjkëdë ja saserdotëty jam Israel, ta Moisés ojts tkëxkuutsy ja borreegë yaˈayë nyeˈpyny mä yˈaˈoytyatskë Aarón, diˈib tuump saserdotë wintsën, ets mä ja tyatskë yˈuˈunk yˈënäˈk, ets nanduˈun mä yˈaˈoygyëkää ets mä yˈaˈoytyekykyää (Lev. 8:22-24). Ko duˈun yajtuuny, yëˈë yˈandij ko mëdowandëbë nety ets ko tyunandëbë mëjää parë oy tyunäˈändë. Nanduˈunë Jesus, diˈib tuump Saserdotë Wintsën, yajwëˈëm tuˈugë oybyë ijxpajtën parë pënaty nëjkxandëp tsäjpotm ets pënaty jukyˈatandëp yä Naxwiiny. Jesus yajxon ttukˈagoonyë tyatsk wiˈix ja Tyeety tyuˈumooyë, ja kyëˈë kyaj ojts dyajpoˈkxy, xëmë ttuuny ja Diosë tsyojkën ets ja tyeky xëmë ojts tpanëjkxy ja tuˈu diˈib tëyˈäjtën (Fwank 4:31-34).
(Levítico 14:43-45, MNM) E ko ja päˈäm jam jatëgok kyëxëˈëgëty mä ja tëjkpotyën, oy ënety tëë ja tsää jyayajnëëdäjtäˈäy, ets yëˈë nax nenduˈun mä jam ja ëxëëkpë të yˈityën, ets tëë jyayajˈabojtsëtyaˈay mëët yëˈë wiinkpë tsää ets yëˈë moˈonts. 44 Ta nëjkx ja teety jap tyëkë tëgoty, ets tˈixëty pënë tiidën jaˈa. Ko tˈixëty, ko ja ëxëëkpë tëë kyëjaajë, taats tnigajpxëty, ko jaˈa duˈun ënety ja puˈutspäˈäm mëdiˈibë mëkpäˈämën ets ëxëëgën, pääty ja tëjk ëxëëk ja yajpääty. 45 Taabë tëjk timyajjitëp duˈun, ets nëjkxëp tëgokyë yajˈixpëjktäˈäy yajˈixtuundäˈäy jam käjpnbëˈam, ëbëky mä käˈäp wyäˈätsëtyën.
g–S 1/06 paj. 14, rekuäädrë
El moho: amigo y enemigo
¿SERÍA MOHO?
La Biblia habla de “la plaga de lepra en una casa” (Levítico 14:34-48). Hay quienes opinan que era una forma de moho, pero no se tiene certeza al respecto. Como quiera que sea, la Ley divina ordenaba que el dueño retirara las piedras infectadas, raspara por completo el interior de la casa y se deshiciera de todo material sospechoso, arrojándolo “en un lugar inmundo” fuera de la ciudad. Si la plaga reaparecía, había que declarar inmunda la casa, demolerla y desechar los materiales. Las instrucciones detalladas de Jehová reflejaron el profundo amor que sentía por su pueblo, así como el interés por el bienestar físico de ellos.
28 ÄÄMBË DISIEMBRË AXTË 3 ÄÄMBË ENEERË
TIJATY YAJPATP MÄ BIIBLYË TSOBATP MËJWIIN KAJAA | LEVÍTICO 16, 17
“¿Ti tyam yˈandijpy parë ëtsäjtëm ja Xëëw mä Yajpokymyaˈkxtë ja israelitëty?”
(Levítico 16:12, MNM) Taats dyajˈutsëty ja poomjogëˈëny mëët yëˈë jëënbäjk, mëdiˈibë nyëbëkëbën mä yëˈë potyën mä ja wintsëˈkën yajˈyakyën, jambë yajpäätyën Dios wyindum, ets majtsk woogyën yëˈë poom mëdiˈibë oy päˈäkxuˈkpën, ets ënet tmënëjkxëty jap witˈëdëytyuk jëxkëˈp mä ja kääxë jap yajpäätyën.
¿Tijaty xytyukniˈˈijxëmë Levítico?
4 (Käjpxë Levítico 16:12, 13, MNM). Okpawinmay wiˈix ijty tyuny jyatyëty ja Xëëw mä Yajpokymyaˈkxtë ja israelitëty. Ja saserdotë wintsën tyëkë mä ja tabernakulo. Tukˈaduˈumgëˈë tpagëˈëy ja yˈabëjkënë mëdë päˈäkxuˈkpë diˈib nëjkx tnoˈogäˈäny ets jatukˈaduˈumgëˈë tmënëjkxy ja pyalë diˈib oorë mëdë jëënbäjk. Ta wyäˈkwëˈëmë mä ja kortinë diˈib yaˈˈadujkypy ja lugäärë Mëk Wäˈätspë. Mëdë mayˈäjt wintsëˈkën tyëkë timˈogäˈän mä tadë xëëw, pes majtskˈok tyëkëyaˈany, ta wyäˈkwëˈëmë mä ja Kääxë Kajpxyˈatypyë. Duˈunxyëp extëm twinguwäˈägë Jyobaa. Ta net tnoˈoky ja päˈäkxuˈkpë mä ja jëënbäjk, ets ta ja tëjk tyuktuky mët ja päˈäkxuˈkënë. Ok, ta jatëgok tyëkëyaˈany mä ja lugäärë Mëk Wäˈätspë mët ja jëyujk animalë nyeˈpyny. Extëm nˈijxëm, jawyiin tnoˈoky ja päˈäkxuˈkpë, ets ok, tmëdëkë ja neˈpyny diˈib yajtukuyäjkp ja poky kaytyey.
(Levítico 16:13, MNM) Waˈan yëˈëjëty yëˈë Israel jäˈäy ets waˈan yëˈëjëty yëˈë jëbyäät jëbyoˈkxy, pënë tyujpy tuˈuk yëˈë ujtsjëyujk ëgë joon mëdiˈibë yajtsuˈtspën, jëyëjp mëbäät yajxon dyajwindäjxtäˈäy ets ja nyeˈpyny tnaxnitajëty.
¿Tijaty xytyukniˈˈijxëmë Levítico?
5 ¿Ti xytyukniˈˈijxëm mä wiˈix ijty tnoˈoktë ja päˈäkxuˈkpë ja Xëëw mä Yajpokymyaˈkxtë ja israelitëty? Biiblyë tˈijxkijpxyë tyäˈädë päˈäkxuˈkpë mët ja nuˈkxtakën diˈib tyuundëbë Dios mëduumbëty (Sal. 141:2; Diˈibʉ Jat. 5:8). Nˈokjamyajtsëm ko ja saserdotë wintsën mëdë mayˈäjt wintsëˈkën ijty tmëdëkë ja päˈäkxuˈkpë mä yajpäätyë Jyobaa. Ëtsäjtëm, nanduˈunë Jyobaa nmënuˈkxtakëm mëdë mayˈäjt wintsëˈkën. Mëjwiin kajaa nmëjjäˈäwëm ko Jyobaa, ja diˈib të dyajkojtäˈäy tukëˈëyë tnasˈixë parë mbäät nmëwingoˈonëm, duˈun extëm tuˈugë uˈunk tmëwingonyë tyeety (Sant. 4:8). Jyobaa nan xykyupëjkëm extëmë myëtnaymyaayëbë (Sal. 25:14). Ets kom mëjwiin kajaa nyajtsobatëm, pääty ninäˈä ti ngatunäˈänëm diˈib axëëk yajnayjyawëdëp.
(Levítico 16:14, 15, MNM) Taats nenduˈun waanë ja tsäjpkääneˈpyny tpëjkëˈëgëty, mëdiˈibë ënety të wyintsëˈkënˈatyën, ets jam txijkxjëditëty mä ja Wintsën kyääxën ja nyiˈëgëˈëjën mä ja pyäˈäjën, mëdiˈibë nasˈijxëbën matsow ja xëëw pyëtsimyën. Ënet nenduˈun wëxtujkˈok jam txijkxjëditëty mä ja poty mä ja wintsëˈkën yajˈyakyën ja yˈëgëˈëjën. 15 E ko duˈun tˈëktuundäˈäjëty, ënet ja tsäjppäx [tsyiibë] ënet ok dyajˈoogëty, mëdiˈibë ja nax käjpn jyaˈäjtypyën, mëët mä ja poky këtyey ttuundëgoy tkäjpxtëgoytyën. Ets ënet ja nyeˈpyny jap tmëmëjkxëty mä ja witˈëdëytyuk jëxkëˈp, jap mä kääxë yajpäätyën, ets tuknixijkxëty ja kääxë yˈëgëˈë, ets jajyëjp, duˈun ta ënety të tunyën nenduˈun mëët ja tsäjpkääneˈpyny.
¿Tijaty xytyukniˈˈijxëmë Levítico?
6 Nˈokjamyajtsëm ko ja saserdotë wintsën jawyiin ijty tnoˈoky ja päˈäkxuˈkpë, ets ok, ta tmëdëkë ja jëyujk animalë nyeˈpyny diˈib yajkypy extëmë wintsëˈkën. Ko ijty duˈun ttuny, ta tˈixy pën ja wintsëˈkën tyukjotkëdakypyë Jyobaa. ¿Ti tyäˈädë xytyukniˈˈijxëm? Ko mä Jesus tkakëyakynyëmë jyukyˈäjtën extëmë wintsëˈkën, tamë nety tuk pëky diˈib mbäät ttuny, diˈib mas niˈigyë jyëjpˈamëty ets kyaj dyuˈunëty ko dyajnitsoˈogëdë naxwinyëdë jäˈäy. ¿Ti? Ko parë Jyobaa tkupëkët ja wintsëˈkën diˈibë nety yakaampy, tsojkëbë nety tmëmëdowët amumduˈukjot axtë mäbäät jyukyˈaty. Ko duˈun ttuuny, ta dyajnigëxëˈky ko diˈib mas oy, yëˈë ko njukyˈäjtëm extëmë Jyobaa tniˈanaˈamë ets nan yajnigëxëˈk ko Tyeety tëyˈäjtën myëët yˈaneˈemy.
Nˈokˈëxtäˈäyëmë oorë platë diˈib ijtp yuˈutsy
(Levítico 16:10) Per ja tsyiibë diˈib tukkäˈäjëp ja Azazel juuky yajmënëjkxët mä Jyobaa parë yajtuknikëbajtuˈudët, duˈuntsoo mbäät yajkexy mä ja lugäärë äänëˈëk tëtsëˈëkpë parë Azazel.
it-1-S paj. 261
Azazel
Tal como explicó el apóstol Pablo, el que Jesús sacrificara su vida humana perfecta como expiación por los pecados de la humanidad logró infinitamente mucho más que lo que se había conseguido con “la sangre de toros y de machos cabríos”. (Heb 10:4, 11, 12.) Por lo tanto, sirvió de “víctima expiatoria”, ‘cargó con nuestras dolencias’ y “se le estuvo traspasando por nuestra transgresión”. (Isa 53:4, 5; Mt 8:17; 1Pe 2:24.) Él “cargó” con los pecados de todos los que ejercen fe en el valor de su sacrificio y así ha materializado la provisión de Dios para desterrar por completo el pecado. De estas diversas maneras, el macho cabrío “para Azazel” representó el sacrificio de Jesucristo.
(Levítico 17:10, 11, MNM) Ëjts ëxëëgëts nˈixäˈäny ko tuˈuk Israel jäˈäy ëgë jyëbyoˈkxy jäˈäy, mëdiˈibë tsënääybyën mä miitsëtyën, tjëˈkxëty yëˈë neˈpyny, waˈan twiˈixtsowëty. Yëˈë kopkpëkyëts ko nyajˈoogëty mä ja nyax kyäjpnën. 11 Jaˈa ko tëgokyë mëdiˈibë jukyˈäjtpën mëët yëˈëgyëjxmëdën jyukyˈaty ko neˈpyny tmëëdëty, yëˈë neˈpyny tëë yëˈë miitsëty nmoˈodë, ets yëˈë yëˈë mjuukyˈäjtënëty xytyukkuyaktëty jam mä yëˈë potyën mä ja wintsëˈkën yajˈyakyën.
¿Tiko jyëjpˈamëty nnayaˈijtëm wäˈäts?
10 Jyobaa ojts tˈanëëmë ja israelitëty ko yajkubojkypy tjëˈxtët “oytyim diˈibëtyë neˈpyny”, ets ëtsäjtëm nan yaˈˈanmäˈäyëm ets kyaj nyajtuˈunëm oy yëˈëjëtyë jëyujkë nyeˈpyny o jäˈäyë nyeˈpyny (Lev. 17:10; Apos. 15:28, 29). Të winmäˈäny nbëjtakëm ko nmëmëdowäˈänëmë tyäˈädë anaˈamën, oyë jukyˈäjtën yajpäädët oˈkën jëjpˈam, ets oy wiˈix xyˈanmäˈäyëm pënaty kyaj tˈixyˈattë Jyobaa ets kyaj tmëjpëjtakëdë yˈanaˈamën. Ëtsäjtëm kyaj nwinmäˈäyëm extëm yëˈëjëty, ntsojkëmë Jyobaa ets nmëmëdowäˈänëm. Ninäˈä ngatsojkëm etsë Jyobaa xyjëjpkudijëm ets xyajpëtsëˈëmëm mä kyäjpn. Nnijäˈäwëm ko taaˈatäämbë jäˈäy diˈib xytyukxiˈigäˈänëm ko kyaj ngupëjkëmë neˈpyny, per të winmäˈäny nbëjtakëm ko nmëmëdowäˈänëmë Dios (Juud. 17, 18). ¿Ti mbäät mbudëkëty parë mëk mdanët ets kyaj xyjëˈxëdë neˈpyny ets nan kyaj xykyupëkët mniniˈkxoty? (Deut. 12:23.)