Január

Úzkostlivé čakanie sa konečne skončilo. Dcéra beží v ústrety otcovi, ktorý dosiahol v boji veľké víťazstvo a teraz sa vracia domov živý a zdravý. Chce ho privítať, spieva a tancuje od radosti. Ale otcova reakcia ju zarazí. Neraduje sa s ňou, ale roztrhne svoj odev a volá: „Beda, dcéra moja! Skutočne si spôsobila, aby som sa sklonil.“ Potom povie niečo, čo navždy zmení jej život. V tej chvíli sa jej sny i vyhliadky do budúcnosti rozplynú. Bez zaváhania však otcovi odpovedá, že chce, aby dodržal sľub, ktorý dal Jehovovi. Jej slová prezrádzajú pevnú vieru. Dôveruje Jehovovi, že nech od nej žiada čokoľvek, je to pre ňu to najlepšie. (Sud. 11:34–37) Keď otec vidí, ako ochotne podporuje jeho rozhodnutie, je na ňu nesmierne hrdý. Vie, že jej to prinesie Jehovovo schválenie. Jefta a jeho dcéra dôverovali, že konať podľa toho, ako si praje Jehova, je vždy to najlepšie, aj keď to nie je ľahké. Boli presvedčení, že mať Božie schválenie stojí za akúkoľvek obeť. w16.04 1:1, 2

Zranili ťa neláskavé slová priateľa alebo člena rodiny? Trápi ťa vážna choroba? Si zdrvený smrťou niekoho blízkeho? Ak áno, môžeš nájsť útechu, keď premýšľaš o Jóbovom príklade. (Jób 1:18, 19; 2:7, 9; 19:1–3) Jób nevedel, prečo ho stíha jedno nešťastie za druhým, napriek tomu neprepadol zúfalstvu. Čo mu pomohlo? Mal bázeň pred Bohom. (Jób 1:1) Bol rozhodnutý slúžiť Jehovovi za každých okolností. Okrem toho ho Boh podnietil, aby sa zamyslel nad jeho úžasnými stvoriteľskými dielami, a tak si Jób uvedomil Jehovovu veľkú moc. Nadobudol ešte väčšiu istotu, že Jehova jeho skúšku v pravý čas ukončí. (Jób 42:1, 2) A presne to sa stalo. „Jehova sám obrátil Jóbov stav zajatia... a okrem toho začal Jehova dávať Jóbovi všetko, čo mal, v dvojnásobnom množstve.“ Jób žil ešte mnoho rokov a zomrel „starý a nasýtený dňami“. (Jób 42:10, 17) w16.04 2:11, 13

Obozretní sme vtedy, keď dokážeme zavčasu rozpoznať nebezpečné situácie, a nevinní vtedy, keď v nich ostaneme neutrálni a vyhneme sa kompromisu. Musíme byť opatrní, keď niekto začne pred nami rozoberať politickú situáciu. Napríklad keď si v službe a oslovený človek začne chváliť alebo kritizovať nejakého politika či politickú stranu, nemal by si sa k tomu vôbec vyjadrovať. Snaž sa nájsť spoločný základ a obráť pozornosť na skutočnú príčinu ľudských problémov. Potom vysvetli, že Biblia hovorí o Božej vláde, ktorá tieto problémy vyrieši raz a navždy. Keď príde reč na také citlivé témy, ako manželstvo ľudí rovnakého pohlavia alebo potraty, zastaň sa Božích noriem a povedz, ako sa nimi snažíš riadiť. Ak sa tieto témy spájajú s nejakou politickou stranou, zostaň prísne neutrálny. Nevyjadruj sa ani k tomu, či treba prijať nové zákony alebo tie staré zrušiť či pozmeniť, ani neovplyvňuj iných, aby prijali tvoje stanovisko. w16.04 4:8, 9

Máme robiť učeníkov, krstiť ich a vyučovať. Ale čo je prvým krokom? Ježiš povedal: „Choďte.“ Jeden biblický učenec to vysvetlil takto: „Úlohou každého veriaceho je ‚ísť‘, či už cez ulicu, alebo cez oceán.“ (Mat. 10:7; Luk. 10:3) Mal Ježiš na mysli len úsilie niekoľkých jednotlivcov alebo skôr organizovanú zvestovateľskú kampaň? Keďže jednotlivci by ťažko mohli oznámiť dobré posolstvo „všetkým národom“, bolo potrebné organizované úsilie veľkého množstva ľudí. Vyplýva to i z Ježišovho pozvania, aby sa jeho učeníci stali „rybármi ľudí“. (Mat. 4:18–22) Ježiš tu nehovoril o love rýb na udicu, keď osamelý rybár nečinne sedí na brehu a čaká, kým sa ryba chytí na háčik. Hovoril skôr o love rýb do siete, čo bola náročná práca, ktorá si často vyžadovala spoluprácu mnohých rybárov. (Luk. 5:1–11) w16.05 2:3, 4

To najdôležitejšie, čo môžeme robiť, aby sme spoznali Jehovov názor, je pravidelne si čítať a študovať Bibliu. Klaď si pri tom otázky: Čo sa z tejto pasáže učím o Jehovovi, o tom, ako koná a ako premýšľa? Mali by sme si osvojiť postoj, aký mal žalmista Dávid, keď spieval: „Daj mi poznať svoje cesty, ó, Jehova; vyučuj ma svojim chodníkom. Daj, aby som chodil v tvojej pravde, a vyučuj ma, veď si mojím Bohom záchrany. V teba som dúfal po celý deň.“ (Žalm 25:4, 5) Keď rozjímaš o nejakej časti Biblie, skús sa zamyslieť nad otázkami: Ako môžem uplatniť túto myšlienku? A kde? V rodine? V práci? V škole? Alebo v službe? Keď zistíme, kde by sme ju mohli uplatniť, ľahšie prídeme na to, ako to môžeme urobiť. w16.05 3:9, 11

Zo zoznamu požiadaviek na dozorcu vidíme, že Jehova stanovil pre vymenovaných bratov vysoké normy. (1. Tim. 3:2–7) Očakáva, že budú pre druhých príkladom, a berie ich na zodpovednosť za to, ako sa starajú o zbor, „ktorý vykúpil krvou svojho Syna“. (Sk. 20:28) Keď sú starší „príkladom stádu“, môžeme sa od nich veľa naučiť a „napodobňovať ich vieru“. (1. Petra 5:3; Hebr. 13:7) Jehova chce, aby sme sa pod dohľadom nižších pastierov cítili v bezpečí. (Iz. 32:1, 2) Z tohto uhla pohľadu sú biblické požiadavky na starších dôkazom, že Jehovovi na nás veľmi záleží. Z týchto požiadaviek si môže vziať poučenie každý, lebo Jehova očakáva, že väčšinu z nich budú spĺňať všetci kresťania. Každý z nás by mal byť napríklad rozumný a prejavovať dobrý úsudok. (Fil. 4:5; 1. Petra 4:7) w16.05 5:8 – 10

Na čo si musíme dávať pozor, aby sa naše srdce nezatvrdilo? Napríklad na pýchu, páchanie hriechu a nedostatok viery. To všetko by totiž mohlo prispieť k tomu, že budeme neposlušní a spurní. (Dan. 5:1, 20; Hebr. 3:13, 18, 19) Stalo sa to i judskému kráľovi Uzzijahovi. (2. Par. 26:3–5, 16–21) Spočiatku robil to, „čo bolo správne v Jehovových očiach“ a stále „hľadal Boha“. „Keď však zosilnel, jeho srdce sa povýšilo“, hoci sila, ktorú mal, pochádzala od Boha. Dokonca sa pokúsil páliť v chráme kadidlo, čo mali povolené iba kňazi z Áronovho rodu. Keď sa mu v tom snažili zabrániť, pyšný Uzzijah sa rozzúril. K čomu to viedlo? Boh ho pokoril a Uzzijah zostal až do konca života malomocný. (Prísl. 16:18) Keby sme si nedávali pozor na pýchu, aj my by sme si mohli „o sebe myslieť viac ako treba“ a dokonca odmietať biblické rady. (Rim. 12:3; Prísl. 29:1) w16.06 2:3, 4

Ako sa pozeráš na spolukresťanov, ktorí pochádzajú z úplne iného kultúrneho prostredia ako ty? Možno nehovoria plynule tvojím jazykom, inak sa obliekajú, majú odlišné zvyky i jedlá. Máš sklon sa im vyhýbať a priateliť sa hlavne s tými, ktorí sú z podobného prostredia? Alebo čo ak sú dozorcovia v tvojom zbore či v zboroch vo vašom kraji alebo na území vašej pobočky mladší ako ty alebo sú inej národnosti či rasy? Dovolíš, aby také rozdiely narušili jednotu a súlad, ktorý by mal byť v Jehovovom ľude? Ako sa takým nástrahám vyhnúť? Pavol dal kresťanom žijúcim v Efeze, prosperujúcom a rôznorodom meste, praktickú radu. (Ef. 4:1–3) Spomenul pokoru, miernosť, trpezlivosť a lásku. Tieto vlastnosti by sa dali prirovnať k pevným pilierom budovy. w16.06 3:17, 18

Satan chce, aby sme boli otrokmi bohatstva, nie Jehovu. (Mat. 6:24) Ľudia, ktorí väčšinu energie vynakladajú na hromadenie vecí a usilujú sa uspokojiť len svoje sebecké túžby, časom prídu na to, že ich životu chýba hlbší zmysel, že je duchovne prázdny, plný zármutku a sklamania. (1. Tim. 6:9, 10; Zjav. 3:17) Ježiš to opísal v podobenstve o rozsievačovi. Keď je posolstvo o Kráľovstve zasiate „medzi tŕnie... žiadosti po ostatných veciach vnikajú dovnútra, dusia slovo, a to sa stáva neplodným“. (Mar. 4:14, 18, 19) Blíži sa koniec tohto systému. Preto nie je čas hromadiť si množstvo vecí. A nemali by sme ani očakávať, že nám majetok, nech by bol akokoľvek cenný, zostane aj po veľkom súžení. (Prísl. 11:4; Mat. 24:21, 22) w16.07 1:5, 6

Majiteľ vinice vyšiel zavčas rána na trhovisko, aby najal robotníkov. Muži, ktorých oslovil, súhlasili s ponúkanou mzdou a odišli pracovať do vinice. Majiteľ však potreboval ďalších pracovníkov, a tak sa počas dňa ešte niekoľkokrát na trhovisko vrátil. Všetkým ponúkol slušnú odmenu, dokonca aj tým, ktorých najal až takmer na konci dňa. Večer si pracovníkov zavolal, aby im zaplatil. Všetci dostali rovnaký plat, bez ohľadu na to, či pracovali mnoho hodín, alebo len jednu. Preto sa tí, ktorých najal ako prvých, začali sťažovať. Majiteľ jednému z nich odpovedal niečo v tomto zmysle: „Či sme sa na tejto sume nedohovorili? Nemám azda právo zaplatiť všetkým toľko, koľko chcem? Závidíš ostatným, pretože som k nim štedrý?“ (Mat. 20:1–15) Toto Ježišovo podobenstvo poukazuje na jednu z Jehovových vlastností, o ktorej sa v Biblii často hovorí — na jeho „nezaslúženú láskavosť“. (2. Kor. 6:1) w16.07 3:1, 2

S blížiacim sa koncom je naša úloha zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve čoraz dôležitejšia. (Mar. 13:10) Je nesporné, že dobré posolstvo je dôkazom Jehovovej nezaslúženej láskavosti. Keď sme v službe, majme to stále na mysli. Naším cieľom je chváliť Jehovu. A robíme to tak, keď ľuďom objasňujeme, že všetky tie dobré veci, ktoré prinesie nový svet, sú prejavom Jehovovej výnimočnej láskavosti. V službe máme tiež možnosť vysvetľovať, že pod Kristovou vládou budú mať ľudia plný úžitok z výkupnej obete a postupne získajú dokonalosť. Biblia hovorí: „Samo tvorstvo bude oslobodené z otroctva porušiteľnosti a bude mať slávnu slobodu Božích detí.“ (Rim. 8:21) To bude možné len vďaka Jehovovej nesmiernej láskavosti. w16.07 4:17 – 19

Hoci Biblia konkrétne nehovorí, čo všetko by malo patriť k intímnemu životu manželov ani v akej miere by si mali prejavovať nežnosť, zdôrazňuje, že je to dôležité. (Pies. 1:2; 2:6) Kresťanskí manželia by teda mali byť k sebe nežní. Ak majú hlbokú lásku k Bohu a k blížnemu, potom nedovolia, aby niekto či niečo narušilo ich manželské puto. V niektorých manželstvách vzniklo napätie alebo sa dokonca rozpadli, lebo jeden z partnerov bol závislý od pornografie. Ak niekoho láka pornografia alebo ho sexuálne priťahuje niekto iný ako jeho manželský partner, mal by proti takým sklonom tvrdo bojovať. Kresťan by nemal ani len budiť dojem, že s niekým flirtuje, pretože je to neláskavé voči jeho manželskému druhovi. Keď budeme pamätať na to, že Boh vie o všetkom, čo si myslíme a čo robíme, budeme sa mu chcieť páčiť a zostaneme cudní. (Mat. 5:27, 28; Hebr. 4:13) w16.08 2:7 – 9

Vďaka presnému poznaniu mohli kresťania v Kolosách „chodiť hodní Jehovu a tak sa mu plne páčiť“. To im zasa umožňovalo „prinášať ovocie v každom dobrom diele“, najmä vo zvestovaní dobrého posolstva. (Kol. 1:10) Ak má niekto dobre slúžiť Jehovovi, musí si vypestovať zvyk študovať Bibliu. A je potrebné, aby sa to naučili aj naši záujemcovia. Okrem toho my sami musíme byť presvedčení o hodnote osobného štúdia. Musíme si pravidelne čítať Bibliu a rozjímať o tom, čo sme si prečítali. Keď niekto v službe vyjadrí nebiblický názor alebo keď ti dá ťažkú otázku, zamysli sa: Viem nájsť odpoveď priamo v Biblii? Keď druhým rozprávame, aký úžitok máme z osobného štúdia, môže ich to podnietiť, aby aj oni usilovne študovali Bibliu a vyťažili z nej čo najviac. w16.08 4:3, 4

Je nevyhnutné, aby sme bojovali proti „silným opevneniam“ tohto sveta v podobe jeho učenia, názorov a škodlivých zvykov, ako je napríklad nemravnosť, fajčenie, opilstvo či užívanie drog. Okrem toho denne zápasíme s našimi telesnými slabosťami a skľúčenosťou. (2. Kor. 10:3–6; Kol. 3:5–9) Je vôbec možné zvíťaziť nad takými mocnými protivníkmi? Áno, ale nie je to jednoduché. Pavol použil ako príklad boxera, keď o sebe povedal: „Svojimi údermi mierim tak, aby som nebil do vzduchu.“ (1. Kor. 9:26) Rovnako ako boxer odráža súperove údery, aj my sa musíme brániť pred našimi nepriateľmi. Jehova nám v tomto zápase pomáha a radí. Životne dôležité pokyny dal zapísať do svojho Slova. Rady nám poskytuje aj prostredníctvom biblických publikácií, zhromaždení a zjazdov. Uplatňuješ to, čo sa učíš? w16.09 2:2, 3

Konať Božiu vôľu a pomáhať druhým bolo pre Ježiša dôležitejšie než myslieť na vlastné pohodlie. Preto ani my nebudeme nosiť veci, ktoré sa nám síce páčia, no druhých by odrádzali od toho, aby si vypočuli dobré posolstvo. (Rim. 15:2) Kresťanským rodičom bola zverená zodpovednosť učiť deti, ako uplatňovať biblické zásady. Mali by sa zo všetkých síl snažiť, aby nielen oni, ale aj ich deti svojím oblečením i celkovým vzhľadom rozradostňovali Jehovovo srdce. (Prísl. 22:6; 27:11) Mali by im vštepovať úctu k nášmu svätému Bohu tým, že im budú dávať dobrý príklad a praktické rady. Môžu svoje dospievajúce deti učiť, kde a ako si vyberať vhodné oblečenie. Mali by ich viesť k tomu, aby sa neriadili iba tým, čo sa páči im, ale tým, čo sa páči Jehovovi. Potom mu budú svojím oblečením prinášať česť. w16.09 3:13, 14

Ježiš pri vyučovaní pôsobil na srdce, pretože miloval Jehovu, Božie Slovo i ľudí. (Luk. 24:32; Ján 7:46) Podobne keď deti uvidia, že ich rodičia milujú Jehovu, pravdepodobne si ho tiež zamilujú. (5. Mojž. 6:5–8; Luk. 6:45) Rodičia, teda usilovne študujte Bibliu a naše publikácie. Zaujímajte sa o Jehovove stvoriteľské diela a čítajte si články o stvorení, ktoré vyšli v našich publikáciách. (Mat. 6:26, 28) Tak si rozšírite obzor, prehĺbite si vďačnosť k Jehovovi a budete lepšími učiteľmi svojich detí. Keď máš pravdu vo svojom srdci, budeš túžiť o nej hovoriť s rodinou nielen pri príprave na zhromaždenie alebo na rodinnom uctievaní, ale kedykoľvek počas dňa. Takéto rozhovory by nemali byť vynútené, ale prirodzené a spontánne. Mali by sa stať súčasťou každodenných činností. w16.09 5:6, 7

Keď myšlienkam z Božieho Slova v cudzom jazyku nerozumieme, naše duchovné zdravie môže byť ohrozené. V piatom storočí pred n. l. vznikla v Jeruzaleme situácia, ktorá Nehemiáša veľmi znepokojila. Niektoré deti Židov, ktorí sa vrátili z Babylona, nevedeli po hebrejsky. Keďže nerozumeli Božiemu Slovu, ich vzťah k Jehovovi zoslabol. (Neh. 8:2, 8) Niektorí rodičia, ktorí slúžia v cudzojazyčnom obvode, si všimli, že záujem ich detí o biblickú pravdu ochabol. Prečo? Keď si niečo čítame v cudzom jazyku, naše srdce nie je zapojené do takej miery, ako keď si to čítame v materinskom jazyku. Okrem toho komunikovať v cudzom jazyku je náročné a môže to byť duševne i duchovne vyčerpávajúce. Hoci si chceme zachovať nadšenie pre službu v cudzojazyčnom obvode, nesmieme zabúdať na svoje duchovné zdravie. (Mat. 4:4) w16.10 2:4 – 6

Kresťanská viera je veľmi vzácna vlastnosť. Nemajú ju všetci ľudia. (2. Tes. 3:2) Ale Jehova ju dáva každému, kto ho uctieva. (Rim. 12:3; Gal. 5:22) Mali by sme byť za ňu nesmierne vďační! Náš nebeský Otec priťahuje k sebe ľudí prostredníctvom svojho Syna. (Ján 6:44, 65) Keď prejavujú vieru v Ježiša, získavajú odpustenie svojich hriechov. Vďaka tomu si môžu vytvoriť trvalý vzťah k Jehovovi a získať večný život. (Rim. 6:23) Ako sme vôbec získali takúto úžasnú vyhliadku? Veď všetci sme hriešni a zaslúžime si smrť. (Žalm 103:10) Jehova však videl, že sa z nás môžu stať jeho služobníci. Vo svojej nezaslúženej láskavosti spôsobil, aby do nášho srdca preniklo dobré posolstvo. Tak sme začali prejavovať vieru v Ježiša a otvorila sa nám cesta k večnému životu. (1. Jána 4:9, 10) w16.10 4:1, 2

Apoštol Pavol sa vo svojich listoch vyjadroval o spolukresťanoch veľmi pochvalne. A hoci s niektorými cestoval celé roky a určite poznal ich slabosti, hovoril o nich pekne. Napríklad Timoteja opísal ako „milované verné dieťa v spojitosti s Pánom“, ako človeka, ktorý sa úprimne zaujíma o spolukresťanov. (1. Kor. 4:17; Fil. 2:19, 20) V liste do Korintu zas pochválil Títa, keď ho nazval svojím „spoločníkom a spolupracovníkom“. (2. Kor. 8:23, Katolícky preklad) Timoteja i Títa muselo veľmi povzbudiť, keď zistili, čo si o nich Pavol myslí! Pavol s Barnabášom riskovali život, keď sa vrátili na miesta, kde ich napadli. Napríklad hoci v Lystre narazili na odpor fanatikov, vrátili sa tam, lebo chceli povzbudiť nových učeníkov, aby zostali vo viere. (Sk. 14:19–22) A Pavol povzbudil učeníkov aj krátko nato, ako proti nemu v Efeze povstal rozzúrený dav. (Sk. 20:1) w16.11 1:10, 11

Jehova svojich služobníkov na zemi vedie a duchovne sýti prostredníctvom „verného a rozvážneho otroka“, ktorého zasa vedie Kristus, „hlava zboru“. (Mat. 24:45–47; Ef. 5:23) Podobne ako vedúci zbor v prvom storočí, i dnes sa tento otrok pozerá na Bibliu ako na Božie Slovo a veľmi si ju cení. (1. Tes. 2:13.) V Biblii je pokyn, aby sme pravidelne chodili na zhromaždenia. (Hebr. 10:24, 25) Božie Slovo nás nabáda aj k jednote v náukových otázkach. Hovorí nám, aby sme dávali záujmy Kráľovstva na prvé miesto v živote. (Mat. 6:33) Zdôrazňuje, že je našou zodpovednosťou a cťou zvestovať dobré posolstvo z domu do domu, na uliciach i pri neformálnych príležitostiach. (Mat. 28:19, 20; Sk. 5:42; 17:17; 20:20) Povzbudzuje starších, aby udržiavali zbor duchovne čistý. (1. Kor. 5:1–5, 13; 1. Tim. 5:19–21) Nachádzame v ňom i Jehovovu požiadavku, že všetci v jeho organizácii musia byť po telesnej i po duchovnej stránke čistí. (2. Kor. 7:1) w16.11 3:7, 8

V desaťročiach pred prvou svetovou vojnou si Charles Taze Russell a jeho spoločníci uvedomili, že náboženské organizácie takzvaného kresťanstva neučia biblickú pravdu. Preto sa v súlade so svojím vtedajším porozumením rozhodli, že sa úplne oddelia od falošného náboženstva. Už v novembri 1879 bolo v Sionskej Strážnej veži otvorene uvedené, aký je ich biblický postoj k Veľkému Babylonu: „Každú cirkev, ktorá tvrdí, že je cudnou pannou zasnúbenou Kristovi, a pritom je v skutočnosti spojená so svetom (šelmou) a je ním podporovaná, musíme odsúdiť ako takú, ktorá je v biblickej reči cirkev smilnica.“ (Zjav. 17:1, 2) Bohabojní muži a ženy vedeli, čo musia urobiť. Nemohli očakávať Božie schválenie, keby naďalej podporovali organizácie falošného náboženstva. Mnohí Bádatelia Biblie napísali list s oznámením, že vystupujú z cirkvi. w16.11 5:2, 3

V čase Pamätnej slávnosti si možno všetci čítame slová z Rimanom 8:15–17. V tejto dôležitej biblickej pasáži nachádzame vysvetlenie, ako niektorí kresťania vedia, že sú pomazaní — svätý duch svedčí s ich duchom. Táto kapitola bola napísaná predovšetkým pre pomazaných. Dostávajú svätého ducha a očakávajú „prijatie za synov, oslobodenie od svojich tiel výkupným“. (Rim. 8:23) V budúcnosti sa stanú Božími synmi v nebesiach. Túto vyhliadku majú vďaka tomu, že Boh im na základe výkupnej obete odpustil hriechy a vyhlásil ich za spravodlivých ako svojich duchovných synov. (Rim. 3:23–26; 4:25; 8:30) Ôsma kapitola listu Rimanom je však dôležitá aj pre tých, ktorí majú nádej na život na zemi. Prečo? Lebo Boh sa aj na nich v určitom zmysle pozerá ako na spravodlivých. Preto i oni môžu mať úžitok z týchto rád. w16.12 2:1 – 3

Čo mal Ježiš na mysli, keď povedal, aby sme nikdy neboli úzkostliví? Určite tým nechcel povedať, že Boží služobníci nikdy v živote nepocítia úzkosť. Ježiš sa svojim učeníkom snažil vysvetliť, že neprimeraná alebo prehnaná úzkosť problémy nerieši. Každý deň prináša nové ťažkosti, a tak by si k nim kresťania nemali pridávať obavy o budúcnosť ani by sa nemali trápiť minulosťou. Príčinou úzkosti môže byť to, že kresťan si robí starosti pre problémy, ktoré by mohli nastať v budúcnosti. Takéto obavy sú však úplne zbytočné, pretože vôbec nevieme, čo sa stane. Väčšinou veci nedopadnú tak zle, ako sme si predstavovali. Okrem toho Boh vie vyriešiť každú situáciu a práve na neho môžeme uvrhnúť všetku svoju úzkostlivú starosť. Buď si istý, že Boh svojich verných služobníkov odmení a pomôže im bojovať s úzkostlivými starosťami, ktoré možno majú v súvislosti s minulosťou, prítomnosťou či budúcnosťou. w16.12 3:13, 16

Kráľ Saul bol na začiatku svojej vlády veľmi skromným človekom. (1. Sam. 9:1, 2, 21; 10:20–24) Krátko nato však začal konať opovážlivo. Raz pritiahli proti Izraelu tisíce Filištíncov. Saul čakal na proroka Samuela, aby Jehovovi predložil obeť, no ten sa oneskoril. Medzitým Izraeliti dostali strach a mnohí Saula opustili. Ten stratil trpezlivosť a pomyslel si: Musím niečo urobiť, a to rýchlo! A tak predložil Bohu obeť, hoci na to nemal právo. (1. Sam. 13:5–9) Jehovovi sa to nepáčilo, a keď Samuel prišiel do Gilgala, Saula pokarhal. Namiesto toho, aby to Saul prijal, začal sa vyhovárať, snažil sa zvaliť vinu na niekoho iného a svoju chybu zľahčoval. (1. Sam. 13:10–14) To spustilo sled udalostí, ktoré nakoniec viedli k tomu, že Saul prišiel o trón, a čo je ešte horšie, aj o Jehovovo schválenie. (1. Sam. 15:22, 23) Napriek sľubnému začiatku sa Saulov život skončil katastrofálne. (1. Sam. 31:1–6) w17.01 3:1, 2

Dávidov život sa vyznačoval výnimočnou vernosťou. Raz sa však Dávid dopustil vážneho hriechu, keď scudzoložil s Bat-šebou. (2. Sam. 11:1–21) Nemohol odčiniť svoj hriech ani nemohol uniknúť jeho následkom. Niektoré z nich musel znášať do konca života. (2. Sam. 12:10–12, 14) Preto potreboval vieru. Musel dôverovať, že keď sa bude úprimne kajať, Jehova mu odpustí a pomôže mu znášať ťažkosti, ktoré si spôsobil svojím konaním. Keďže sme nedokonalí, všetci hrešíme. Niekedy sa dopustíme menších, inokedy väčších chýb. V niektorých prípadoch nemôžeme svoje chyby odčiniť. Musíme jednoducho znášať ich následky. (Gal. 6:7) Môžeme však dôverovať Božiemu sľubu, že ak svoj hriech úprimne oľutujeme, Jehova nám pomôže zvládať naše ťažkosti, a to i vtedy, keď sme si ich zavinili sami. (Iz. 1:18, 19; Sk. 3:19) w17.01 1:10 – 12

Keď sme skromní, pomáha nám to lepšie sa rozhodovať, hoci presne nevieme, ako veci dopadnú, a nemôžeme ovplyvniť výsledok. Možno napríklad premýšľame, že začneme slúžiť celým časom. Ale čo ak ochorieme? Čo ak naši starnúci rodičia budú potrebovať pomoc? A ako sa postaráme o seba, keď zostarneme? Odpovede na takéto otázky sa nedozvieme, ani keby sme sa neustále modlili a robili si rozsiahly výskum v Biblii a publikáciách. Keď dôverujeme Jehovovi, ľahšie sa zmierime so svojimi obmedzeniami. Keď si urobíme výskum, poraďme sa s druhými a modlime sa o múdrosť a potom konajme v súlade s tým, ako nás vedie Boží duch. (Kaz. 11:4–6) Tak Jehova bude mať čo požehnať alebo nás, naopak, usmerní, aby sme zmenili svoje rozhodnutie. (Prísl. 16:3, 9) w17.01 4:14

Adam s Evou sa museli rozhodnúť, čo urobia. Poslúchnu Jehovu alebo hada? Rozhodli sa pre druhú možnosť. (1. Mojž. 3:6–13) Vzbúrili sa proti Jehovovi, a preto stratili dokonalosť. Okrem toho prišli o priateľstvo s Jehovom, lebo Jehova má „príliš čisté oči, než aby hľadel na to, čo je zlé,“ a nemôže tolerovať nesprávne konanie. (Hab. 1:13) Keby to robil, vyhliadky všetkých živých tvorov v nebi i na zemi by boli ohrozené. A čo je ešte horšie, vznikli by tým pochybnosti, či sa Jehovovi dá dôverovať. Jehova však nikdy neporušuje zásady, ktoré stanovil. (Žalm 119:142) Hoci Adam a Eva mali slobodnú vôľu, museli počítať s tým, že za svoju vzburu ponesú následky. Pretože sa vzbúrili proti Jehovovi, zomreli a vrátili sa „do prachu“, z ktorého boli vytvorení. (1. Mojž. 3:19) w17.02 1:8, 10, 11

Ježiš sa riadil Božím Slovom už od začiatku svojej služby. Dokonca aj vo svojich posledných slovách pred smrťou citoval proroctvá o Mesiášovi. (Mat. 27:46; Luk. 23:46) Veľmi sa odlišoval od náboženských vodcov tej doby, lebo tí dbali viac na dodržiavanie svojich tradícií ako na Božie Slovo. Vztiahol na nich Jehovove slová, ktoré zaznamenal prorok Izaiáš: „Tento ľud ma ctí svojimi perami, ale ich srdce je odo mňa ďaleko vzdialené. Nadarmo ma však uctievajú, lebo vyučujú ako náuky ľudské príkazy.“ (Mat. 15:7–9) Ježiš sa riadil Božím Slovom, aj keď vyučoval. Keď sa rozprával so svojimi náboženskými odporcami, nesnažil sa ich ohúriť svojou nesmiernou múdrosťou ani svojimi neporovnateľnými skúsenosťami. Namiesto toho učil ľudí z Písma a považoval ho za najvyššiu autoritu. (Mat. 22:33–40) w17.02 3:18, 19

Jehovovi svedkovia ochotne preukazujú verejným činiteľom česť, ako sa to vyžaduje a ako je to v ich krajine zvykom. Pri výkone ich povinností s nimi spolupracujeme. Samozrejme, naša česť a podpora má rozumné, biblicky stanovené hranice. Nemôžeme zájsť tak ďaleko, že by sme neposlúchli Boha alebo porušili svoju kresťanskú neutralitu. (1. Petra 2:13–16) Jehovovi služobníci z minulosti nám dali príklad, pokiaľ ide o postoj k vládam a ich predstaviteľom. Keď Rímska ríša nariadila sčítanie ľudu, Jozef a Mária poslúchli. Cestovali kvôli tomu až do Betlehema, hoci Mária bola vo vysokom štádiu tehotenstva. (Luk. 2:1–5) Ďalší príklad nám dal apoštol Pavol. Keď čelil obvineniu, že sa dopustil niečoho zlého, úctivo sa obhajoval pred kráľom Herodesom Agrippom a pred Festom, rímskym miestodržiteľom Judey. Obom prejavil náležitú česť. (Sk. 25:1–12; 26:1–3) w17.03 1:9, 10

Izraeliti začali konať podobne ako Kanaančania a pre svoj nemravný spôsob života stratili Jehovovo schválenie. Boh už nad nimi nedržal ochrannú ruku. (Sud. 2:1–3, 11–15; Žalm 106:40–43) Pre tých, ktorí mali bázeň pred Jehovom, muselo byť veľmi ťažké udržať si vieru. Z Biblie sa dozvedáme, že k ľuďom, ktorí boli rozhodnutí získať Božie schválenie, patrili napríklad Jefta, Elkána, Anna a Samuel. (1. Sam. 1:20–28; 2:26) Aj my žijeme vo svete, kde ľudia premýšľajú a konajú podobne ako kedysi Kanaančania — ich život sa točí okolo sexu, násilia a materializmu. Jehova nás chce pred takým vplyvom chrániť, a preto nám dáva jasné výstrahy, aké dal aj Izraelitom. Poučíme sa z ich chýb? (1. Kor. 10:6–10) Musíme sa usilovať, aby naše uvažovanie nebolo v ničom podobné takému, aké mali Kanaančania. (Rim. 12:2) Robíš pre to všetko, čo môžeš? w16.04 1:4 – 6

Pred ťažkými rozhodnutiami by sme mali hľadať rady v tom najlepšom zdroji — v Biblii. Mali by sme tiež prosiť Jehovu, aby nás viedol. S Jehovovou pomocou si môžeme rozvinúť vlastnosti a schopnosti potrebné na to, aby sme urobili rozhodnutie, ktoré je v súlade s jeho vôľou. Je dobré vždy si klásť otázky: Dám týmto rozhodnutím Jehovovi najavo, že ho milujem? Prispeje toto rozhodnutie k radosti a pokoju v našej rodine? A dokážem tým, že som trpezlivý a láskavý? Jehova nás nenúti, aby sme ho milovali a slúžili mu. Dal nám slobodnú vôľu, a tak rešpektuje naše právo rozhodnúť sa, či mu budeme slúžiť. (Joz. 24:15; Kaz. 5:4) Očakáva však, že budeme konať v súlade s rozhodnutiami, ktoré zakladáme na radách z jeho Slova. Keď budeme presvedčení, že biblické zásady sú na naše dobro, a budeme ich uplatňovať, budeme sa rozhodovať múdro a dokážeme, že sme stáli „na všetkých svojich cestách“. (Jak. 1:5–8; 4:8) w17.03 2:17, 18