Február

Aké „dielo“ musí vytrvalosť dokončiť? To čítame ďalej: „Aby ste boli úplní a zdraví v každom ohľade a aby vám nič nechýbalo.“ (Jak. 1:4) Pri skúškach často vyjdú na povrch naše nedostatky, povedzme povahové črty, ktoré by sme mali zmeniť. Ak vytrváme, budeme „úplní a zdraví“ v tom zmysle, že si vycibríme kresťanskú osobnosť — napríklad budeme trpezlivejší, vďačnejší a súcitnejší. Keďže vytrvalosť má dôležitú úlohu pri formovaní kresťanskej osobnosti, nemali by sme sa snažiť skúšky ukončiť spôsobom, ktorý je v rozpore s biblickými zásadami. Bojuješ napríklad s nemravnými predstavami? Ak áno, nepodľahni im, ale pros Jehovu, aby ti ich pomohol vyhnať z mysle. Tým si posilníš sebaovládanie. Alebo čelíš odporu neveriaceho člena rodiny? Nepoddaj sa tlaku, ale buď pevne rozhodnutý ďalej slúžiť Jehovovi. Pamätaj, že ak chceme mať Božie schválenie, musíme vytrvať. (Rim. 5:3–5; Jak. 1:12) w16.04 2:15, 16

Keby sme sa pýšili svojou národnosťou, kultúrou či krajinou, dostali by sme sa do rozporu s Jehovovým názorom na ľudí. Samozrejme, Boh od nás neočakáva, že zaprieme svoj pôvod. Kultúrne rozdiely predsa prispievajú k úžasnej rozmanitosti ľudskej spoločnosti. No mali by sme pamätať na to, že Boh považuje všetkých ľudí za rovných. (Rim. 10:12) Neprimeraná hrdosť na svoj pôvod pramení z nacionalizmu. Keby sme si mysleli, že náš národ a krajina sú lepšie než ostatné, ťažko by sme zostali neutrálni. Ani my nie sme imúnni voči takejto pýche, lebo aj niektorí kresťania v prvom storočí pocítili, že členovia zboru s nimi zaobchádzali zaujato pre ich národnosť. (Sk. 6:1) Ako zistíme, či sa v nás nezakorenila pýcha? Dajme tomu, že brat či sestra z inej krajiny nám dá nejaký návrh. Ako zareagujeme? Pomyslíme si, že u nás to robíme lepšie, a ihneď návrh zamietneme? To by nebolo správne, lebo pre každého z nás platí biblická rada z dnešného textu. w16.04 4:12, 13

Ježiš oznamoval „dobré posolstvo o Božom kráľovstve“ a to isté očakáva aj od svojich učeníkov. Ktorá skupina zvestuje toto posolstvo ľuďom zo „všetkých národov“? (Mat. 28:19) Odpoveď je jasná — jedine Jehovovi svedkovia. Raz istý misionársky kňaz povedal jednému bratovi, že žil v niekoľkých krajinách a v každej stretol svedkov. Vždy sa ich opýtal, aké posolstvo zvestujú. Aká bola odpoveď? Kňaz povedal: „Všetci boli takí hlúpi, že odpovedali rovnako: ,Dobré posolstvo o Kráľovstve.‘“ To, čo tento kňaz považoval za prejav hlúposti, bol v skutočnosti dôkaz jednoty, ktorou by sa mali vyznačovať praví kresťania. (1. Kor. 1:10) Božie Kráľovstvo je aj hlavným námetom časopisu Strážna veža hlásajúca Jehovovo Kráľovstvo. Ten je k dispozícii v 254 jazykoch a každé číslo vychádza v priemernom náklade takmer 59 miliónov výtlačkov, čo z neho robí najrozšírenejší časopis na svete. w16.05 2:6

Možno by sme radi slúžili celým časom ako pravidelní priekopníci. Začneme si zjednodušovať život, no prepadnú nás obavy, či dokážeme byť spokojní, aj keď toho budeme mať po hmotnej stránke menej. Samozrejme, v Biblii sa nenachádza žiadny príkaz, že musíme byť priekopníkmi. Jehovovi môžeme verne slúžiť aj ako zvestovatelia. Ježiš nás však uisťuje, že tí, ktorí prinášajú obete pre Kráľovstvo, budú bohato požehnaní. (Luk. 18:29, 30) A z Biblie vieme, že Jehovovi sa páčia „dobrovoľné obete [našich] úst“ i to, keď mu s radosťou dávame to najlepšie. (Žalm 119:108) Na základe takýchto veršov a našich modlitieb môžeme rozpoznať Jehovov názor. Keď o ňom budeme uvažovať, výsledkom bude rozhodnutie, ktoré bude vzhľadom na naše okolnosti rozumné a v ktorom nás nebeský Otec podporí. w16.05 3:13

Mnohé problémy, ktoré sa rozoberajú v článkoch pre mladých, sa netýkajú iba ich. Každý z nás musí obhajovať svoju vieru, ovládať svoje pocity, odolávať tlaku okolia a vyhýbať sa zlej spoločnosti či nevhodnej zábave. Mali by mať dospelí kresťania pocit, že čítať si takéto články pre mladých je pod ich úroveň? Určite nie! Hoci sú napísané tak, aby boli príťažlivé pre mladých, obsahujú informácie založené na nadčasových biblických zásadách, z ktorých môžeme mať úžitok všetci. V publikáciách určených mladým sa však nerozoberá iba to, ako riešiť problémy. Sú v nich aj rady, ako duchovne rásť a upevňovať si priateľstvo s Jehovom. To môže byť opäť užitočné i pre dospelých. (Kaz. 12:13) w16.05 5:15, 16

„Jehova, náš Boh, je jeden Jehova.“ Aké pôsobivé vyjadrenie! Izraelitom dodávalo silu, aby prekonali ťažkosti pri vstupe do Zasľúbenej krajiny a pri jej dobývaní. Keď si tieto slová vezmeme k srdcu aj my, dajú nám silu prekonať ťažkosti vo veľkom súžení a budeme môcť prispievať k pokoju a jednote v raji. Prejavujme teda Jehovovi výlučnú oddanosť tým, že ho budeme milovať a slúžiť mu celou dušou, a tým, že sa budeme veľmi usilovať podporovať jednotu v našom bratstve. Potom si môžeme byť istí, že budeme medzi tými, ktorých Ježiš posúdi ako ovce a povie im: „Poďte, vy požehnaní od môjho Otca, dedične sa ujmite kráľovstva pripraveného pre vás od založenia sveta.“ (Mat. 25:34) w16.06 3:2, 20

Pýcha môže viesť k tomu, že človek začne ospravedlňovať svoje konanie a už viac nie je mäkkou hlinou. Stalo sa aj tebe, že sa ťa spolukresťan niečím dotkol alebo ti bola odobratá určitá úloha v organizácii? Ak áno, ako si zareagoval? Ozvala sa v tebe pýcha? Alebo ti záležalo v prvom rade na tom, aby si s bratom obnovil pokojný vzťah a zostal verný Jehovovi? (Žalm 119:165; Kol. 3:13) Človek sa môže stať necitlivým voči Božím radám aj vtedy, keď sa nejaký čas dopúšťa hriechu, možno aj tajne. Potom už nemá zábrany hrešiť. (Kaz. 8:11) Jeden brat, ktorý mal vo zvyku pozerať pornografiu, neskôr pripustil: „Začal som mať kritický postoj k starším.“ Tento zlozvyk poškodil aj jeho vzťah k Jehovovi. Nakoniec však jeho konanie vyšlo najavo a dostal potrebnú pomoc. Samozrejme, každý z nás je nedokonalý. No ak neprosíme Boha o odpustenie a pomoc, ale sme kritickí alebo ospravedlňujeme svoje správanie, naše srdce sa už začalo zatvrdzovať. w16.06 2:5, 6

Ježišovi poslucháči si robili starosti o veci, ktorými sa nemuseli znepokojovať. Ježiš mal dobrý dôvod, aby ich na to upozornil. Prílišné starosti o nevyhnutné veci môžu totiž človeka rozptyľovať a odvádzať jeho pozornosť od duchovných vecí, ktoré sú dôležitejšie. Ježišovi na učeníkoch tak veľmi záležalo, že ich vo svojej Kázni na vrchu varoval pred týmto nebezpečenstvom ešte štyrikrát. (Mat. 6:27, 28, 31, 34) Ježiš si veľmi dobre uvedomoval, čo ľudia každý deň potrebujú. Vedel aj to, v akých ťažkých pomeroch budú žiť jeho učeníci o stáročia neskôr — „v posledných dňoch“, keď „nastanú kritické časy, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať“. (2. Tim. 3:1) Mnohí prichádzajú o prácu, stávajú sa obeťami inflácie, bojujú s nedostatkom potravín a extrémnou chudobou. Ježiš si však uvedomoval aj to, že „duša znamená viac ako pokrm a telo viac ako odev“. w16.07 1:8, 9

Keby sme dokonale spĺňali všetky Jehovove požiadavky, jeho láskavosť by sme si zaslúžili. To však nikto z nás nedokáže. Preto múdry kráľ Šalamún napísal: „Niet spravodlivého človeka na zemi, ktorý stále koná dobro a nehreší.“ (Kaz. 7:20) Podobnú myšlienku vyjadril aj apoštol Pavol, keď povedal, že „všetci zhrešili a nedosahujú Božiu slávu“ a že „mzda, ktorú platí hriech, je smrť“. (Rim. 3:23; 6:23a) Teda to, čo si zaslúžime, je smrť. No Jehova prejavil hriešnemu ľudstvu lásku jedinečným skutkom nezaslúženej láskavosti. Poslal na zem „svojho jednosplodeného Syna“, aby za nás zomrel. Tak nám dal ten najväčší dar. (Ján 3:16) Pavol o Ježišovi napísal, že Jehova ho „korunoval slávou a cťou, lebo vytrpel smrť, aby z Božej nezaslúženej láskavosti zakúsil smrť za každého človeka“. (Hebr. 2:9) Áno, „dar, ktorý dáva Boh, je večný život prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Pána“. (Rim. 6:23b) w16.07 3:3, 4

Manželstvo patrí k životu. Ak poznáme jeho pôvod a účel, môžeme mať na tento vzťah správny pohľad a môžeme mať z neho ešte väčšiu radosť. Keď Boh stvoril prvého človeka, Adama, začal k nemu privádzať zvieratá, aby ich pomenoval. Ale „pre človeka sa nenašla pomocníčka ako jeho doplnok“. Boh preto uviedol na Adama hlboký spánok, vzal mu jedno z rebier, vytvoril z neho ženu a priviedol ju k nemu. (1. Mojž. 2:20–24) Pôvodcom manželstva je teda Boh. Ježiš potvrdil, že to bol Jehova, kto povedal: „Človek opustí svojho otca a svoju matku a bude sa pridržiavať svojej manželky, a tí dvaja budú jedno telo.“ (Mat. 19:4, 5) To, že Boh použil na vytvorenie prvej ženy Adamovo rebro, mohlo týmto manželom pripomínať, aké blízke puto je medzi nimi. Jehova nikdy nechcel, aby sa muž a žena rozviedli alebo aby mali súčasne viacerých partnerov. w16.08 1:1, 2

Ježiš nevydával svedectvo len zástupom, ale často sa o Kráľovstve rozprával aj s jednotlivcami. Mal napríklad zaujímavý rozhovor so ženou pri Jakobovom prameni neďaleko mesta Sychar. (Ján 4:5–30) Dal sa do reči aj s Matúšom Lévim, vyberačom daní. Ten prijal Ježišovo pozvanie a stal sa jeho nasledovníkom. Matúš si mohol spolu s inými vypočuť Ježiša aj na hostine vo svojom dome. (Mat. 9:9; Luk. 5:27–39) Inokedy mal Ježiš priateľský rozhovor s Natanaelom, ktorý mal negatívny pohľad na ľudí pochádzajúcich z Nazareta. No vďaka tomu, ako sa s ním Ježiš rozprával, zmenil svoj názor. Chcel sa od Ježiša, ktorý bol tiež z Nazareta, dozvedieť viac. (Ján 1:46–51) Z Ježišovho príkladu sa učíme, že aj my by sme mali školiť nových zvestovateľov, aby viedli s ľuďmi priateľské, nenútené rozhovory. Keď sa to naučia, zažijú radosť z toho, že ľudia budú priaznivo reagovať na ich úprimný záujem a láskavé slová. w16.08 4:7 – 9

Keď v manželstve pretrvávajú vážne problémy, môže sa stať, že jeden alebo obaja manželia začnú uvažovať o rozluke či o rozvode. Rozhodnutie odísť od manželského partnera sa nemá brať na ľahkú váhu. Keď nastanú vážne ťažkosti, rozluka môže byť čiastočným riešením, ale neraz prináša ďalšie problémy. Po tom, ako Ježiš zopakoval Božie slová, že muž opustí otca a matku a pridrží sa svojej manželky, povedal: „Čo Boh spriahol, nech žiaden človek nerozdeľuje.“ (Mat. 19:3–6; 1. Mojž. 2:24) To znamená, že nikto, ani manžel, ani manželka, nemá rozdeliť to, „čo Boh spriahol“. Jehova považuje manželstvo za celoživotný zväzok. (1. Kor. 7:39) Manželské dvojice by mali pamätať na to, že každý sa bude zodpovedať Bohu. To by ich malo podnecovať, aby sa snažili rýchlo vyriešiť svoje problémy, aby sa situácia ešte nezhoršila. w16.08 2:10, 11

Nepriatelia na nás môžu zaútočiť vo chvíli, keď to najmenej očakávame a keď nám je najhoršie. Preto musíme byť stále ostražití. Slová „nedaj sa premôcť zlom“ ukazujú, že nad zlom je možné zvíťaziť. Podarí sa nám to, keď budeme proti nemu stále bojovať. No ak prestaneme byť ostražití a poľavíme v boji, Satan, jeho zlý svet a naše nedokonalé telo nás môžu premôcť. Nikdy nedovoľ, aby ťa Satan zastrašil, takže by si nechal svoje ruky klesnúť a vzdal sa. (1. Petra 5:9) Keď chceme v boji zvíťaziť, nesmieme stratiť zo zreteľa, prečo sa namáhame. Božie schválenie a požehnanie získame, keď budeme pamätať na uistenie z Hebrejom 11:6: „Ten, kto sa približuje k Bohu, musí veriť, že je a že sa stáva darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú.“ Grécke sloveso preložené ako „vážne hľadať“ v sebe zahŕňa intenzitu a sústredené úsilie. (Sk. 15:17) w16.09 2:4, 5

V Božom Slove nachádzame múdre rady, ktoré nám pomáhajú správne sa rozhodovať, a tak robiť Bohu česť. Pri výbere oblečenia sa riadime aj svojím vkusom. Ten máme každý iný a každý má aj iné finančné možnosti. Naše oblečenie by však vždy malo byť upravené, čisté, cudné, primerané situácii a prijateľné pre ľudí v našom okolí. Je pravda, že nie je vždy ľahké vybrať si slušné a vhodné oblečenie. Mnoho obchodov ponúka len najnovšie módne trendy, a tak si to vyžaduje viac času a úsilia, keď si sestry chcú kúpiť slušnú sukňu, šaty alebo blúzku a bratia oblek či nohavice, ktoré nie sú príliš tesné. Naši spolukresťania si však pravdepodobne všimnú a ocenia, keď sa snažíme mať pekné a vhodné oblečenie. A radosť z toho, že svojím oblečením prinášame chválu nášmu milujúcemu nebeskému Otcovi, určite bohato prevýši všetky obete, ktoré s tým môžu byť spojené. w16.09 3:15, 16

Rodičia, myslite na to, že deti majú mimoriadnu predstavivosť. Preto sa snažte často používať rôzne znázornenia. Pôsobivé znázornenia môžeš použiť vtedy, keď chceš dieťaťu pomôcť, aby si posilnilo dôveru v presnosť Biblie. Pouvažuj nad slovami dnešného textu. Ako môžeš ukázať, že informácia v tomto verši pochádza od Boha? Nepredkladaj dieťaťu iba fakty, ale snaž sa zapojiť jeho predstavivosť. Zároveň mu pripomeň, že Jób žil v dobe, keď ešte neexistovali teleskopy ani vesmírne lode. Pre ľudí bolo ťažké uveriť, že zem by sa mohla vznášať v priestore. Mysleli si, že všetko hmotné musí byť na niečom položené. Dieťa si môže vziať loptu alebo kameň a vyskúšať to. Také poučenie naň silne zapôsobí a pomôže mu pochopiť, že Jehova nechal zapísať tieto skutočnosti do Biblie oveľa skôr, ako ich ľudia mohli overiť. (Neh. 9:6) w16.09 5:9, 12

Veriť znamená oveľa viac než len rozumieť, čo je Božie predsavzatie. Viera je mocná sila, ktorá podnecuje človeka žiť v súlade s Božou vôľou. Viera v Boží prostriedok na záchranu motivuje kresťana, aby sa o dobré posolstvo delil s druhými. Večný život v Božom novom svete získame len vtedy, keď budeme mať vieru a keď si ju udržíme silnú. Viera sa dá prirovnať k rastline. Ak ju pravidelne polievame, bude sa jej dobre dariť. Ale ak má nedostatok vlahy, vyschne, aj keď bola kedysi krásna. S našou vierou je to podobné. Ak si ju neposilňujeme, ochabne a časom ju môžeme stratiť. (Luk. 22:32; Hebr. 3:12) Ale ak jej venujeme dostatočnú pozornosť, zostane živá a bude ďalej rásť. Biblia hovorí, že budeme „zdraví vo viere“. (2. Tes. 1:3; Tít. 2:2) w16.10 4:4, 5

Keď bol Daniel a jeho priatelia vo vyhnanstve v Babylone, miestni obyvatelia sa ich snažili prinútiť, aby prijali ich kultúru a náboženstvo. Preto ich učili „jazyku Chaldejcov“. A navyše dvorný úradník, ktorý ich mal na starosti, im dal babylonské mená. (Dan. 1:3–7) Danielovo nové meno súviselo s menom hlavného babylonského božstva Bela. Kráľ Nabuchodonozor chcel zrejme Daniela presvedčiť, že babylonský boh má vyššie postavenie ako Jehova. (Dan. 4:8) Na babylonskom kráľovskom dvore Danielovi ponúkali vyberané lahôdky, ale on sa „v srdci rozhodol, že sa neznečistí“. (Dan. 1:8) Daniel si udržal duchovné zdravie v cudzej krajine vďaka tomu, že si naďalej študoval sväté spisy vo svojom materinskom jazyku. (Dan. 9:2) Preto bol stále známy pod svojím hebrejským menom, hoci od jeho príchodu do Babylona uplynulo už asi 70 rokov. (Dan. 5:13) w16.10 2:7, 8

Oslávený Ježiš Kristus v roku 1919 ustanovil „verného otroka“, ktorý je jediným prostriedkom na poskytovanie duchovného pokrmu. (Mat. 24:45–47) Používa ho, aby svojim nasledovníkom pomáhal porozumieť Božiemu Slovu a dodržiavať biblické pokyny. Keď sa riadime biblickými radami, prispievame v zbore k čistote, pokoju a jednote. Každý z nás by si mal položiť otázku: Poslúcham pokyny, ktoré nám Ježiš poskytuje prostredníctvom „verného a rozvážneho otroka“? Z Biblie sa dozvedáme aj o nebeskej časti Jehovovej organizácie. Napríklad prorok Ezechiel mal videnie, v ktorom nebeský voz predstavuje nebeskú časť Božej organizácie. (Ezech. 1:4–28) Tento voz sa pohybuje veľmi rýchlo a Kristus s anjelmi už zakrátko zničia tento zlý svet. Potom bude obhájená Jehovova zvrchovanosť a posvätené Jehovovo sväté meno! w16.11 3:9, 10

Rovnako ako Ježišovi raní nasledovníci, aj my sa stretávame, aby sme sa niečo naučili a aby sme sa povzbudili. (1. Kor. 14:31) Povzbudenie potrebujú aj skúsení Boží služobníci. Vezmime si takého Jozuu. Keď Jehova povedal Mojžišovi, aby Jozuu povzbudil, ten mal za sebou už dlhé roky vernej služby. Napriek tomu Jehova prikázal: „Pover Jozuu a povzbuď ho a posilni ho, lebo prejde pred týmto ľudom a spôsobí, aby zdedili krajinu, ktorú uvidíš.“ (5. Mojž. 3:27, 28) Jozuu čakala mimoriadne ťažká úloha: viesť Izraelitov v dobývaní Zasľúbenej krajiny. Boli pred ním aj neúspechy a najmenej jedna vojenská porážka. (Joz. 7:1–9) Nie div, že ho bolo potrebné povzbudiť a posilniť! Preto osobne povzbudzujme krajských dozorcov i ďalších starších, ktorí sa usilovne starajú o Božie stádo. (1. Tes. 5:12, 13) w16.11 1:12, 13

Bádatelia Biblie pochopili, že o svojom postoji k falošnému náboženstvu nestačí informovať len príbuzných, priateľov a členov cirkvi. Celý svet sa musel dozvedieť, čím Veľký Babylon v skutočnosti je: náboženskou prostitútkou. A tak v decembri 1917 a v prvých mesiacoch roku 1918 niekoľko tisíc Bádateľov Biblie rozšírilo 10 000 000 výtlačkov letáka s hlavným námetom „Pád Babylona“. Takzvané kresťanstvo v ňom bolo odsúdené veľmi rázne. Ako sa dá očakávať, duchovenstvo zúrilo. Ale Bádatelia Biblie sa nedali zastrašiť a naďalej pokračovali v tejto dôležitej činnosti. Riadili sa slovami: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ (Sk. 5:29) Čo sa z toho učíme? Jasne vidíme, že títo kresťanskí muži a ženy neboli ani zďaleka v zajatí Veľkého Babylona. Naopak, počas prvej svetovej vojny sa už oslobodzovali od jeho vplyvu a pomáhali v tom i ďalším. w16.11 5:2, 4

Niektorí si možno myslia, že Pavol tu robí rozdiel medzi ľuďmi, ktorí nepoznajú pravdu, a kresťanmi. On však adresoval svoj list „tým, ktorí sú v Ríme ako Boží milovaní, povolaní, aby boli svätí“. (Rim. 1:7) Stavia teda do protikladu kresťanov, ktorí chodili v súlade s telom, s kresťanmi, ktorí chodili v súlade s duchom. Pavol napísal, že niektorí kresťania „boli v súlade s telom“, lebo podliehali „hriešnym vášňam, ktoré pôsobili v [ich] údoch“. (Rim. 7:5) Preto keď hovorí o tých, ktorí „zameriavajú svoju myseľ na veci tela“, hovorí o ľuďoch, ktorí sa v živote sústreďujú na svoje nesprávne túžby a sklony a dajú sa nimi ovládať. Riadia sa hlavne svojimi žiadosťami, popudmi a vášňami, či už v sexuálnom, alebo v inom ohľade. w16.12 2:5, 7

Chyby, ktorých sa človek dopustil v minulosti, môžu byť príčinou úzkosti. Aj kráľ Dávid občas cítil, že „previnenia mu presiahli nad hlavu“. Priznal: „Kričal som pre stenanie svojho srdca.“ (Žalm 38:3, 4, 8, 18) Ako Dávid tieto pocity prekonal? Vedel, že Jehova je milosrdný Boh, a veril, že mu odpustí. (Žalm 32:2, 3, 5) Úzkosť ti môže spôsobovať aj to, čo práve prežívaš. Napríklad keď Dávid písal 55. žalm, bál sa o svoj život. (Žalm 55:2–5) Napriek tomu nedovolil, aby ho natoľko ovládla úzkosť, že by prestal dôverovať Jehovovi. Vo vrúcnej modlitbe sa mu zveril so svojimi problémami. No nezostal len pri tom — podnikol aj praktické kroky. (2. Sam. 15:30–34) Čo sa z jeho príkladu môžeš naučiť? Nedovoľ, aby ťa starosti skľúčili, ale urob, čo je v tvojich silách, aby si problém vyriešil, a potom s dôverou nechaj veci v Jehovových rukách. w16.12 3:14, 15

Dávid prijal nápravu od Jehovovho proroka Nátana. Okrem toho v modlitbe vyznal svoj hriech a vyjadril úprimnú túžbu, aby mu Jehova opäť prejavil priazeň. (Žalm 51:1–17) Nedovolil, aby ho pocit viny ochromil, ale zo svojich chýb sa poučil a už nikdy sa nedopustil takých závažných hriechov. Zomrel vo vernosti a práve pre svoju vernosť zostal nezmazateľne zapísaný v Jehovovej pamäti. (Hebr. 11:32–34) Čo sa môžeme od Dávida naučiť? Ak sa dopustíme závažného hriechu, musíme sa úprimne kajať, vyznať svoj hriech Jehovovi a prosiť ho o odpustenie. (1. Jána 1:9) Musíme tiež ísť za staršími, ktorí nám poskytnú duchovnú pomoc. (Jak. 5:14–16) Keď využijeme tieto opatrenia od Jehovu, dáme najavo, že dôverujeme jeho sľubu, že nám odpustí a pomôže nám duchovne sa uzdraviť. Okrem toho sa poučme z vlastných chýb, ďalej slúžme Jehovovi a pozerajme sa do budúcnosti s dôverou. (Hebr. 12:12, 13) w17.01 1:13, 14

Čo sú „opovážlivé skutky“? V Biblii je toto slovné spojenie použité vtedy, keď niekto unáhlene alebo bezočivo urobí niečo, na čo nemá právo. Keďže sme zdedili hriech, všetci občas konáme opovážlivo. No z varovného príkladu kráľa Saula sa učíme, že pokiaľ by sme si takéto konanie osvojili, skôr či neskôr by sme prišli o Jehovovu priazeň. V Žalme 119:21 sa o Jehovovi píše: „Pokáral si prekliatych odvážlivcov.“ Prečo Boh odsudzuje opovážlivosť? Opovážlivé skutky sú závažnejšie než len chyby z nevedomosti. Prečo? Po prvé, keď nie sme skromní, neprejavujeme Jehovovi úctu ako najvyššej autorite. Po druhé, keď urobíme niečo, na čo nemáme právo, pravdepodobne sa dostaneme do konfliktu s druhými. (Prísl. 13:10) A po tretie, keď naše opovážlivé konanie vyjde najavo, môže to byť pre nás trápne či dokonca ponižujúce. (Luk. 14:8, 9) Byť opovážlivý sa nevypláca. Biblia nám radí, aby sme boli skromní, pretože skromnosť vždy vedie k dobrým výsledkom. w17.01 3:4, 5

Keď Adam zhrešil, už nedokázal dokonale napodobňovať Božie vlastnosti. Stratil vyhliadku na večný život v krásnych podmienkach a svojim deťom odovzdal nedokonalosť, hriech a smrť. (Rim. 5:12) Pripravil ich o možnosť žiť večne. Okrem toho Adam s Evou ani ich potomkovia už nemohli mať dokonalé dieťa. Odvtedy, čo sa Satanovi prvýkrát podarilo odvrátiť ľudí od Boha, sa o to snaží dodnes. (Ján 8:44) Jehova však ľudí stále miluje. Napriek tomu, že Adam a Eva sa proti nemu vzbúrili, chce, aby sa ľudia tešili z dobrého vzťahu k nemu. Nechce, aby zomierali. (2. Petra 3:9) Preto hneď po vzbure v Edene urobil opatrenia, vďaka ktorým je možné obnoviť si s ním priateľský vzťah bez toho, aby porušil svoje spravodlivé normy. (Ján 3:16) w17.02 1:12 – 14

Keď budeme tak ako Jehova hľadať v druhých to dobré, pomôže nám to rozvíjať si skromnosť a ceniť si úlohu, ktorú nám zveril. Nebudeme na seba upútavať pozornosť ani nebudeme druhým hovoriť, čo majú robiť, ale budeme skromní, necháme si poradiť a nebudeme za každú cenu trvať na svojom názore. Keď spolukresťania dostanú nové úlohy, budeme sa tešiť spolu s nimi a budeme Jehovu chváliť, pretože podporuje „celé spoločenstvo našich bratov na svete“. (1. Petra 5:9) A keď budeme pravidelne študovať Božie Slovo, modliť sa a uplatňovať to, čo sa učíme, posilníme si svedomie. (1. Tim. 1:5) Vďaka tomu získame lepší úsudok a naučíme sa pozerať na veci tak ako Jehova. Okrem toho sa učíme klásť záujmy druhých pred svoje vlastné. Jehova sľubuje, že ak sa o to všetko snažíme, „sám dokončí naše školenie“ a pomôže nám rozvíjať si skromnosť a ďalšie dobré vlastnosti. (1. Petra 5:10) w17.01 4:17, 18

Naši duchovní bratia a sestry si určite zaslúžia úctu. To platí obzvlášť o starších, ktorí nás vedú. Týchto bratov si vážime bez ohľadu na ich národnosť, vzdelanie, spoločenské postavenie alebo finančnú situáciu. V Biblii sa o nich hovorí ako o „daroch v podobe ľudí“. Hrajú kľúčovú úlohu v starostlivosti, ktorú Boh poskytuje svojmu ľudu. (Ef. 4:8) Zamysli sa napríklad nad tým, akú prácu vykonávajú starší, krajskí dozorcovia, členovia výborov pobočiek a členovia vedúceho zboru. Kresťania v prvom storočí si veľmi vážili vymenovaných bratov, ktorí ich viedli, a my sa na nich pozeráme rovnako. Zo známych bratov, ktorí vedú dielo, si nerobíme idoly ani sa k nim nesprávame, akoby boli anjelmi. No máme ich v úcte pre ich usilovnú prácu a pokoru. (2. Kor. 1:24; Zjav. 19:10) w17.03 1:13

Ježiš sa veľmi odlišoval od Herodesa Agrippu I., ktorý sa stal v Judei kráľom. Pri jednej slávnostnej príležitosti sa Herodes „odial kráľovským rúchom“. Zástup, ktorý mu chcel polichotiť, kričal: „To je boží hlas, a nie ľudský!“ Herodes sa v tom zjavne vyžíval. Ale „okamžite ho udrel Jehovov anjel, lebo nevzdal Bohu slávu. A zožierali ho červy, až skonal.“ (Sk. 12:21–23) Každý nezaujatý pozorovateľ mohol prísť k záveru, že Jehova určite nevyvolil Herodesa za vodcu. Naproti tomu všetky dôkazy poukazovali na to, že Boh ustanovil za Vodcu Ježiša. A Ježiš uznával, že Jehova je Najvyšší Vodca svojho ľudu. Ježiš nemal byť Vodcom len niekoľko rokov. Po svojom vzkriesení vyhlásil: „Dostal som všetku moc v nebi a na zemi. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do záveru systému vecí.“ (Mat. 28:18–20) w17.02 3:20, 21