December

Ježišovi učeníci verili Božiemu Slovu a veľmi sa snažili podľa neho aj žiť. (Ján 17:6) Ale keď Ježiš zomrel ako zločinec na mučeníckom kole, zmiatlo ich to. Ježiš nepochyboval, že jeho učeníci majú vieru a milujú Jehovu. Ale uvedomil si, že potrebujú lepšie pochopiť Písmo. (Luk. 9:44, 45; Ján 20:9) A tak im v tom pomáhal. Pozrime sa, ako to urobil, keď sa zjavil dvom učeníkom na ceste do Emauz. Neprezradil im hneď, kto je. Namiesto toho im dával otázky. Prečo? Možno chcel, aby mu povedali, čo si myslia. A tak sa aj stalo. Povedali mu, že čakali, že Ježiš oslobodí Izrael spod útlaku Rimanov. (Luk. 24:18–27) Ježiš im na základe Písma pomohol pochopiť, že sa tým splnili mnohé proroctvá. Neskôr v ten večer sa stretol s ďalšími učeníkmi a aj im pomohol pochopiť význam týchto proroctiev. (Luk. 24:33–48) w24.10 41:9-10

Ježiš hovoril a robil to, čo sa naučil od svojho nebeského Otca. Naša organizácia sa riadi týmto Ježišovým vzorom, a preto svoje učenie a pokyny zakladá vždy na Biblii. (2. Tim. 3:16, 17) Napríklad často počujeme, aby sme si čítali Božie Slovo a riadili sa ním. Keď študujeme Bibliu, dáva nám to veľa. Môžeme si napríklad porovnávať, čo sa píše v Biblii, s pokynmi, ktoré v našich publikáciách dostávame od organizácie. Keď vidíme, že sú založené na Biblii, naša dôvera v Jehovovu organizáciu rastie. (Rim. 12:2) Ježiš zvestoval „dobrú správu o Božom Kráľovstve“. (Luk. 4:43, 44) A poveril tým aj svojich učeníkov. (Luk. 9:1, 2; 10:8, 9) Dnes oznamujú túto správu o Kráľovstve všetci, ktorí patria do Jehovovej organizácie, bez ohľadu na to, kde žijú. w24.04 15:5-7

Dôveruj pokynom od Jehovovej organizácie. V starovekom Izraeli Jehova dával pokyny svojmu ľudu prostredníctvom Mojžiša a neskôr Jozuu. (Joz. 1:17) Keď sa na nich Izraeliti pozerali ako na tých, ktorí zastupujú Jehovu, darilo sa im. O niekoľko storočí, keď vznikol kresťanský zbor, Boží ľud dostával pokyny od 12 apoštolov. (Sk. 8:14, 15) Neskôr sa táto skupina apoštolov rozrástla o starších, ktorí boli v Jeruzaleme. Keď sa nimi zbory dávali viesť, „upevňovali sa vo viere a veriacich deň čo deň pribúdalo“. (Sk. 16:4, 5) Aj my dnes dostávame pokyny od Jehovovej organizácie, a keď sa nimi riadime, dobre sa nám darí. w24.07 28:10

Jehova veľmi miloval kráľa Dávida. Povedal o ňom, že je to „muž príjemný jeho srdcu“. Ale Dávid sa dopustil vážnych hriechov, ako sú cudzoložstvo a vražda. Podľa Mojžišovho Zákona si za to zaslúžil smrť. (3. Mojž. 20:10; 4. Mojž. 35:31) No Jehova do toho zasiahol. Poslal za ním proroka Nátana, hoci vtedy ešte Dávid neprejavil ani štipku ľútosti. Porozprával mu príbeh, ktorý na Dávida veľmi zapôsobil. Uvedomil si, že Jehovovi veľmi ublížil, a začal sa kajať. (2. Sam. 12:1–14) Zo žalmu, v ktorom si vylial srdce, vidno, ako veľmi mu bolo ľúto, čo urobil. (Žalm 51, nadpis) Tento žalm už utešil mnohých, ktorí zhrešili, a podnietil ich k pokániu. Nie sme preto Jehovovi vďační, že pomohol svojmu milovanému služobníkovi Dávidovi, aby sa kajal? w24.08 32:9

Mnohí určite súhlasia, že vychovávať deti je práca na plný úväzok. Rodičia, zaslúžite si pochvalu, lebo robíte všetko pre to, aby ste svojim deťom pomohli vybudovať si silnú vieru. (5. Mojž. 6:6, 7) Ako deti rastú, možno začnú klásť dôležité otázky, ktoré sa týkajú toho, čomu veríme, napríklad prečo Boh niektoré veci zakazuje. Ak si rodič, tieto otázky ťa možno najprv znepokoja. Možno to budeš dokonca vnímať ako krok späť v ich viere. Ale keď deti rastú, potrebujú sa nad takýmito otázkami zamýšľať. Vďaka tomu sa o pravde presvedčia samy. (1. Kor. 13:11) Takže sa nemusíš báť. Ich úprimné otázky ber ako príležitosť naučiť ich o veciach hlbšie premýšľať. w24.12 50:1-2

Kresťania v Judei potrebovali silnú vieru, pretože ich čakalo mimoriadne ťažké obdobie. (Hebr. 10:37, 38) Ježiš svojim nasledovníkom povedal, že keď uvidia Jeruzalem obkľúčený vojskami, majú utiecť do hôr. Platilo to pre všetkých kresťanov, či už žili v meste, alebo na vidieku. (Luk. 21:20–24) V takýchto situáciách bolo bežné, že sa ľudia utekali skryť do mesta, pretože bolo chránené hradbami. Takže utiecť do hôr sa mohlo zdať nerozumné a vyžadovalo si to veľkú vieru. Čo ešte museli hebrejskí kresťania robiť, aby prežili? Dôverovať tým, ktorých Ježiš poveril, aby ich viedli. Pravdepodobne im dali konkrétne pokyny, kedy a ako utiecť. (Hebr. 13:17) w24.09 37:9-10

Ježiš vždy robil presne to, čo od neho chcel jeho Otec. (Ján 17:4) Ale nikdy nemal postoj: „Keď má byť niečo dobre spravené, musím to urobiť sám.“ Školil druhých. Svojim učeníkom dôveroval, a preto im dal za úlohu zvestovať a vyučovať dobrú správu a starať sa o Jehovove cenné ovečky. Boli Ježišovi verní a usilovne s ním spolupracovali. Keď bolo treba, Ježiš svojich učeníkov láskavo, ale priamo napomenul. Napríklad vtedy, keď niektorí pochybovali o tom, že bol po svojej smrti vzkriesený. (Luk. 24:25–27; Ján 20:27) Pri inej príležitosti im zdôraznil, že starať sa o bratov a sestry je dôležitejšie ako ich práca. (Ján 21:15) Pripomenul im tiež, aby zbytočne neriešili to, kto má aké úlohy. (Ján 21:20–22) Napravil niektoré ich nesprávne predstavy o Kráľovstve a pomohol im sústrediť sa na zvestovanie dobrej správy. (Sk. 1:6–8) w24.10 41:13-14

Poslušnosť znamená život. Tak ako Izraeliti stáli na prahu Zasľúbenej krajiny, aj my sme tesne pred vstupom do nového sveta, ktorý nám Boh sľúbil. Tešíme sa na to, že zem sa už čoskoro stane rajom. (Iz. 35:1; Luk. 23:43) Diabol a jeho démoni budú preč. (Zjav. 20:2, 3) Nebude žiadne falošné náboženstvo, ktoré by učilo o Jehovovi klamstvá. (Zjav. 17:16) Už žiadne vlády nebudú ľudí utláčať. (Zjav. 19:19, 20) V raji už nebude miesto pre nikoho, kto by chcel robiť problémy. (Žalm 37:10, 11) Všetci ľudia budú poslúchať Jehovove spravodlivé zákony, a tak bude všade jednota a pokoj. Vďaka tomu sa budú mať všetci radi a budú si navzájom dôverovať. (Iz. 11:9) Už sa toho času nevieme dočkať! A to nie je všetko. Keď budeme Jehovu poslúchať, v raji budeme môcť žiť nielen pár rokov, ale celú večnosť. (Ján 3:16) w24.11 45:7

Proroctvo z verša na dnešný deň sa v našich dňoch spĺňa tak ako nikdy predtým. Dobrú správu oznamujeme vo viac ako 1 000 jazykoch a vďaka stránke jw.org sa k nej môže dostať väčšina ľudí na zemi. Ježiš tiež svojim učeníkom povedal, že kým príde, neobídu „všetky... mestá“, čiže sa im nepodarí zvestovať každému. (Mat. 10:23; 25:31–33) Milióny ľudí žijú v krajinách, kde je naša činnosť zakázaná. A navyše, každú minútu sa narodia stovky detí. Preto aj keď sa veľmi snažíme zvestovať ľuďom „zo všetkých národov, kmeňov [a] jazykov“, uvedomujeme si, že sa nám nepodarí s dobrou správou osloviť každého jednotlivca ešte pred tým, než príde koniec. (Zjav. 14:6) w24.05 19:6-7

Ježiš hovoril s druhými utešujúco a povzbudzujúco. Nebol k nim drsný. (Luk. 8:47, 48) Nie je to pre manželov vynikajúci príklad? Ježiš manželom nariadil, aby boli svojej manželke vždy verní. Citoval svojho Otca, ktorý povedal, že manžel má „lipnúť k svojej manželke“. (Mat. 19:4–6) Grécke sloveso, ktoré je tu preložené ako „lipnúť“, doslova znamená „zlepiť“. Teda puto medzi manželmi by malo byť také silné, akoby boli zlepení lepidlom. Keby toto puto jeden z nich pretrhol, ublíži to obom. Manžel, ktorému záleží na vzťahu s manželkou, sa nepozerá na žiadnu formu pornografie. Okamžite odvráti „oči od toho, čo je bezcenné“. (Žalm 119:37) Podobne ako Jób je rozhodnutý, že sa nebude vášnivo pozerať na žiadnu ženu okrem svojej manželky. (Jób 31:1) w25.01 2:12-13

Keď odpúšťajú ľudia, je to často zložité. Ale to, ako nám nedokonalým ľuďom odpúšťa Jehova, je úplne iné. Nikto nedokáže odpúšťať tak ako on. Žalmista o ňom povedal: „Ty ľuďom skutočne odpúšťaš, a tak majú k tebe posvätnú úctu.“ (Žalm 130:4) Teda Jehova odpúšťa skutočne. Preto nám môže najlepšie ukázať, čo to znamená. Je zaujímavé, že pisatelia Hebrejských písiem použili v niektorých veršoch na opis toho, ako odpúšťa Jehova, úplne iné slovo, ako keď hovorili o odpúšťaní medzi ľuďmi. Jehova naše hriechy úplne vymazáva. Náš vzťah s ním je opäť v poriadku. Určite sme veľmi vďační, že nám odpúšťa úplne a robí to opakovane. w25.02 7:1-3

To, či sme v službe úspešní, nezávisí od výsledkov. Prečo? Pretože robíme to, čo od nás chce Jehova a jeho Syn – vydávame svedectvo. Aj keď sa nám nepodarí s nikým rozprávať alebo nikto nemá záujem, sme šťastní, lebo si uvedomujeme, že Jehova má z našej služby radosť. (Prísl. 27:11) Radosť môžeme mať aj z toho, keď niekto iný nájde v obvode človeka, ktorý má záujem o pravdu. V Strážnej veži bola raz naša služba prirovnaná k hľadaniu strateného dieťaťa. Je do toho zapojených veľa ľudí a postupne prečesávajú jednu oblasť za druhou. Keď sa dieťa nájde, tešia sa z toho všetci, nielen ten, kto ho našiel. Podobne je to aj so zvestovaním. Je to tímová práca. Na to, aby sa prepracoval obvod, sú potrební všetci zvestovatelia. A tak keď niekto nový začne chodiť na zhromaždenia, tešia sa z toho všetci. w24.04 16:13-14

Na čo sa môžeme v blízkej budúcnosti tešiť? Dúfame, že pred vypuknutím veľkého súženia ešte mnohí ľudia spoznajú pravdu. A je úžasné, že dokonca aj počas veľkého súženia možno bude ešte veľa ľudí, ktorí vyjdú zo Satanovho zanikajúceho sveta a začnú spolu s nami chváliť Jehovu. Ale dovtedy je pred nami ešte veľa práce. Máme tú česť po celej zemi zvestovať dobrú správu o Božom Kráľovstve. A to sa už nikdy viac nebude opakovať. Ale zároveň musíme ľudí aj varovať. Musia sa dozvedieť, že koniec tohto zlého sveta sa rýchlo blíži. Keďže milujeme dobrú správu, ľudí a predovšetkým Jehovu a jeho meno, chceme zvestovať s nadšením a horlivo, až kým Jehova nepovie: „Dosť!“ w24.05 20:14-16

Ježiš dal večer pred svojou smrťou Petrovi a ostatným apoštolom dôležitú lekciu pokory. Apoštoli museli byť veľmi prekvapení, keď videli, že sa pustil do práce, ktorú bežne robil sluha. Vyzliekol si vrchný odev, okolo pása si uviazal uterák, nalial vodu do umývadla a začal im umývať nohy. (Ján 13:4, 5) Kým umyl nohy všetkým 12 apoštolom, nejaký čas to trvalo. Dokonca ich umyl aj Judášovi, ktorý sa ho chystal zradiť. Ale Ježiš to všetko pokorne urobil. Potom im trpezlivo vysvetlil: „Rozumiete tomu, čo som urobil? Oslovujete ma ‚Učiteľ‘ a ‚Pane‘ a je to namieste, lebo ním som. Ak som vám teda umyl nohy, hoci som Pán a Učiteľ, máte si aj vy navzájom umývať nohy.“ (Ján 13:12–14) w25.03 10:9-11

Dnes žijeme vo svete, ktorý nám vôbec nepomáha v tom, aby sme mali blízky vzťah s Jehovom. Mnohí ľudia neveria, že Boh existuje. A zdá sa, že tým, ktorí sa neriadia Božími normami, sa v živote často darí. Keď to vidíme, môže to vyskúšať našu vieru. Asi by sme nikdy nezačali pochybovať, že Boh existuje. No mohlo by nám napadnúť, či sa o nás postará. Takéto myšlienky napadli aj pisateľovi 73. žalmu. Videl, že aj keď ľudia okolo neho ignorujú Božie zákony, majú bezstarostný život. Preto začal premýšľať, či sa vôbec oplatí slúžiť Bohu. (Žalm 73:11–13) Čo tomuto žalmistovi pomohlo? Uvažoval o tom, aký koniec čaká tých, ktorí zabudnú na Jehovu. (Žalm 73:18, 19, 27) A premýšľal aj o tom, čo dobré čaká tých, ktorí mu slúžia. To isté môžeme robiť aj my. Spomeň si, čo všetko už pre teba Jehova urobil. w24.06 25:16-17

V biblických časoch niektorí zneužívali svojich chudobných bratov tým, že im požičiavali peniaze na úrok. Niektorí sudcovia brali úplatky a nespravodlivo odsudzovali nevinných. Takéto správanie Jehova nenávidí. (Ezech. 22:12) Ako sa dá zistiť, aký máš vzťah k peniazom? Polož si otázky: Premýšľam často nad peniazmi a nad tým, čo by som si mohol kúpiť? Keď si ich od niekoho požičiam, trvá mi dlho, kým mu ich vrátim, a hovorím si, že mu aj tak nebudú chýbať? Ak mám viac peňazí, cítim sa dôležitejší ako druhí a mám problém byť štedrý? Myslím si o bratoch a sestrách, že sú hmotári, len preto, že majú peniaze? Priatelím sa iba s bohatými a chudobných skôr prehliadam? Je dôležité, aby sme sa v tejto oblasti preskúmali, pretože keby sme milovali peniaze, mohli by sme prísť o naše priateľstvo s Jehovom. Ak budeme mať na peniaze vyrovnaný pohľad, Jehova nás nikdy neopustí. w24.06 24:17-18

Aby sme odolali pokušeniu, musíme si posilňovať túžbu robiť, čo je správne. Keď sa naučíme „nenávidieť zlo a milovať dobro“, budeme ešte viac odhodlaní robiť správne veci. (Amos 5:15) Okrem toho, vďaka správnym túžbam dokážeme odolať aj pokušeniam. Mali by sme sa čo najviac venovať duchovným veciam. Na zhromaždení alebo v službe si posilňujeme túžbu páčiť sa Jehovovi. (Mat. 28:19, 20; Hebr. 10:24, 25) Keď si študujeme Božie Slovo a premýšľame o ňom, ešte viac milujeme, čo je dobré, a nenávidíme, čo je zlé. (Joz. 1:8; Žalm 1:2, 3; 119:97) A dôležitá je aj modlitba. Ježiš svojim učeníkom povedal: „Modlite sa, aby ste nepodľahli pokušeniu.“ (Mat. 26:41) Tak dávame Jehovovi najavo, že chceme, aby nám pomohol, a že túžime robiť to, čo sa mu páči. (Jak. 4:8) w24.07 29:14-16

Keď niekoho školíme, mali by sme si zobrať príklad z Jehovu. Rád sa delí o svoju múdrosť. A takisto to robíme aj my. Svoje poznatky a skúsenosti si nenechávame pre seba zo strachu, že by nás ten, koho školíme, potom nahradil. Ani si nepovieme: Mňa nikto neškolil. Nech sa to naučí sám. Takéto uvažovanie nemá medzi Jehovovými služobníkmi miesto. Naopak, chceme druhým odovzdať nielen to, čo vieme, „ale aj samých seba“. (1. Tes. 2:8) A veríme, že potom aj oni „budú dostatočne spôsobilí vyučovať iných“. (2. Tim. 2:1, 2) Tak sa môžeme stať súčasťou kolobehu štedrosti, vďaka ktorému sme všetci vyškolenejší a šťastnejší. w24.09 39:12-13

Ak si myslíš, že nemáš žiadne výnimočné schopnosti, nedaj sa tým odradiť. Určite máš vlastnosti, vďaka ktorým môžeš byť pre zbor prínosom. Zamysli sa nad tým, čo napísal Pavol v 1. Korinťanom 12:12–30. Potom pros Jehovu, aby ti pomohol vidieť, ako sa to týka teba. Z Pavlových slov jasne vidno, že každý Jehovov služobník je pre zbor cenný a má v ňom dôležité miesto. Teda aj ty. Rob všetko, čo môžeš, aby si bol pre Jehovu a pre bratov a sestry užitočný. A buď si istý, že starší vezmú do úvahy, v čom si dobrý, a dajú ti úlohy, ktoré dokážeš zvládnuť. (Rim. 12:4–8) Všetci kresťania by si mali posilňovať vzťah s Jehovom, žiť tak, ako sa mu to páči, a ochotne robiť niečo pre druhých. w24.11 46:12-13

Anna zažívala viaceré ťažké situácie, ktoré boli príčinou jej sĺz. Jej manžel mal ešte jednu ženu, Peninnu, ktorá ju nenávidela a robila jej zle. Aby toho nebolo málo, Anna nemala deti, zatiaľ čo Peninna ich mala niekoľko. (1. Sam. 1:1, 2) Peninna sa jej kvôli tomu neustále vysmievala. Anna z toho bola taká nešťastná, že „plakala a nejedla“. „Bola zúfalá.“ (1. Sam. 1:6, 7, 10) Kde našla útechu? Išla do svätostánku uctievať Jehovu. Tam ho prosila, aby si na ňu spomenul a nezabudol na ňu. (1. Sam. 1:11) Jehova videl jej utrpenie, počul jej plač a neskôr ju požehnal deťmi. (1. Sam. 1:19, 20; 2:21) w24.12 51:5-7

Z výkupného sa učíme, že Ježišovi veľmi záleží na ľuďoch, najmä na tých, ktorí ho nasledujú. (Ján 13:1) Vedel, že počas svojej služby na zemi zažije aj ťažké chvíle, medzi ktoré bude určite patriť bolestivá smrť. Napriek tomu nerobil nič iba z povinnosti alebo mechanicky. Naopak, keď zvestoval, vyučoval a slúžil druhým, dával do toho celé srdce. Dokonca aj večer pred svojou smrťou si našiel čas, aby svojim apoštolom umyl nohy a rozlúčil sa s nimi slovami, ktoré ich utešili a povzbudili. (Ján 13:12–15) A keď potom v bolestiach umieral na kole, z posledných síl dal nádej zločincovi, ktorý visel vedľa neho, a zariadil, aby sa Ján postaral o jeho matku. (Luk. 23:42, 43; Ján 19:26, 27) No svoju veľkú lásku k ľuďom dokázal nielen svojou smrťou, ale aj celým svojím životom na zemi. w25.01 4:11

To, že nám Jehova odpúšťa, nám prináša pocit slobody. Toho sa týka aj jeden slovný obraz v Biblii. Keďže sme nedokonalí, píše sa v nej, že sme „otrokmi hriechu“. Ale vďaka tomu, že nám Jehova odpúšťa, sme „od hriechu oslobodení“. (Rim. 6:17, 18; Zjav. 1:5) Cítime sa ako otrok, ktorý bol prepustený na slobodu. Nie je to úžasný pocit? Keď hrešíme, narúša to náš vzťah s Jehovom. Ale vďaka Ježišovej výkupnej obeti, ktorú Jehova zabezpečil, nám môže odpustiť a môžeme byť opäť jeho priateľmi. Tak sme v obraznom zmysle uzdravení. (1. Petra 2:24) Podobne ako sa teší človek, keď sa uzdraví z vážnej choroby, aj my sa tešíme, že môžeme byť uzdravení duchovne a mať s Jehovom opäť blízky vzťah. w25.02 7:16, 17

V podobenstve o talentoch Ježiš hovoril o dvoch otrokoch, ktorí boli svojmu pánovi verní, a o jednom, ktorý mu verný nebol. (Mat. 25:14–30) Dvaja verní otroci predstavujú verných pomazaných kresťanov. Ich Pán, Ježiš, im hovorí, aby sa radovali spolu s ním. Prostredníctvom prvého vzkriesenia dostávajú svoju nebeskú odmenu. (Mat. 25:21, 23; Zjav. 20:5a) Na druhej strane zlý príklad lenivého otroka je pre pomazaných výstrahou. V akom zmysle? Musia byť usilovní a horliví. Ježiš v podobenstvách o talentoch a o pannách nepredpovedal, že pomazaní zlenivejú. Skôr tým chcel povedať, čo by sa mohlo stať, keby stratili horlivosť. Nezaistili by si „svoje povolanie a vyvolenie“ a nesmeli by vojsť do nebeského Kráľovstva. w24.09 38:10, 12-13

Pre každého z nás je dôležité, aby sa vedel o seba a o svoju rodinu postarať. (Kaz. 7:12; 1. Tim. 5:8) Keď sa rozhoduješ, akú prácu vziať, jasné, že zvažuješ, koľko zarobíš. Ale keby si bral do úvahy iba to, nežil by si vierou. Keď žijeme vierou, premýšľame aj o tom, ako tá práca ovplyvní naše priateľstvo s Jehovom. Polož si otázky: Musel by som kvôli tej práci robiť niečo, čo Jehova nenávidí? (Prísl. 6:16–19) Vynechával by som zhromaždenia a mal by som menej času na službu a štúdium Biblie? Musel by som byť dlhší čas preč od rodiny? Ak si na tieto otázky odpovieš áno, potom bude lepšie, ak tú prácu nevezmeš, a to aj vtedy, keď je ťažké si nejakú nájsť. Keď žijeme vierou, z našich rozhodnutí vidno, že sme presvedčení, že Jehova sa o nás vždy nejako postará. (Mat. 6:33; Hebr. 13:5) w25.03 12:5-6

Na bratov a sestry by sme sa vždy mali pozerať tak, ako ich vidí Jehova. Čo nám v tom pomôže? To, že sa budeme zameriavať na ich dobré vlastnosti a nie na chyby, ktoré nakoniec aj tak nebudú mať. Tak sa nám podarí vyriešiť každé nedorozumenie. Potom to bude do duchovného raja priťahovať ľudí, ktorí chcú, aby sa s nimi zaobchádzalo s rovnakou láskou. Buďme vždy vďační za to, že ho pre nás Jehova vytvoril. Každý, kto chce byť občerstvený, spokojný a zažívať pokoj a bezpečie, doň musí prísť a nikdy z neho neodísť! No musíme si dávať pozor, pretože Satan sa všemožne snaží nás z neho vylákať. (1. Petra 5:8; Zjav. 12:9) Nesmieme mu to dovoliť. Zo všetkých síl chráňme krásu, čistotu a pokoj duchovného raja. w24.04 17:18-19

Ak ste rodičia, môžete svojim deťom pomôcť, aby túžili uctievať Jehovu z celého srdca. Svojimi slovami a príkladom ich učte, že duchovné veci, ako je štúdium Biblie, zhromaždenia a služba, sú v živote najdôležitejšie. Inak by si mohli myslieť, že byť Jehovovým svedkom je len nejaká rodinná tradícia. Jehova by u nich možno nebol na prvom mieste a nakoniec by ho mohli úplne opustiť. Ale čo ak niekto prestal slúžiť Jehovovi? Znamená to, že je stratený prípad? Nie, pretože to môže oľutovať a vrátiť sa k nemu. No musí dať pýchu bokom a prijať pomoc starších. (Jak. 5:14) Nech už by takýto človek musel urobiť čokoľvek, priateľstvo s Jehovom za to určite stojí! w24.07 30:18-19

Ako môžete udržať váš vzťah čistý? Je len prirodzené, že čím si budete bližší, tým viac vás to bude k sebe priťahovať. Čo vám pomôže, aby ste neurobili niečo, čím by ste sklamali Jehovu? Nerozprávajte sa o ničom nemravnom, nebuďte spolu sami a nepreháňajte to s alkoholom. (Ef. 5:3) Mohlo by to roznietiť vaše sexuálne túžby a oslabiť odhodlanie robiť, čo je správne. Je dobré, keď sa z času na čas porozprávate, čo môžete urobiť pre to, aby ste zostali mravne čistí. (Prísl. 22:3) A ako je to s prejavmi lásky? Po nejakom čase, keď ste si už bližší, môžu byť nejaké prejavy vhodné. No je dôležité pamätať na to, že ak začnú byť vaše túžby príliš silné, nedokážete toho druhého vidieť objektívne. (Pies. 1:2; 2:6) Prílišné prejavy náklonnosti tiež môžu viesť k tomu, že stratíte sebaovládanie a urobíte niečo, čo je nesprávne. (Prísl. 6:27) Preto je dôležité, aby ste si už od začiatku na základe biblických zásad určili hranice. (1. Tes. 4:3–7) w24.05 22:10-11

Chceme, aby druhí vedeli, že sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť, a to zvlášť v nejakej náročnej situácii. (Prísl. 17:17) Ale čo môžeme pre to robiť? Každý deň sa snažme rozvíjať si také vlastnosti, aké má Jehova. Napríklad sa snažme dodržať to, čo sme sľúbili, a buďme dochvíľni. Spoľahliví starší sú pre zbor požehnaním. V akom zmysle? Keď bratia a sestry vedia, že na starších, napríklad na koordinátora svojej služobnej skupiny, sa môžu kedykoľvek obrátiť, cítia sa istejší. A keď vidia, že im pomáhajú ochotne, nepochybujú, že im na nich naozaj záleží. Ich dôvera k starším sa ešte prehĺbi, keď im dávajú rady založené na Biblii a na publikáciách od verného a rozvážneho otroka, a nehovoria im to, čo si myslia oni sami. Spoľahliví starší tiež neprezrádzajú dôverné informácie a to, čo povedia, aj dodržia. w24.06 26:14-15

Dnes nemôžeme počítať s tým, že by Jehova odstránil všetky naše problémy, ale môžeme sa spoľahnúť na to, že nás bude podporovať. (Žalm 41:3) Cez svojho svätého ducha nám dá silu, múdrosť a vnútorný pokoj, aby sme sa s tým dokázali vyrovnať. (Prísl. 18:14; Fil. 4:13) A utešuje nás aj nádejou, že v budúcnosti všetky choroby odstráni. (Iz. 33:24) Jehova dal do Biblie zapísať povzbudzujúce slová, ktoré nás môžu v ťažkých chvíľach utešiť. (Rim. 15:4) Keď jednej sestre zo západnej Afriky diagnostikovali rakovinu, často plakala. Hovorí: „Verš, ktorý ma zvlášť upokojuje, je Izaiáš 26:3... Tento verš ma uisťuje, že Jehova nám môže dať vnútorný pokoj, vďaka ktorému dokážeme ovplyvniť, ako na to reagujeme.“ Máš aj ty nejaký biblický verš, ktorý ťa povzbudí vždy, keď si v mimoriadne ťažkej, možno až bezvýchodiskovej situácii? w24.12 51:17-18

Starší sa snažia mať podobný postoj a odpúšťať tým, ktorí sa od Jehovu vzdialili. Chcú, aby sa každá stratená ovečka vrátila späť domov. (Luk. 15:22–24, 32) Keď sa niekto vráti k Jehovovi, v nebi je obrovská radosť. A rovnako tak aj na zemi. (Luk. 15:7) Je jasné, že Jehova neprehliada, keď niekto vážne zhreší a nekajá sa. Ale takému človeku sa ani neobracia chrbtom. Chce, aby sa vrátil. A čo Jehova cíti k tým, ktorí sa kajajú? V Ozeášovi 14:4 sa píše: „Uzdravím ich z nevernosti. Budem ich milovať celým srdcom, pretože sa na nich už nehnevám.“ Tento Jehovov postoj by mal starších motivovať, aby reagovali na akúkoľvek známku pokánia. A tých, ktorí Jehovu opustili, by to malo zase motivovať, aby sa k nemu vrátili čo najskôr. w24.08 35:8-9

Realita je taká, že nie vždy nám druhí prejavia vďačnosť za to, čo sme pre nich urobili. Niekedy sa môže stať, že niekomu venujeme svoj čas, energiu alebo peniaze, ale máme pocit, že mu to je úplne jedno. Čo nám v takom prípade pomôže, aby sme nestratili radosť a nepovedali si, že už sa o nič nebudeme snažiť, lebo to aj tak nemá cenu? Pamätajme na to, že naša radosť z dávania nezávisí od toho, ako na to druhí reagujú. (Sk. 20:35) Jednoducho sa môžeme rozhodnúť, že sa z toho budeme tešiť, aj keď sa nám zdá, že si to necenia. Čo nám v tom pomôže? Mysli na to, že keď dávaš, napodobňuješ Jehovu. On dáva ľuďom dobré veci bez ohľadu na to, či si to vážia alebo nie. (Mat. 5:43–48) Sľubuje nám, že keď to tak budeme robiť aj my a nebudeme očakávať, že sa nám to vráti, naša „odmena bude veľká“. (Luk. 6:35) Preto nebuď sklamaný, keď sa ti stane, že ti niekto nie je vďačný. Nezabúdaj, že za všetko to dobré, čo pre druhých s radosťou robíš, ťa Jehova odmení. (Prísl. 19:17; 2. Kor. 9:7) w24.09 39:14-16