Jún

Jefta nemal okrem dcéry žiadne iné dieťa a vedel, že nebude mať dediča a pokračovateľa rodu. (Sud. 11:34) Napriek tomu povedal to, čo čítame v Sudcoch 11:35: „Ja som otvoril svoje ústa k Jehovovi, a nemôžem ustúpiť.“ Prejavil vieru, aj keď ho to stálo veľmi veľa. No viera mu priniesla Božie schválenie a požehnanie. Rozhodol by si sa rovnako? Keď sme oddali svoj život Jehovovi, sľúbili sme mu, že budeme bezvýhradne konať jeho vôľu. Uvedomovali sme si, že si to bude vyžadovať obetavosť. Tá je skúšaná najmä vtedy, keď sme požiadaní urobiť niečo, čo sa nám spočiatku nepáči. No ak takú obeť ochotne prinesieme a slúžime Bohu, aj keď to znamená opustiť to, na čo sme boli zvyknutí, je to prejav viery. Aj keď obetujeme niečo, čo má pre nás veľkú hodnotu, môžeme si byť istí, že Jehovovo požehnanie nám to mnohonásobne vynahradí. (Mal. 3:10) w16.04 1:11, 14, 15

Ježiš vedie kresťanský zbor prostredníctvom svätého ducha. Tohto ducha potrebujeme, aby sme dokázali odolať pokušeniam, aby sme boli odvážni v službe a aby sme sa vedeli správne rozhodovať. Nemali by sme preto využívať každú príležitosť vrátane zborových zhromaždení, aby sme tohto ducha dostali? Na mnohých zhromaždeniach hovoríme o tom, ako sa spĺňajú biblické proroctvá. To nás ešte viac utvrdzuje, že sa splnia aj Jehovove sľuby týkajúce sa budúcnosti. Samozrejme, nepovzbudzuje nás iba to, čo počujeme z pódia, ale aj komentáre a spev našich bratov a sestier. (1. Kor. 14:26) A keď sa spolu rozprávame pred zhromaždením a po ňom, cítime, že niekam patríme, a to nás skutočne občerstvuje. (1. Kor. 16:17, 18) w16.04 3:6, 7

Ježiš opísal, aký rozsah bude mať toto dielo, keď povedal, že dobré posolstvo sa bude zvestovať „po celej obývanej zemi“. (Mat. 24:14) Bolo potrebné robiť učeníkov „z ľudí všetkých národov“. Teda táto činnosť má prebiehať na celom svete. V akom rozsahu sa Jehovovým svedkom v porovnaní s cirkvami takzvaného kresťanstva darí spĺňať Ježišovo proroctvo o zvestovaní dobrého posolstva? Zamyslime sa nad niekoľkými údajmi. V Spojených štátoch slúži v rôznych kresťanských cirkvách asi 600 000 duchovných, zatiaľ čo Jehovových svedkov je tam asi 1 200 000. Pokiaľ ide o rímskokatolícku cirkev, tá má na celom svete niečo vyše 400 000 kňazov. Jehovových svedkov je viac ako osem miliónov, pôsobia v 240 krajinách a všetci oznamujú dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Je to úžasné dielo, ktoré prináša Jehovovi chválu a slávu! (Žalm 34:1; 51:15) w16.05 2:13, 14

Svet je plný ľudí, ktorí chcú byť nezávislí, čo podporuje pýchu, sebectvo a rivalitu. Každý, kto si osvojí tento postoj, sa v podstate stotožňuje so Satanovým tvrdením, že človek si má presadzovať svoje bez ohľadu na to, ako to ovplyvní druhých. (1. Mojž. 3:1–5) Takéto bezohľadné správanie však vedie k sporom. Naproti tomu Ježiš učil ľudí, aby sa usilovali o pokoj, aj keby sa zdalo, že tým utrpia škodu. V Kázni na vrchu dal vynikajúce rady, ako riešiť nedorozumenia a konflikty. Svojich nasledovníkov nabádal, aby boli mierni, pôsobili pokoj, neprechovávali hnev, rýchlo sa uzmierili a milovali svojich nepriateľov. (Mat. 5:5, 9, 22, 25, 44) w16.05 1:4, 5

Mnohí sme museli pred krstom urobiť veľké zmeny, aby sme svoj život zosúladili s Božími základnými požiadavkami. Po krste sme si uvedomili, že ak chceme napodobňovať Boha a jeho Syna, musíme naďalej robiť zmeny, hoci už nie také výrazné ako predtým. (Ef. 5:1, 2; 1. Petra 2:21) Možno sme si napríklad všimli, že sme prehnane kritickí, máme strach z človeka, sklon ku klebeteniu či iné slabosti. Zistil si, že robiť pokroky v týchto veciach je oveľa ťažšie, ako si očakával? Pamätaj, že sme ešte stále nedokonalí. (Kol. 3:9, 10) Preto je nerealistické očakávať, že po krste, ba i po mnohých rokoch v pravde už nebudeme robiť chyby, že nezlyháme alebo že sa v nás neobjaví žiadna nesprávna pohnútka či sklon. Niektoré slabosti v nás môžu pretrvávať roky. (Jak. 3:2) w16.05 4:3 – 5

Možno si už počul, ako niekto povedal: „To, že ma rodičia naprávali, som naplno ocenil, až keď som mal vlastné deti.“ Keď sme starší, pozeráme sa na výchovu inými očami a začíname ju vnímať tak ako Jehova, ako prejav lásky. (Hebr. 12:5, 11) Teda Jehova nás z lásky trpezlivo formuje ako svoje deti. Chce, aby sme boli múdri a šťastní a opätovali mu jeho lásku. (Prísl. 23:15) Nechce, aby sme trpeli. Ani nechce, aby sme ako „deti hnevu“ zomreli, čo je vyhliadka, ktorú sme zdedili po Adamovi. (Ef. 2:2, 3) Ako „deti hnevu“ sme kedysi mali veľa vlastností, ktoré sa Bohu nepáčia. Možno sme sa správali ako nebezpečné zvieratá. Ale vďaka Jehovovmu formovaniu sme sa zmenili a teraz sme viac podobní ovečkám. (Iz. 11:6–8; Kol. 3:9, 10) w16.06 1:7, 8

Malé deti sa väčšinou rady učia a sú pokorné. (Mat. 18:1–3) Preto rodičia robia múdro, keď sa im už odmalička snažia vštepovať pravdu a lásku k nej. (2. Tim. 3:14, 15) Samozrejme, aby sa to rodičom podarilo, musia mať pravdu najprv vo svojom srdci a žiť podľa nej. Tak budú deti o pravde nielen vedieť, ale ju budú aj milovať. A na výchovu sa naučia pozerať ako na prejav lásky rodičov i Jehovu. Keď sa budeme pokorne podriaďovať Jehovovi každý deň, bude nás považovať za veľmi žiaducich tak ako proroka Daniela. (Dan. 10:11, 19) A bude nás naďalej formovať svojím Slovom, duchom a organizáciou. w16.06 2:14, 17

Jehova miloval Dávida a označil ho za muža „príjemného svojmu srdcu“. (1. Sam. 13:13, 14) Neskôr sa však Dávid dopustil cudzoložstva s Bat-šebou a ona otehotnela. Stalo sa to, keď bol jej manžel Urijah vo vojne. Keď sa na nejaký čas vrátil, Dávid sa ho snažil presvedčiť, aby šiel domov. Dúfal, že bude mať s Bat-šebou pomer a dieťa bude považované za Urijahovo. To však nevyšlo, a preto zariadil, aby padol vo vojne. Dávid za svoj zločin draho zaplatil — jeho i jeho rodinu začalo stíhať jedno nešťastie za druhým. (2. Sam. 12:9–12) Ale Jehova tomuto mužovi, ktorý väčšinu života konal „s rýdzosťou srdca“, preukázal milosrdenstvo a odpustil mu. (1. Kráľ. 9:4) Keby si vtedy žil, ako by si sa pozeral na to, čo Dávid urobil? Prestal by si slúžiť Jehovovi? w16.06 4:7

My Jehovovi svedkovia berieme Ježišovo varovanie vážne. Vieme, že žijeme hlboko v „čase konca“ a že do „veľkého súženia“ už nezostáva veľa času. (Dan. 12:4; Mat. 24:21) Vidíme strašné vojny, pribúdanie nemravnosti a nezákonnosti, náboženský zmätok, nedostatok potravín, morové nákazy a zemetrasenia na jednom mieste za druhým. Na druhej strane sme svedkami toho, že Jehovov ľud vykonáva pozoruhodné dielo zvestovania o Kráľovstve po celom svete. (Mat. 24:7, 11, 12, 14; Luk. 21:11) Dychtivo očakávame, čo bude Pánov príchod znamenať pre nás a ako prispeje k splneniu Božieho predsavzatia. (Mar. 13:26, 27) Ale zistiť rok či dokonca deň alebo hodinu začiatku veľkého súženia nedokážeme, nech by sme sa snažili akokoľvek. w16.07 2: 2 – 4

Jehova nám vo svojej nezaslúženej láskavosti dovoľuje, aby sme prostredníctvom modlitby predstupovali pred jeho nebeský trón. Umožňuje nám, aby sme sa k nemu modlili prostredníctvom jeho Syna. Pavol napísal, že „prostredníctvom [Ježiša] máme túto voľnosť reči a prístup s dôverou pre svoju vieru v neho“. (Ef. 3:12) Možnosť kedykoľvek sa modliť je teda úžasný prejav Božej nezaslúženej láskavosti. Pavol nás povzbudzuje, aby sme sa bez zábran obracali na Jehovu, a tak „dostali milosrdenstvo a našli nezaslúženú láskavosť na pomoc v pravý čas“. (Hebr. 4:16b) Vždy, keď nás niečo trápi alebo si nevieme dať rady, môžeme prosiť Jehovu o pomoc. A hoci si to nezasluhujeme, Jehova odpovedá na naše modlitby. Často na to používa našich spolukresťanov. „Takže môžeme byť dobrej mysle a povedať: ‚Jehova je môj pomocník; nebudem sa báť. Čo mi môže urobiť človek?‘“ (Hebr. 13:6) w16.07 3:12, 13

Hoci Noach a jeho traja synovia mali každý iba jednu manželku, v dňoch patriarchov bola rozšírená polygamia. V mnohých kultúrach bola bežná sexuálna nemravnosť, ktorá sa dokonca stala súčasťou náboženských rituálov. Keď Abram (Abrahám) a jeho manželka Sáraj (Sára) poslúchli Boha a presťahovali sa do Kanaanu, boli obklopení ľuďmi, ktorých zvyky boli doslova výsmechom manželstva. Obyvatelia Sodomy a Gomory sa dopúšťali hrubej nemravnosti alebo ju tolerovali, a tak sa Jehova rozhodol tieto mestá zničiť. Abrahám však viedol svoju rodinu správne a Sára dala vynikajúci príklad v tom, ako sa mu podriaďovala. (1. Petra 3:3–5) Abrahám zaistil, aby sa jeho syn Izák oženil so ženou, ktorá uctieva Jehovu. To isté urobil v záujme pravého uctievania Izák pre svojho syna Jakoba, ktorého synovia sa stali predkami 12 izraelských kmeňov. w16.08 1:10

Uvedené prorocké slová sa spĺňajú v týchto posledných dňoch. Dôkazom toho je správa, že v služobnom roku 2015 sa na celom svete zapojilo do služby 8 220 105 zvestovateľov. Druhá časť proroctva by mala ovplyvniť každého z nás, lebo náš nebeský Otec hovorí: „Ja, Jehova, to urýchlim v patričnom čase.“ Tak ako cestujúci v aute, ktoré ide stále väčšou rýchlosťou, aj my cítime, že dielo robenia učeníkov sa neustále zrýchľuje. Ako reagujeme na toto zvyšujúce sa tempo? Sme v službe horliví? Mnohí bratia a sestry slúžia ako pravidelní alebo pomocní priekopníci. A keď vidíme, koľkí sa ochotne ponúkli, aby slúžili tam, kde je málo zvestovateľov, alebo sa dali k dispozícii v iných odvetviach teokratickej činnosti, máme veľkú radosť. Bez ohľadu na to, či sme bratia alebo sestry, všetci máme určite „hojnosť práce v Pánovom diele“. (1. Kor. 15:58) w16.08 3:1, 2

Krátko po tom, ako boli Izraeliti zázračne oslobodení z egyptského otroctva, ich napadli Amalekiti. Mojžiš povedal Jozuovi, odvážnemu mužovi, aby viedol Izraelitov do boja. Potom vzal Árona a Chúra na vrchol neďalekého kopca, odkiaľ mohli vidieť na bojisko. Mojžiš sa riadil plánom, ktorý bol kľúčom k úspechu. V rukách mal prút pravého Boha a držal ich zdvihnuté smerom k nebesiam. Kým mal ruky zdvihnuté, Jehova dával Izraelitom silu, takže boli nad Amalekitmi v prevahe. No keď Mojžišove ruky oťaželi a začali klesať, víťazili Amalekiti. Áron a Chúr pohotovo „vzali kameň a dali ho pod Mojžiša a on sedel na ňom; a Áron a Chúr mu podopierali ruky, jeden na tejto strane a druhý na onej strane, takže pevne držali jeho ruky, kým nezapadlo slnko“. Áno, Izraeliti získali víťazstvo vďaka mocnej Božej ruke. (2. Mojž. 17:8–13) w16.09 1:5 – 7

Pavol mal úplnú dôveru, že svoj vnútorný boj vyhrá, keď sa bude spoliehať na Jehovu a keď bude prejavovať vieru vo výkupnú obeť Ježiša Krista. A čo my? Aj nám sa to podarí, ak sa svojim telesným slabostiam nepoddáme, ale budeme proti nim bojovať. Ako to môžeme robiť? Rovnako ako Pavol sa plne spoliehajme na Jehovu, a nie na vlastnú silu. Okrem toho prejavujme vieru vo výkupnú obeť. Niekedy nám Boh umožní, aby sme ukázali, ako veľmi nám na niečom záleží. Napríklad čo ak nás alebo člena našej rodiny postihla vážna choroba alebo zažívame nespravodlivosť? Ako zareagujeme? Mali by sme sa úplne spoliehať na Jehovu a úpenlivo ho prosiť o silu, aby sme mu zostali verní a zachovali si radosť a duchovnú rovnováhu. (Fil. 4:13) Skúsenosti mnohých kresťanov z minulosti i zo súčasnosti dokazujú, že modlitba nám pomôže znovu nadobudnúť silu a získať odvahu, aby sme ďalej vytrvávali. w16.09 2:14, 15

V prvom storočí, keď stále viac ľudí prijímalo kresťanstvo, sa diskriminácia dostala aj do zboru. Grécky hovoriaci Židia sa sťažovali, že sa s ich vdovami zaobchádza nespravodlivo. Aby sa problém vyriešil, apoštoli vybrali sedem mužov, ktorí mali zabezpečiť, že o každého bude postarané rovnako. Všetci títo muži mali grécke mená. Apoštoli tak možno chceli zmierniť napätie, ktoré v tom čase mohlo existovať medzi kresťanmi pre ich odlišný pôvod. (Sk. 6:2–6) Či už si to uvedomujeme, alebo nie, každého z nás ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijeme. (Rim. 12:2) Okrem toho možno počujeme, ako sa naši kolegovia, spolužiaci či iní ľudia v našom okolí pohŕdavo vyjadrujú o tých, ktorí pochádzajú z iného prostredia, národa alebo sú inej farby pleti. Nakoľko nás ovplyvňujú takéto predsudky? A ako reagujeme, keď si niekto robí žarty z nášho národa — možno zveličuje určité rysy, ktoré sú charakteristické pre našu kultúru? w16.10 1:7, 8

„Vnímať“ znamená chápať niečo, čo nemusí byť na prvý pohľad zrejmé alebo viditeľné. (Hebr. 11:3) Vnímaví ľudia preto nepoužívajú len zrak a sluch, ale aj myseľ. Jehovova organizácia nám poskytuje mnoho pomôcok, ktoré sú založené na dôkladnom výskume. Aj vďaka nim môžeme očami viery „vidieť“ nášho Stvoriteľa. (Hebr. 11:27) Medzi tieto pomôcky patrí napríklad film Zázraky stvorenia zjavujú Božiu slávu, brožúry Bol život stvorený? a Pôvod života — päť otázok, ktoré si zaslúžia pozornosť a kniha Existuje Stvoriteľ, ktorý má o vás záujem? V Prebuďte sa! bývajú interview s vedcami a inými ľuďmi, ktorí vysvetľujú, prečo začali veriť v Boha. A v rubrike „Výsledok projektu?“ sa dočítame o úžasných konštrukčných riešeniach v prírode a o tom, ako sa ich vedci snažia napodobniť. w16.09 4:4, 5

Verní muži a ženy, o ktorých sa píše v 11. kapitole listu Hebrejom, zomreli ešte pred príchodom sľúbeného „semena“, Ježiša Krista, ktorý otvoril cestu k životu v nebi. (Gal. 3:16) No verili, že budú vzkriesení k dokonalému životu v pozemskom raji. (Žalm 37:11; Iz. 26:19; Hoz. 13:14) V Hebrejom 11:13 o týchto verných Jehovových služobníkoch čítame: „Tí všetci zomreli vo viere, hoci nedostali splnenie tých sľubov, ale videli ich zďaleka a uvítali ich.“ Jedným z nich bol Abrahám. Ako vieme, že mal stále pred očami nádhernú nádej na život pod vládou sľúbeného „semena“? Dozvedáme sa to zo slov, ktoré Ježiš adresoval svojim odporcom: „Abrahám, váš otec, sa veľmi radoval z vyhliadky, že uvidí môj deň, a videl ho a radoval sa.“ (Ján 8:56) To isté sa dá povedať o Sáre, Izákovi, Jakobovi a mnohých ďalších. Aj oni upierali svoju nádej na Kráľovstvo, „ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“. (Hebr. 11:8–11) w16.10 3:4, 5

Mali by sme byť Jehovovi veľmi vďační, že použil svojho svätého ducha, aby nám umožnil spoznať pravdu. Vďaka tomu môžeme prejavovať vieru v dobré posolstvo. (Luk. 10:21) Stále by sme mu mali ďakovať, že nás k sebe pritiahol prostredníctvom svojho Syna, „Hlavného Sprostredkovateľa a Zdokonaľovateľa našej viery“. (Hebr. 12:2) Vďačnosť za túto nezaslúženú láskavosť dáme najavo, keď sa budeme modliť a študovať Božie Slovo a tak si ďalej posilňovať svoju vieru. (1. Petra 2:2) Vieru v Jehovove sľuby by sme mali prejavovať stále. Musíme to robiť tak, aby to druhí jasne videli. Ako? Napríklad tak, že vytrvávame v oznamovaní posolstva o Kráľovstve a v diele robenia učeníkov. Svoju vieru dávame najavo aj tak, že konáme „dobro všetkým, najmä však tým, čo sú nám príbuzní vo viere“. (Gal. 6:10) Okrem toho sa veľmi usilujeme, aby sme „si zobliekli starú osobnosť s jej zvykmi“. (Kol. 3:5, 8–10) w16.10 4:11, 12

V celom vesmíre možno pozorovať úžasnú usporiadanosť. Je teda jasné, že Jehova chce, aby ho aj jeho služobníci uctievali organizovane. A práve preto nám poskytol Bibliu. Len keď sa budeme riadiť normami v jeho Slove a pokynmi, ktoré nám poskytuje prostredníctvom svojej organizácie, môžeme viesť šťastný a uspokojujúci život. Staroveký Izrael je príkladom dobre zorganizovaného národa. V súlade s mojžišovským Zákonom niektoré ženy „konali organizovanú službu pri vchode do stanu zhromaždenia“. (2. Mojž. 38:8) Neskôr kráľ Dávid zorganizoval kňazov a Lévitov do oddelení, aby konali v chráme rôzne úlohy. (1. Par. 23:1–6; 24:1–3) Kresťania v prvom storočí boli tiež dobre zorganizovaní. Dostávali pokyny od vedúceho zboru, ktorý spočiatku tvorili apoštoli. (Sk. 6:1–6) Zbory dostávali rady a pokyny aj prostredníctvom listov, napísaných pod vedením svätého ducha. (1. Tim. 3:1–13; Tít. 1:5–9) w16.11 2:3, 6, 8, 9

V roku 607 pred n. l. zaútočila na Jeruzalem obrovská babylonská armáda pod vedením kráľa Nebukadnesara II. (Nabuchodonozora). Krviprelievanie, ktoré nastalo pri dobývaní mesta, Biblia opisuje týmito slovami: „[Nabuchodonozor] pozabíjal ich mladých mužov mečom, a nepociťoval súcit s mladým mužom alebo pannou, starým alebo neduživým... A spálil dom pravého Boha a strhol múr Jeruzalema; a všetky jeho obytné veže spálili ohňom, a tiež všetky jeho žiadúce veci, takže spôsobil skazu.“ (2. Par. 36:17, 19) Obyvatelia Jeruzalema však nemali byť zničením mesta prekvapení. Boží proroci už celé roky varovali Židov, že ak budú naďalej prehliadať Boží Zákon, budú vydaní do rúk Babylončanov. Mnohí padnú ostrím meča a tí, ktorí prežijú, pravdepodobne strávia zvyšok života v babylonskom zajatí. w16.11 4:1, 2

Hriech a smrť „prišiel na svet“ pre „jedného človeka“, Adama. A tak „pre priestupok toho jedného človeka vládla smrť... ako kráľ“. Pavol dodal, že aj „hojnosť [Božej] nezaslúženej láskavosti“ prišla „prostredníctvom jedného, Ježiša Krista“. (Rim. 5:12, 15, 17) Z tejto nezaslúženej láskavosti môže mať úžitok celé ľudstvo, lebo Pavol napísal, že „poslušnosťou jedného [Ježiša] sa stanú mnohí spravodlivými“. Vďaka Božej nezaslúženej láskavosti môžu ľudia získať „večný život prostredníctvom Ježiša Krista“. (Rim. 5:19, 21) Jehova nebol povinný poslať svojho Syna na zem, aby za nás zomrel. A nedokonalí, hriešni ľudia si vôbec nezaslúžili to všetko, čo pre nich Boh i Ježiš urobili, aby bolo zaplatené výkupné, ktoré umožňuje odpustenie hriechov. Teda keď nám Boh odpustil a dal nám možnosť žiť večne, je to skutočne prejav nezaslúženej láskavosti. Za tento dar by sme mali byť veľmi vďační a mal by ovplyvňovať náš každodenný život. w16.12 1:1, 6, 7

Sebaskúmanie je veľmi dôležité. Prečo? Pavol napísal: „Telesné zmýšľanie znamená smrť.“ (Rim. 8:6) To je naozaj vážna vec! Telesné zmýšľanie vedie dnes k duchovnej smrti a v budúcnosti k strate života. Pavol však nehovorí, že ak niekto začal „zameriavať svoju myseľ na veci tela“, musí to nevyhnutne viesť k jeho smrti. Je možné sa zmeniť. Spomeň si na muža z Korintu, ktorý išiel za „telom“ a musel byť vylúčený. No rozhodol sa zmeniť. Zavrhol nemravný spôsob života a opäť začal slúžil Jehovovi. (2. Kor. 2:6–8) Muž z Korintu bol extrémnym prípadom človeka, ktorý žil „v súlade s telom“, a predsa sa dokázal zmeniť. A takú zmenu dokážu urobiť ľudia i dnes. Ak niektorý kresťan začal podliehať hriešnym žiadostiam, aj on sa môže zmeniť, najmä ak nezašiel tak ďaleko ako spomínaný muž. Pavlovo varovanie, ako môžu skončiť tí, ktorí „zameriavajú svoju myseľ na veci tela“, by malo byť pre kresťanov silným podnetom, aby urobili vo svojom živote potrebné zmeny. w16.12 2:5, 12, 13

Keď „uvrhneme svoje bremeno na Jehovu“ s vedomím, že „on sám nás podporí“, zažijeme obrovskú úľavu. Môžeme si byť úplne istí, že Boh pre nás „urobí viac ako v nadbytku všetko, o čo prosíme, alebo na čo si pomyslíme“. (Ef. 3:20) Len si to predstav — nielen dosť alebo v nadbytku, ale „viac ako v nadbytku“! Ak chceme získať túto odmenu, musíme Jehovovi plne dôverovať a poslúchať jeho pokyny. Mojžiš povedal izraelskému národu: „Jehova ťa celkom istotne požehná v krajine, ktorú ti Jehova, tvoj Boh, dáva do dedičstva, aby si ju vzal do vlastníctva, kým len budeš poslúchať hlas Jehovu, svojho Boha, aby si pozorne uplatňoval toto prikázanie, ktoré ti dnes prikazujem. Lebo Jehova, tvoj Boh, ťa skutočne požehná, ako ti sľúbil.“ (5. Mojž. 15:4–6) Si úplne presvedčený, že Jehova ťa odmení, keď mu budeš ďalej verne slúžiť? Máš na to všetky dôvody. w16.12 4:8, 9

To, že si Jehova vyvolil izraelský národ, nebolo svojvoľné rozhodnutie. Jehova tým verne splnil sľub, ktorý dal pred stáročiami svojmu priateľovi Abrahámovi. (1. Mojž. 22:15–18) Okrem toho Jehova vždy používa svoju slobodu v súlade s láskou a spravodlivosťou. Je to zjavné z toho, ako naprával Izraelitov, ktorí často opúšťali pravé uctievanie. Keď sa úprimne kajali, ochotne im prejavil lásku a milosrdenstvo. Povedal: „Uzdravím ich neveru. Budem ich milovať z vlastnej slobodnej vôle.“ (Hoz. 14:4) Jehova používa svoju slobodu na pomoc druhým a v tom je pre nás vynikajúcim príkladom. Jehova sa na začiatku stvoriteľskej činnosti z lásky rozhodol, že inteligentných tvorov obdaruje slobodnou vôľou. Prvý, komu dal tento dar, bol jeho prvorodený Syn, ktorý „je obrazom neviditeľného Boha“. (Kol. 1:15) Ježiš sa ešte pred príchodom na zem rozhodol, že svojmu Otcovi zostane verný a nepripojí sa k Satanovej vzbure. w17.01 2:3, 4

Keď sa nám zmení situácia, môže to veľmi ovplyvniť našu službu Jehovovi. Buď môžeme toho pre Jehovu urobiť viac, alebo musíme službu obmedziť. Si mladý alebo vekovo starší? Máš dobré alebo chatrné zdravie? Jehova vždy vie, ako každého z nás použiť čo najlepšie. Neočakáva od nás nič, čo je nad naše sily, a veľmi si cení všetko, čo preňho robíme. Ježiš sa tešil z každej úlohy, ktorú vykonával, a to isté môže platiť aj o nás. (Prísl. 8:30, 31) Skromný človek je spokojný s úlohami, ktoré sú mu pridelené. Nežije stále v očakávaní, kedy mu už konečne budú zverené ďalšie úlohy, ani sa nezameriava na to, čo dosiahli iní. Namiesto toho sa sústreďuje na prácu, ktorú dostal od Jehovu, a nachádza v nej radosť a uspokojenie. Zároveň si uvedomuje, že Jehova používa aj iných svojich služobníkov, a úprimne sa z toho teší. Skromný človek si druhých váži a ochotne ich podporuje. (Rim. 12:10) w17.01 3:13, 14

Niekedy sa stáva, že mladší bratia koordinujú prácu, na ktorej sa podieľajú aj starší bratia. Skôr ako o niečom rozhodnú, urobia dobre, keď sa s týmito skúsenejšími bratmi poradia. Mladý Timotej dlhé roky slúžil Jehovovi po boku apoštola Pavla. Pavol napísal Korinťanom: „Posielam k vám Timoteja, lebo je mojím milovaným verným dieťaťom v spojitosti s Pánom; a ten vám pripomenie moje spôsoby v súvislosti s Ježišom Kristom.“ (1. Kor. 4:17) Z týchto slov jasne vyplýva, že Pavol a Timotej úzko spolupracovali. Pavol si našiel čas, aby Timoteja učil metódy, ktoré sám používal. Timotej bol učenlivý a Pavol si ho obľúbil. Bol presvedčený, že sa dobre postará o duchovné potreby korintských kresťanov. Je to krásny príklad pre starších, ktorí dnes školia ďalších mužov, aby viedli zbor. w17.01 5:13, 14

Jehova nechce, aby ľudia zomierali. Chce, aby žili. Je Zdrojom života, a keď niekoho vzkriesi, stáva sa jeho Otcom. (Žalm 36:9) Preto nás Ježiš učil, aby sme sa modlili: „Náš Otče v nebesiach.“ (Mat. 6:9) Pri kriesení mŕtvych bude Ježiš zohrávať dôležitú úlohu. (Ján 6:40, 44) V raji sa naplnia jeho slová: „Ja som vzkriesenie a život.“ (Ján 11:25) Jehovovo pozvanie sa netýka iba niekoľkých vyvolených. Ježiš povedal: „Každý, kto koná Božiu vôľu, ten je môj brat a sestra a matka.“ (Mar. 3:35) Jehovovou vôľou je, aby ho uctieval nespočetný „veľký zástup“ zo všetkých národov, kmeňov a jazykov. Tvoria ho tí, ktorí prejavujú vieru v Kristovu obeť a poslúchajú Boha. Oslavujú ho slovami: „Za záchranu vďačíme svojmu Bohu sediacemu na tróne a Baránkovi.“ (Zjav. 7:9, 10) w17.02 2:10, 11

Bádatelia Biblie založili s cieľom šíriť pravdu z Biblie v mnohých jazykoch korporáciu Zion’s Watch Tower Tract Society, ktorá bola zákonne zaregistrovaná v roku 1884. Jej prezidentom sa stal Charles Taze Russell. Bol vynikajúcim bádateľom Biblie a nebojácne odhaľoval falošné náuky, napríklad učenie o Trojici a o nesmrteľnosti duše. Pochopil, že Kristov návrat bude neviditeľný a že „ustanovené časy národov“ sa skončia v roku 1914. (Luk. 21:24) Brat Russell venoval svoj čas, silu a prostriedky, aby oznamoval pravdu iným, a nijako sa pri tom nešetril. Je zjavné, že Jehova a Ježiš, Hlava zboru, použili brata Russella, aby v tomto prelomovom období viedol Boží ľud. Brat Russell sa nesnažil získať slávu od ľudí. V roku 1896 napísal: „Nechceme žiadne pocty, žiadnu posvätnú úctu pre seba ani pre naše spisy; ani si neželáme, aby nás nazývali reverend alebo rabbi. Neželáme si ani to, aby sa ktokoľvek nazýval naším menom.“ Neskôr vyhlásil: „Nie je to ľudské dielo.“ w17.02 4:8, 9

Všetci často stojíme pred rozhodnutiami. Nie každé je otázkou života a smrti. No to, ako sa rozhodneme, môže značne ovplyvniť náš život. Preto keď sa naučíme robiť múdre rozhodnutia, vyhneme sa mnohým problémom a náš život bude pokojnejší. Ak by sme sa to nenaučili, v našom živote by vládol chaos a spôsobili by sme si mnoho problémov a sklamaní. Čo nám však pomôže robiť múdre rozhodnutia? Musíme dôverovať Jehovovi, že s jeho pomocou budeme konať múdro. Musíme tiež poslúchať rady z Božieho Slova a žiť tak, ako sa to páči Jehovovi. (Jak. 1:5–8) Keď si vypestujeme blízky vzťah k Bohu a zamilujeme si jeho Slovo, posilníme si dôveru, že on vie, čo je pre nás najlepšie. Keď budeme potom stáť pred nejakým rozhodnutím, najprv si zistíme, čo o danej záležitosti hovorí Božie Slovo. w17.03 2:2, 3

Keď na Judsko zaútočila veľká presila nepriateľov, Jehošafat sa rovnako ako jeho otec Asa spoliehal na Jehovu. (2. Par. 20:2–4) Jehošafat dostal strach, no „zameral svoju tvár hľadať Jehovu“. V modlitbe pokorne pripustil, že on a jeho ľud sa tvárou v tvár nepriateľom cítia bezmocní a že nevedia, čo majú robiť. Plne dôveroval Jehovovi a povedal to, čo čítame v dnešnom dennom texte. Rovnako ako Jehošafat, ani my možno niekedy nevieme, čo máme robiť, a dokonca máme strach. (2. Kor. 4:8, 9) Ale spomeňme si na jeho verejnú modlitbu, v ktorej uznal, že on a jeho ľud na nepriateľov nestačia. (2. Par. 20:5) Hlavy rodín by sa mali riadiť jeho príkladom a prosiť Jehovu, aby ich viedol a aby mali dostatok síl zvládať problémy, ktoré majú. Nehanbi sa nahlas vyjadrovať svoje vrúcne prosby pred členmi rodiny. Uvidia, že sa úplne spoliehaš na Jehovu. Boh pomohol Jehošafatovi a pomôže aj tebe. w17.03 3:12, 13