Júl

Jeftova dcéra obetovala prirodzenú túžbu po manželstve a deťoch v prospech pravého uctievania. Ako môžeme napodobniť jej obetavý postoj? Tisícky mladých bratov a sestier sa dobrovoľne rozhodli, že aspoň nejaký čas zostanú slobodní alebo bezdetní, aby mohli naplno slúžiť Jehovovi. Starší kresťania možno obetujú čas, ktorý by mohli stráviť s deťmi a vnúčatami. Zapájajú sa do stavebných projektov alebo absolvujú školu pre zvestovateľov Kráľovstva a potom slúžia tam, kde je potrebných viac zvestovateľov. Iní dajú bokom svoje osobné záujmy, aby mohli venovať službe viac času. Takáto služba celou dušou prináša Jehovovi nesmiernu radosť. Nikdy nezabudne na ich prácu a lásku. (Hebr. 6:10–12) Mohol by si aj ty niečo obetovať, aby si robil pre Jehovu viac? w16.04 1:16, 17

Ježiš sa prirovnal k pastierovi a svojich nasledovníkov k stádu oviec. Predstav si takúto scénu: dve ovečky sa pasú na úbočí, dve kdesi v údolí a ďalšia ešte niekde inde. Nazval by si tých päť oviec stádom? Zrejme nie, lebo stádo sa drží pohromade a nasleduje pastiera. Podobné je to aj s nami. Nemôžeme nasledovať svojho Pastiera, keď sa úmyselne izolujeme od druhých. Ak máme byť „jedným stádom jedného pastiera“, musíme sa stretávať so spolukresťanmi. Keď chodíme na zhromaždenia, prispievame k tomu, aby bola medzi nami jednota. (Žalm 133:1) Niektorých spolukresťanov zavrhla ich vlastná rodina, možno rodičia či súrodenci. No Ježiš sľúbil, že im dá duchovnú rodinu, ktorá ich bude milovať a ktorá sa o nich postará. (Mar. 10:29, 30) Keď si na zhromaždeniach pravidelne prítomný, môžeš sa pre týchto drahých kresťanov stať otcom, matkou, bratom či sestrou. Nepodnecuje nás to, aby sme sa zo všetkých síl snažili byť na každom zhromaždení? w16.04 3:9, 10

Keby sme neboli ochotní zmieriť sa s niekým, všetky naše snahy uctievať Boha vrátane modlitieb, účasti na zhromaždeniach a zvestovateľskej služby by boli márne. Ak by sme druhým neodpúšťali chyby, nemohli by sme byť Božími priateľmi. (Luk. 11:4; Ef. 4:32) Každý z nás by sa mal úprimne preskúmať, či odpúšťa a udržiava s druhými pokojné vzťahy. Polož si otázky: Odpúšťam ochotne bratom a sestrám, ktorí sa ma niečím dotkli? Cítim sa v ich spoločnosti dobre? Jehova od nás očakáva, že si budeme odpúšťať. Ak ti svedomie hovorí, že sa v tom potrebuješ zlepšiť, pros Jehovu o pomoc. Náš nebeský Otec také pokorné modlitby určite vypočuje. (1. Jána 5:14, 15) w16.05 1:6, 7

Ako dlho má prebiehať predpovedané zvestovateľské dielo? Ježiš povedal, že toto celosvetové dielo bude pokračovať až do záverečných dní tohto systému a „potom príde koniec“. Ktorá iná náboženská skupina stále zvestuje dobré posolstvo počas týchto významných posledných dní? Niektorí ľudia nám v službe hovoria: „Vy síce zvestujete evanjelium, ale my máme svätého ducha.“ No nie je práve naša vytrvalosť v tomto diele dôkazom, že máme Božieho ducha? (Sk. 1:8; 1. Petra 4:14) Určité náboženské skupiny sa z času na čas pokúšajú robiť to, čo pravidelne vykonávajú Jehovovi svedkovia, ale ich snahy zvyčajne zlyhávajú. Niektorí sa na určitý čas zapoja do takzvanej misionárskej činnosti, no potom sa vrátia k svojmu bežnému spôsobu života. Ďalší možno chodia od dverí k dverám, ale čo oznamujú? Z odpovede na túto otázku je jasné, že nevykonávajú dielo, ktoré začal Kristus. w16.05 2:13, 16

Práca na „novej osobnosti“ si vyžaduje vytrvalé úsilie. Apoštol Pavol spolukresťanom napísal: „Máte odložiť starú osobnosť, ktorá zodpovedala vášmu predchádzajúcemu spôsobu správania a ktorá sa kazí podľa svojich klamných žiadostí; ale buďte obnovení [alebo „obnovujte sa“, Katolícky preklad] v sile, ktorá podnecuje vašu myseľ, a oblečte si novú osobnosť, ktorá bola stvorená podľa Božej vôle v pravej spravodlivosti a vernej oddanosti.“ (Ef. 4:22–24) Zo slov, aby sme sa obnovovali, vyplýva, že obliekanie novej osobnosti je neustály proces. To je povzbudzujúca myšlienka, lebo či už slúžime Jehovovi krátko, alebo dlho, kresťanské vlastnosti, ktoré tvoria novú osobnosť, si môžeme rozvíjať a skvalitňovať neprestajne. Áno, Biblia môže mať stále vplyv na náš život. w16.05 4:8, 9

Jehova vytvára výnimočné prostredie, v ktorom nás formuje — duchovný raj. (Iz. 64:8) V ňom sa cítime bezpečne, hoci svet okolo nás je zlý. Spoznávame Jehovu a cítime jeho otcovskú lásku. (Jak. 4:8) Z duchovného raja sa budeme naplno tešiť v novom svete. No okrem toho sa budeme tešiť aj z pozemského raja pod vládou Božieho Kráľovstva. Bude to čas celosvetovej obnovy. Jehova bude ďalej formovať obyvateľov zeme a vyučovať ich v takom rozsahu, aký si dnes nevieme ani predstaviť. (Iz. 11:9) Boh tiež spôsobí, že naša myseľ a telo budú dokonalé, takže budeme lepšie rozumieť jeho vyučovaniu a bezchybne konať jeho vôľu. Buďme preto odhodlaní naďalej sa podriaďovať Jehovovi, a tým mu dávať najavo, že formovanie od neho považujeme za dôkaz lásky. w16.06 1:8, 9

Tento výrok vyslovil Mojžiš v roku 1473 pred n. l. Bol to jeho posledný príhovor k Izraelitom, ktorí stáli zhromaždení na moábskych rovinách. Mali prekročiť rieku Jordán a vziať do vlastníctva Zasľúbenú krajinu. (5. Mojž. 6:1) Mojžiš ich viedol 40 rokov a chcel, aby boli odvážni v náročných situáciách, ktoré ich čakali. Bolo potrebné, aby dôverovali svojmu Bohu, Jehovovi, a boli mu verní. Mojžišove posledné slová na nich určite hlboko zapôsobili. Najprv im pripomenul Desať prikázaní a iné predpisy od Jehovu a potom urobil pamätné vyhlásenie, ktoré čítame v 5. Mojžišovej 6:4, 5. Izraeliti zhromaždení pred Mojžišom dobre vedeli, že Jehova, ich Boh, je „jeden Jehova“. Uctievali iba jedného Boha — Boha svojich predkov Abraháma, Izáka a Jakoba. w16.06 3:2, 3

Ježiš povedal tieto slová, keď bol na zemi. No keď vystúpil do neba, dostal od Boha právomoc viesť vojnu proti Satanovmu svetu. (Zjav. 19:11–16) Preto je logické domnievať sa, že Ježiš už vie, kedy sa začne Armagedon. Ale my to nevieme. A tak je veľmi dôležité, aby sme zostali bdelí. Jehova už dávno rozhodol, kedy presne príde koniec, a odpočítava čas do začiatku veľkého súženia. A to „sa neoneskorí“! (Hab. 2:1–3) Prečo tomu môžeme dôverovať? Jehovove proroctvá sa vždy splnili presne načas. Aj my môžeme mať istotu, že Jehovov sľub týkajúci sa záchrany jeho ľudu vo veľkom súžení sa splní. Ak však chceme prežiť zničenie tohto systému, musíme zostať bdelí. w16.07 2:4 – 6

Peter tvrdil, že Ježiša nikdy neopustí, aj keby to ostatní urobili. (Mar. 14:27–31, 50) No keď Ježiša zatkli, všetci apoštoli vrátane Petra ho opustili. Peter potom pri troch iných príležitostiach dokonca poprel, že Ježiša pozná. (Mar. 14:53, 54, 66–72) Ale to, čo urobil, úprimne oľutoval, a tak mu Jehova odpustil a poveroval ho ďalšími úlohami. Keby si bol v tom čase jedným z apoštolov, ako by ťa ovplyvnilo Petrovo konanie? Zostal by si Jehovovi verný? Uvedomuješ si, že Jehova je milosrdný a nakoniec dá veci do poriadku, ale teraz dáva hriešnikovi čas, aby sa kajal? Niekedy previnilec, ktorý sa dopustil vážneho hriechu, odmieta Jehovovo milosrdenstvo a nechce sa kajať. Potom, ak to bude potrebné, ho Jehova v patričnom čase zo zboru vylúči. Veríš, že Jehova vždy urobí to, čo je správne a spravodlivé? w16.06 4:8, 9

Keď nás niečo trápi, Jehova nám poskytuje útechu. To je úžasný prejav jeho nezaslúženej láskavosti. (Žalm 51:17) Kresťanom v Tesalonike, ktorí zažívali prenasledovanie, Pavol napísal slová, ktoré čítame v dnešnom texte. Keď si uvedomujeme, že Jehova nás miluje a stará sa o nás, veľmi nás to povzbudzuje. Ako hriešni ľudia by sme bez Boha nemali žiadnu nádej. (Žalm 49:7, 8) Ale Jehova nám dáva úžasnú nádej. Ježiš svojim nasledovníkom povedal: „Toto je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a prejavuje vieru v neho, mal večný život.“ (Ján 6:40) Áno, nádej na večný život je dar — je to nádherný prejav Božej nezaslúženej láskavosti. Pavol si to uvedomoval, a preto napísal, že „Božia nezaslúžená láskavosť prináša záchranu ľuďom každého druhu“. (Tít. 2:11) w16.07 3:14, 15

V manželstvách Jehovovho ľudu nemožno tolerovať zradu. No dajme tomu, že pokrstený kresťan sa dopustí cudzoložstva s manželským partnerom niekoho iného a dá sa rozviesť, aby mohol uzavrieť nové manželstvo. Takáto situácia je v Božom ľude zriedkavá. No ak sa to stane a taký človek nerobí pokánie, bude vylúčený, aby zbor zostal duchovne čistý. (1. Kor. 5:11–13) Skôr ako môže byť znovu prijatý do zboru, musí „prinášať ovocie, ktoré zodpovedá pokániu“. (Luk. 3:8; 2. Kor. 2:5–10) Nie je stanovený presný čas, ktorý musí prejsť, aby bol znovu prijatý, ale keďže ide o zradu, jeho konanie nemožno brať na ľahkú váhu. Môže to trvať rok alebo aj viac, kým hriešnik dokáže, že sa úprimne kajá. Ale aj po jeho znovuprijatí bude úprimnosť jeho pokánia ešte posúdená „pred Božou sudcovskou stolicou“. (Rim. 14:10–12) w16.08 1:12, 13

Grécke sloveso prekladané ako „usilovať sa“ znamená siahať po niečom, čo nemusí byť ľahko dosiahnuteľné, ale treba na to vynakladať viac ako bežné úsilie. Použitím tohto slova apoštol Pavol zdôraznil, že duchovný pokrok si vyžaduje úsilie. Predstav si brata, ktorý uvažuje, ako by mohol byť užitočnejší v zbore. Uvedomuje si, že na to, aby mohol slúžiť ako služobný pomocník, si potrebuje rozvíjať duchovné vlastnosti. Najprv sa usiluje spĺňať požiadavky na služobného pomocníka. Dúfa, že časom získa duchovnú spôsobilosť na kresťanského dozorcu. Musí teda usilovne pracovať na tom, aby spĺňal biblické požiadavky a prevzal ďalšie úlohy v zbore. Iní bratia a sestry túžia slúžiť ako priekopníci, bételiti alebo dobrovoľníci pri výstavbe sál Kráľovstva. Aby dosiahli ciele, ktoré si dali, musia vynakladať úsilie. w16.08 3:3, 4

Predstav si, ako sa asi cítil Nehemiáš, keď prišiel do Jeruzalema. Mesto našiel v podstate nechránené a jeho obyvateľov skľúčených. Vyhrážky odporcov z iných národov spôsobili, že Židia poľavili vo svojom úsilí a prestali s obnovou jeruzalemských hradieb. Dal sa tým Nehemiáš zastrašiť a nechal svoje ruky klesnúť aj on? Nie. Tak ako Mojžiš, Asa a iní Jehovovi verní služobníci, aj Nehemiáš mal vo zvyku spoliehať sa na Jehovu. (2. Mojž. 17:8–13; 2. Par. 14:8–13) A rovnako postupoval aj teraz. V očiach Židov možno išlo o neprekonateľné prekážky. No Nehemiáš sa obrátil na Jehovu s úpenlivou prosbou o pomoc a ten použil „svoju veľkú moc a svoju silnú ruku“, aby posilnil klesajúce ruky Židov. (Neh. 2:17–20; 6:9) Veríš, že Jehova aj dnes používa „svoju veľkú moc a svoju silnú ruku“, aby posilnil svojich služobníkov? w16.09 1:9

Isté holandské noviny opísali oblečenie náboženských predstaviteľov na jednom ich stretnutí slovami: „Mnohí mali na sebe ležérne oblečenie, najmä keď bolo horúco. No niečo také neuvidíte na zjazde Jehovových svedkov.“ O Jehovových svedkoch sa ľudia často vyjadrujú pochvalne, pretože sa obliekajú „so skromnosťou a zdravou mysľou... tak, ako sa patrí na [tých], ktorí vyznávajú, že si hlboko ctia Boha“. (1. Tim. 2:9, 10) Apoštol Pavol tu hovoril o ženách, no rovnaká norma platí aj pre mužov. Pre Jehovov ľud je dôležité, aké oblečenie si vyberá. A záleží na tom aj Bohu, ktorý je najvyššou autoritou v celom vesmíre. (1. Mojž. 3:21) Do Biblie dal zapísať normy, ktorými sa jeho služobníci majú riadiť v otázkach osobného vzhľadu. Preto keď sa rozhodujeme, čo si dáme na seba, mali by sme brať do úvahy to, čo sa páči Zvrchovanému Panovníkovi, Jehovovi. w16.09 3:1, 2

Niektorí sa pri osobnom štúdiu rozhodli preskúmať biblické proroctvá a to, či je Biblia presná z hľadiska histórie, archeológie a vedy. Jedno pozoruhodné proroctvo nájdeš v 1. Mojžišovej 3:15. Tento verš uvádza hlavnú tému Biblie — obhájenie Božieho práva vládnuť a posvätenie Božieho mena prostredníctvom Kráľovstva. Je napísaný obrazným jazykom a ukazuje, ako Jehova odstráni všetko utrpenie, ktoré ľudstvo zažíva už od vzbury v Edene. Ako môžeš preskúmať 1. Mojžišovu 3:15 do hĺbky? Napríklad tak, že si vytvoríš časovú os. Potom si k nej pripíš kľúčové verše, v ktorých Boh postupne objasňoval totožnosť postáv z tohto proroctva a podrobnosti o tom, ako sa splní. Keď uvidíš, ako tieto verše vzájomne súvisia, dôjdeš k záveru, že biblickí proroci a pisatelia museli byť „unášaní svätým duchom“. w16.09 4:8

Apoštol Peter mal voči Nežidom určitý čas predsudky. Postupne sa však týchto negatívnych názorov dokázal zbaviť. (Sk. 10:28, 34, 35; Gal. 2:11–14) Keď zistíme, že aj my máme predsudky alebo že sme pyšní na svoj národ, mali by sme sa snažiť vykoreniť takéto sklony zo svojho srdca. (1. Petra 1:22) Nezabúdajme, že bez ohľadu na svoj pôvod sme všetci nedokonalí a nezaslúžime si záchranu. (Rim. 3:9, 10, 21–24) Preto nie je dôvod cítiť sa nadradený. Mali by sme mať rovnaký názor ako apoštol Pavol, ktorý pomazaným kresťanom povedal: „Už nie ste cudzincami a cudzími usadlíkmi, ale... členmi Božej domácnosti.“ (Ef. 2:19) Keď sa budeme úprimne snažiť prekonať predsudky voči ľuďom pochádzajúcim z iného prostredia, pomôže nám to obliecť si novú osobnosť. (Kol. 3:10, 11) w16.10 1:9

Jehova nám pomáha, aby sme si zachovali pevnú vieru. Láskavo nám poskytol svoje úplné Slovo, Bibliu. Ak je to možné, mali by sme si ho čítať každý deň. Potom budeme v živote šťastní a bude sa nám dobre dariť. (Žalm 1:1–3; Sk. 17:11) Tak ako Boží služobníci v predkresťanských časoch, aj my musíme rozjímať o sľuboch od Jehovu a poslúchať jeho požiadavky. Jehova nám dáva aj hojnosť duchovného pokrmu, ktorý pripravuje „verný a rozvážny otrok“. (Mat. 24:45) Ceňme si všetko, čo sa vďaka Jehovovi dozvedáme a čo pre nás po duchovnej stránke robí. Potom budeme ako Boží služobníci zo staroveku, ktorí mali pevnú vieru, že ich nádej na Kráľovstvo sa splní. (Hebr. 11:1) Jehovovi služobníci v staroveku si zachovali silnú vieru aj vďaka tomu, že v ich živote hrala dôležitú úlohu modlitba. Keď videli, že Boh ich modlitby vypočúva, posilňovalo to ich vieru. (Neh. 1:4, 11; Žalm 34:4, 15, 17; Dan. 9:19–21) w16.10 3:7, 8

Ježiš potvrdil, že najdôležitejšou vlastnosťou je láska k Bohu, keď odpovedal na otázku: „Ktoré je najväčšie prikázanie v Zákone?“ (Mat. 22:35–40) Viera a láska sú dôležité vlastnosti, a preto ich pisatelia Kresťanských gréckych Písiem často zdôrazňujú. Niekedy ich uvádzajú v rámci jednej vety alebo slovného spojenia. Pavol nabádal spolukresťanov, aby si „obliekli pancier viery a lásky“. (1. Tes. 5:8) Ján napísal: „Toto je [Božie] prikázanie, že veríme v meno jeho Syna Ježiša Krista a milujeme sa navzájom.“ (1. Jána 3:23) Hoci je viera nevyhnutná, niektoré stránky tejto vlastnosti už v budúcnosti nebudú potrebné. Prečo? Lebo Boží sľub o novom svete sa splní a naša nádej sa stane skutočnosťou. Ale to, čo nikdy nepominie, je láska k Bohu a k blížnemu a tú si budeme musieť stále rozvíjať. Preto Pavol napísal: „Teraz však zostáva viera, nádej, láska, tieto tri; ale najväčšia z nich je láska.“ (1. Kor. 13:13) w16.10 4:15 – 17

Niektorí bratia v prvom storočí cestovali ako zástupcovia vedúceho zboru a odovzdávali zborom „ustanovenia, o ktorých rozhodli apoštoli a starší v Jeruzaleme“. (Sk. 16:4) Keď sa zbory riadili týmito ustanoveniami, „upevňovali sa vo viere a vzrastali počtom zo dňa na deň“. Čo by sme mali robiť, keď dostaneme pokyny od Božej organizácie? Jehova nás všetkých vo svojom Slove nabáda, aby sme boli poslušní a poddajní. (5. Mojž. 30:16; Hebr. 13:7, 17) V Božej organizácii nie je miesto pre kritický ani spurný postoj, pretože by mohol narušiť atmosféru lásky, pokoja a jednoty v zboroch. Žiadny kresťan by určite nechcel byť ako Diotrefes, ktorý sa správal neverne a bez úcty. (3. Jána 9, 10) Mali by sme si položiť otázky: Prispievam k dobrému duchovnému stavu zboru? Pohotovo uplatňujem pokyny, ktoré dostávame od Božej organizácie? w16.11 2:10, 11

Židovskí vyhnanci, ktorí sa riadili touto radou, viedli relatívne normálny život. Babylončania im dovolili, aby si do určitej miery sami riadili svoje záležitosti. Mohli dokonca voľne cestovať po krajine. Babylon bol starovekým obchodným centrom a z dokumentov objavených pri vykopávkach vyplýva, že mnohí Židia sa tam naučili obchodovať. Iní sa zase stali zručnými remeselníkmi. Niektorí tam dokonca zbohatli. Vyhnanstvo v Babylone sa teda veľmi líšilo od egyptského otroctva, ktoré Izraeliti zažili pred stáročiami. (2. Mojž. 2:23–25) Ale mali Izraeliti vyhliadku, že raz budú môcť uctievať Boha v súlade so všetkými jeho požiadavkami? V čase ich zajatia sa to zdalo nemožné. Babylončania totiž nikdy neprepúšťali svojich zajatcov. No Jehova sľúbil, že jeho ľud bude vyslobodený, a tak sa aj stalo. Božie sľuby nikdy nezlyhajú. (Iz. 55:11) w16.11 4:3, 5

V akom zmysle kresťania v Ríme „zomreli hriechu“, keď boli stále nažive? Pavlovi a iným kresťanom v prvom storočí Boh odpustil hriechy na základe výkupnej obete. Pomazal ich svätým duchom a stali sa jeho duchovnými synmi. Tak získali nádej na život v nebi. Za predpokladu, že zostanú verní, mali vyhliadku, že budú v nebesiach vládnuť s Kristom. Ale Pavol im napísal, že majú „zomrieť hriechu“ ešte počas svojho života tu na zemi. Aby im ukázal, že ich život sa od základu zmenil, použil prirovnanie. Ako príklad uviedol Ježiša, ktorý bol po smrti vzkriesený ako nesmrteľná duchovná bytosť. Smrť už nad ním nemala moc. Niečo podobné platilo o pomazaných kresťanoch, ktorí sa mali „považovať za mŕtvych pre hriech, ale za živých pre Boha prostredníctvom Krista Ježiša“. (Rim. 6:9, 11) Ich život už nebol ako predtým. Už nemali byť zotročení svojimi hriešnymi sklonmi. Mali akoby zomrieť predchádzajúcemu spôsobu života. w16.12 1:9, 10

Od duchovne zmýšľajúceho človeka sa nevyžaduje, aby stále premýšľal a hovoril len o Biblii, o láske k Bohu a o nádeji do budúcnosti. Veď Pavol a iní kresťania v prvom storočí, ktorí sa páčili Bohu, viedli normálny život. Vedeli sa tešiť z jedla a pitia. Mnohí boli v manželstve, vychovávali deti a zarábali si na živobytie. (Mar. 6:3; 1. Tes. 2:9) Pavol a iní však nedovolili, aby sa ich život točil iba okolo bežných vecí. Z biblickej správy sa dozvedáme, že hoci sa Pavol živil ako výrobca stanov, sústreďoval sa na zvestovateľskú a vyučovaciu činnosť. (Sk. 18:2–4; 20:20, 21, 34, 35) Áno, Pavol využíval všetky duchovné opatrenia od Jehovu a zameriaval sa na službu. A práve k tomu povzbudzoval bratov a sestry v Ríme. Mali napodobňovať jeho príklad a to by sme mali robiť aj my. (Rim. 15:15, 16) w16.12 2:5, 15, 16

Môžeme si byť istí, že Jehova si cení všetko úsilie, ktoré vynakladáme, aby sme mu slúžili. Rozumie nám, keď nás trápi neistota alebo pochybujeme o svojich schopnostiach. Jehova s nami súcití, aj keď zápasíme s existenčnými ťažkosťami alebo keď nám choroby a pocity úzkosti nedovoľujú slúžiť viac. Môžeme si byť úplne istí, že Jehova si váži, keď mu aj napriek problémom zostávame verní. (Hebr. 6:10, 11) Pamätajme tiež na to, že sa môžeme približovať k „tomu, ktorý vypočúva modlitbu“ s istotou, že našim obavám bude venovať pozornosť. (Žalm 65:2) „Otec nežného milosrdenstva a Boh každej útechy“ nám dá dosť duševnej a duchovnej sily, ktorú potrebujeme, a možno na to použije našich bratov a sestry. (2. Kor. 1:3) Jehovu hreje pri srdci, keď druhým prejavujeme súcit. (Mat. 6:3, 4) A sľubuje, že nás za takúto láskavosť odmení. w16.12 4:13, 14

Keď bol Ježiš na zemi, odmietol všetky Satanove pokušenia. (Mat. 4:10) Vo svojej vrúcnej modlitbe v poslednú noc pred smrťou znovu potvrdil svoje rozhodnutie konať Otcovu vôľu. Povedal: „Otče, ak si želáš, odním tento pohár odo mňa. Ale nech sa nedeje moja vôľa, ale tvoja.“ (Luk. 22:42) Napodobňujme Ježiša a používajme slobodnú vôľu tak, aby sme prinášali chválu Jehovovi a konali jeho vôľu. Je také niečo naozaj možné? Áno, je to možné, lebo aj my sme vytvorení na Boží obraz. (1. Mojž. 1:26) Nemáme však absolútnu slobodu, akú má Jehova. Naša sloboda má isté hranice. Božie Slovo vysvetľuje, že tieto hranice stanovil Jehova a musíme ich dodržiavať. Napríklad manželky sa majú podriaďovať manželom a deti rodičom. (Ef. 5:22; 6:1) w17.01 2:4, 5

Žijeme vo výnimočných časoch. Pozemská časť Jehovovej organizácie rastie v mnohých ohľadoch. Tento vzrast si však vyžaduje zmeny. Ak sa nás tieto zmeny týkajú osobne, zostaňme pokorní a zameriavajme sa na to, aby sa diala Jehovova vôľa, nie naša. Taký postoj prispieva k jednote. Pavol napísal kresťanom v Ríme: „Ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nemajú rovnakú úlohu, tak aj my, hoci je nás mnoho, sme jedno telo v spojení s Kristom.“ (Rim. 12:4, 5) Všetci chceme podporovať Jehovovo slávne Kráľovstvo, a to bez ohľadu na svoje okolnosti. Vy, starší bratia, škoľte mladších, aby mohli vykonávať prácu, ktorú teraz robíte vy. Vy, mladší bratia, nebojte sa prijať zverené úlohy, zostaňte skromní a prejavujte starším bratom úctu. A vy, manželky, napodobňujte Priscillu, ktorá verne stála po boku svojho manžela Akvilu a podporovala ho aj v čase, keď sa im zmenili okolnosti. (Sk. 18:2) w17.01 5:15, 16

Gedeon bez váhania poukázal na svoj skromný pôvod. Dôveroval Jehovovi a poverenie od neho prijal. Uistil sa, že dobre chápe, čo od neho očakáva, a modlil sa, aby ho viedol. (Sud. 6:36–40) Neprepadol strachu, ale prejavil odvahu. Zároveň konal múdro a rozvážne. (Sud. 6:11, 27) Nesnažil sa využiť úlohu, ktorou ho Jehova poveril, na získanie významného postavenia. Keď svoju úlohu splnil, ochotne sa vrátil domov. (Sud. 8:22, 23, 29) Byť skromný neznamená, že by sme sa nikdy nemali usilovať o ďalšie úlohy, ani to, že by sme ich mali odmietať. Biblia nás všetkých povzbudzuje, aby sme stále robili pokroky. (1. Tim. 4:13–15) Znamená to, že zakaždým musíme dostať novú úlohu? Nemusí to tak byť. S Jehovovou pomocou môžeme robiť duchovné pokroky aj v úlohe, ktorú práve vykonávame. Môžeme si naďalej rozvíjať schopnosti, ktoré sme od Boha dostali, a svoju prácu robiť ešte lepšie. w17.01 3:15, 16

Zaobstarať výkupné stálo Jehovu veľmi veľa. (1. Petra 1:19) Má ľudí tak veľmi rád, že bol ochotný za nás nechať zomrieť svojho milovaného jednosplodeného Syna. Ježiš v určitom zmysle zobral na seba úlohu nášho prvého ľudského otca, Adama. (1. Kor. 15:45) Tým nám dal nielen príležitosť získať večný život, ale aj možnosť vrátiť sa do Božej rodiny. Na základe Ježišovej obete nás Jehova môže prijať späť do svojej rodiny bez toho, že by porušil svoje spravodlivé normy. Predstav si, aké krásne to bude, keď budú všetci verní Jehovovi služobníci dokonalí. Nebeská a pozemská časť jeho rodiny bude tvoriť jednotný celok a všetci budeme Božími deťmi. (Rim. 8:21) Vďačnosť za výkupné by nás mala podnecovať k tomu, aby sme sa zo všetkých síl snažili ľuďom povedať, aký úžitok môžu mať z tohto vzácneho daru. w17.02 1:17, 19

V Strážnej veži z 15. júla 2013 bolo vysvetlené, že „verný a rozvážny otrok“ je totožný s malou skupinou pomazaných bratov, ktorí tvoria vedúci zbor. Vedúci zbor robí dôležité rozhodnutia kolektívne. Čo to znamená? Jeho členovia zasadajú každý týždeň, čo prispieva k tomu, že je medzi nimi dobrá komunikácia a jednota. (Prísl. 20:18) Každý rok sa na týchto schôdzkach striedajú v predsedníctve, lebo ani jeden z nich nie je dôležitejší než iný. (1. Petra 5:1) To isté platí aj o každom zo šiestich výborov vedúceho zboru. A ani jeden člen vedúceho zboru sa nepovažuje za vodcu, ale za súčasť „čeľade“, ktorá dostáva duchovný pokrm od verného otroka a podriaďuje sa mu. Vedúci zbor nedostáva zjavenia od Boha ani nie je neomylný. Preto sa môže mýliť v náukových či organizačných otázkach. w17.02 4:10 – 12

Dôležitý spôsob, ako môžeme prejaviť vďačnosť za výkupné, je oddať svoj život Jehovovi a dať sa pokrstiť. Krstom jasne ukazujeme, že „patríme Jehovovi“. (Rim. 14:8) Keďže Jehova robí všetko z lásky, praje si, aby aj jeho služobníci prejavovali túto jeho dominantnú vlastnosť. (1. Jána 4:8–11) Keď milujeme svojich blížnych, ukazujeme, že túžime byť „synmi [nášho] Otca, ktorý je v nebesiach“. (Mat. 5:43–48) Prikázanie milovať svojich blížnych je hneď druhé po prikázaní milovať Jehovu. (Mat. 22:37–40) Lásku k blížnym môžeme prejaviť tak, že poslúchame príkaz zvestovať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Keď dávame najavo, že svojich blížnych milujeme, odzrkadľujeme Božiu slávu. A keď poslúchame príkaz milovať druhých, hlavne našich bratov, naša láska k Bohu je „v nás zdokonalená“. (1. Jána 4:12, 20) w17.02 2:13, 14

Možno si povieš, že to nebolo ťažké rozhodnutie, veď slúžiť Jehovovi je vždy tá najlepšia voľba. Izraeliti však stále „pokrivkávali medzi dvoma rôznymi názormi“. Eliáš ich nabádal, aby sa rozhodli múdro a uctievali jediného pravého Boha, Jehovu. Prečo sa Izraeliti nevedeli rozhodnúť správne? Po prvé preto, lebo prestali dôverovať Jehovovi a odmietali ho počúvať. Nevenovali čas tomu, aby ho lepšie spoznali a zmúdreli, a nevypestovali si k nemu dôveru. Keby získali presné poznanie a konali v súlade s tým, čo sa naučili, vedeli by sa rozhodovať múdro. (Žalm 25:12) Okrem toho cudzinci, ktorí žili medzi nimi a neuctievali Jehovu, ich zviedli, aby konali tak ako oni a aby uctievali falošných bohov. Stalo sa to, pred čím Jehova varoval Izraelitov už dávno. (2. Mojž. 23:2) w17.03 2:6, 7

Aké poučenie si môžeme vziať z príkladu Ezechiáša? Možno sme si uvedomili, že niečo oslabuje náš vzťah k Bohu alebo odvádza našu pozornosť od pravého uctievania. Môže to napríklad súvisieť s tým, ako používame sociálne siete. Aj niektorí kresťania radi využívajú tieto komunikačné prostriedky, aby boli v kontakte s rodinou a blízkymi priateľmi. Ale mnohí ľudia vo svete si z druhých na sociálnych sieťach robia modly. Trávia na týchto sieťach množstvo času a sledujú profily ľudí, ktorých ani nepoznajú. Prezerajú si ich fotografie a čítajú si ich príspevky. Keby sme to robili aj my, mohli by nás pohltiť veci, ktoré nemajú žiadnu hodnotu. Mohli by sme sa dokonca vychvaľovať, koľkým ľuďom sa páčia naše príspevky, alebo sa uraziť, keď ich niekto prestane sledovať. Môžeme si položiť otázky: Dávam si pozor, aby som si z ľudí nerobil modly? Nemárnim drahocenný čas vecami, ktoré nie sú dôležité? (Ef. 5:15, 16) w17.03 3:14, 17