September

Z Biblie vyplýva, že vytrvávať znamená viac než len znášať skúšky a ťažkosti. Súvisí to s našou mysľou a srdcom, teda s tým, ako sa na utrpenie pozeráme. Človek, ktorý prejavuje vytrvalosť, dáva najavo odvahu, stálosť a trpezlivosť. Jeden slovník definuje vytrvalosť takto: „Je to duch, ktorý dokáže znášať veci nie s rezignáciou, ale s planúcou nádejou... Je to vlastnosť, ktorá drží človeka na nohách tvárou proti vetru. Je to cnosť, ktorá môže zmeniť najtvrdšiu skúšku na slávu, lebo za bolesťou vidí cieľ.“ Ku kresťanskej vytrvalosti nás motivuje láska. (1. Kor. 13:4, 7) Vďaka láske k Jehovovi sme ochotní vydržať akékoľvek ťažkosti, ktoré pripustí. (Luk. 22:41, 42) Láska k bratom nám pomáha prehliadať ich nedostatky. (1. Petra 4:8) A láska k manželskému partnerovi posilňuje naše vzájomné puto a umožňuje nám znášať „súženie v tele“, ktoré zažívajú aj šťastné dvojice. (1. Kor. 7:28) w16.04 2:3, 4

Grécke slovo preložené ako „venovať sa“ nesie myšlienku vytrvávať v niečom s veľkým úsilím. Raní kresťania znášali odpor Rímskej ríše a židovských náboženských vodcov, takže pre nich nebolo ľahké chodiť na zhromaždenia. Napriek tomu robili, čo mohli, aby ich navštevovali. Aj dnes si mnohí Jehovovi služobníci veľmi cenia kresťanské zhromaždenia. George Gangas, ktorý slúžil vo vedúcom zbore vyše 22 rokov, sa vyjadril: „Stretávať sa s bratmi je pre mňa jedným z najväčších životných potešení a zdrojom povzbudenia.“ A dodal: „Moje najvnútornejšie myšlienky a túžby smerujú k návšteve zhromaždení.“ Máš aj ty rovnaký postoj k zhromaždeniam? Ak áno, daj si za cieľ, že ich budeš naďalej pravidelne navštevovať. Tým dáš najavo, že sa stotožňuješ so slovami kráľa Dávida, ktorý povedal: „Jehova, zamiloval som si obydlie tvojho domu.“ (Žalm 26:8) w16.04 3:16 – 18

Čo ak zistíš, že tvoj brat sa urazil pre niečo, čo si povedal alebo urobil? Mal by si sa s ním porozprávať. Aký by mal byť tvoj cieľ? Nie obviňovať ho, že za to môže aj on, ale priznať si chybu a zmieriť sa. Mať pokojné vzťahy so spolukresťanmi je to najdôležitejšie. Uvažujme o Abrahámovi a jeho synovcovi Lótovi. Títo Boží služobníci dokázali pokojne vyriešiť situáciu, ktorá mohla prerásť do vážneho sporu. Obaja vlastnili veľké stáda a ich pastieri sa hádali o pastviny. Abrahám chcel spor urovnať, a tak navrhol Lótovi, aby si ako prvý zvolil miesto, kde sa so svojou domácnosťou usadí. (1. Mojž. 13:1, 2, 5–9) Nie je to vynikajúci príklad? Abrahámovi išlo o pokojné vzťahy, nie o vlastné záujmy. Utrpel nejakú škodu, keď bol veľkorysý? Nie. Hneď po tejto príhode s Lótom mu Jehova sľúbil bohatú odmenu. (1. Mojž. 13:14–17) Boh nikdy nepripustí, aby jeho služobníci utrpeli trvalú škodu, keď sa riadia jeho zásadami a urovnávajú nezhody s láskou. w16.05 1:11, 12

Jehova nám vo svojom písanom Slove dáva mnoho konkrétnych zákonov. Napríklad zakazuje sexuálnu nemravnosť, modlárstvo, krádež a opilstvo. (1. Kor. 6:9, 10) A Boží Syn, Ježiš Kristus, dal svojim nasledovníkom tento príkaz: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do záveru systému vecí.“ (Mat. 28:19, 20) Božie zákony a prikázania slúžia na našu ochranu. Keď ich poslúchame, rastie naša sebaúcta, prospieva to nášmu zdraviu a máme lepší rodinný život. A čo je ešte dôležitejšie, keď sa riadime týmito zákonmi vrátane príkazu zvestovať dobré posolstvo, Jehova nás schvaľuje a žehná. w16.05 3:1

Keď sa necháme viesť svätým duchom a snažíme sa vidieť veci tak ako Jehova, naše myšlienky, slová a skutky sa mu budú páčiť. (Luk. 11:13; Gal. 5:22, 23) No stále si musíme dávať pozor, aby sme nepodľahli slabostiam. (Prísl. 4:23) Ak sa nám zdá, že náš duchovný pokrok je pomalý, musíme byť trpezliví. Rozvíjanie kresťanskej osobnosti je nepretržitý proces. Pomocou Biblie by sme mali neustále robiť v živote zmeny k lepšiemu. K tomu, aby sme konali správne, sa možno budeme musieť najprv nútiť. Ale čím viac budú naše myšlienky a skutky v súlade s Jehovovými, tým to bude pre nás ľahšie a prirodzenejšie. (Žalm 37:31; Prísl. 23:12; Gal. 5:16, 17) w16.05 4:14, 16

Dnes Jehova formuje svojich služobníkov najmä prostredníctvom svojho Slova, svätého ducha a kresťanského zboru. Božie Slovo nás formuje, keď si ho čítame, rozjímame o ňom a prosíme Jehovu, aby nám pomohol uplatniť to, čo čítame. Dávid napísal: „Keď si na teba spomeniem na svojom lôžku, počas nočných hliadok o tebe rozjímam.“ (Žalm 63:6) Napísal tiež: „Budem žehnať Jehovu, ktorý mi dal radu. Skutočne, počas nocí ma naprávajú moje obličky.“ (Žalm 16:7) To znamená, že Dávid umožnil, aby Božia rada prenikla do jeho najhlbšieho vnútra a potom naprávala jeho „obličky“, čiže najvnútornejšie myšlienky a pocity, a to aj vtedy, keď išlo o radu, ktorú bolo ťažké prijať. (2. Sam. 12:1–13) Dávid je pre nás vynikajúcim príkladom pokory a poslušnosti. Rozjímaš aj ty o Božom Slove, aby mohlo pôsobiť na tvoje najvnútornejšie myšlienky a pocity? Mohol by si to robiť v ešte väčšej miere? (Žalm 1:3) w16.06 1:11

Musíme si uvedomiť, že od chvíle, keď prví ľudia stratili dokonalosť, prešlo už asi 6 000 rokov. Nedokonalí ľudia majú sklon robiť chyby. Preto by sme nemali očakávať, že naši bratia a sestry vždy urobia alebo povedia len to, čo je správne. Keby sme mali neprimerané očakávania, mohli by sme stratiť radosť z toho, že patríme do Božieho ľudu. Nesmieme dovoliť, aby chyby druhých oslabili našu vieru a odviedli nás od Jehovovej organizácie. Potom by sme už nemohli slúžiť Jehovovi a stratili by sme i nádej na život v Božom novom svete. Radosť a pevnú nádej si udržíme, keď budeme pamätať na tento Jehovov povzbudzujúci sľub: „Hľa, tvorím nové nebesia a novú zem a skoršie veci sa nebudú pripomínať, ani nevstúpia do srdca.“ (Iz. 65:17; 2. Petra 3:13) Nenechaj sa teda pre chyby druhých obrať o také úžasné požehnania! w16.06 4:13, 14

Výraz „jeden Jehova“ nesie myšlienku spoľahlivosti a stálosti, ktorými sa vyznačuje Jehovova činnosť a zámer. Jehova nie je rozporuplný ani nevyspytateľný. Práve naopak, je vždy verný, nemenný a zásadový. Napríklad keď Abrahámovi sľúbil, že jeho potomkovia zdedia Zasľúbenú krajinu, vykonal mocné skutky, aby svoj sľub splnil. Hoci odvtedy prešlo 430 rokov, Jehovovo odhodlanie dodržať slovo nezoslablo. (1. Mojž. 12:1, 2, 7; 2. Mojž. 12:40, 41) Keď Jehova o niekoľko storočí nazval Izraelitov svojimi svedkami, povedal im: „Som Ten istý. Predo mnou nebol vytvorený nijaký Boh a ani po mne nebol žiadny.“ A aby zdôraznil svoje nemenné predsavzatie, dodal: „Po celý čas som Ten istý.“ (Iz. 43:10, 13; 44:6; 48:12) Pre Izraelitov to bola nevýslovná česť, že mohli slúžiť Jehovovi, nemennému a vernému Bohu. Rovnakú česť máme my dnes. (Mal. 3:6; Jak. 1:17) w16.06 3:6, 7

Väčšina krajín má dnes strážcov v podobe pohraničných hliadok a moderných kamerových systémov. Sú na stráži, aby niekto neoprávnene nevstúpil na ich územie alebo aby nepriatelia neohrozili národnú bezpečnosť. Títo strážcovia však vidia len hrozbu, ktorú predstavujú iní ľudia alebo ľudské vlády. Nevedia vôbec nič o existencii a činnosti Božieho nebeského Kráľovstva v rukách Krista ani o blížiacom sa rozsudku nad všetkými národmi. (Iz. 9:6, 7; 56:10; Dan. 2:44) My sme však duchovne bdelí a ostražití, a tak budeme pripravení na deň súdu, nech príde kedykoľvek. (Žalm 130:6) Ako sa blíži koniec tohto systému, môže byť pre nás stále náročnejšie zostať bdelí. Aké tragické by bolo, keby sme prestali byť ostražití! w16.07 2:2, 9, 10

Pavol si dobre uvedomoval, že si Božie veľké milosrdenstvo vôbec nezasluhuje, pretože v minulosti prenasledoval kresťanov. Krátko pred smrťou napísal svojmu spolupracovníkovi Timotejovi tieto slová: „Som vďačný Kristu Ježišovi, nášmu Pánovi, ktorý mi dal silu, lebo ma uznal za verného tým, že mi pridelil službu.“ (1. Tim. 1:12–14) Aká to bola služba? Starším zboru v Efeze Pavol vysvetlil, čo táto služba zahŕňa, keď povedal: „Nepovažujem svoju dušu za drahú, len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som prijal od Pána Ježiša, aby som dôkladne svedčil o dobrom posolstve Božej nezaslúženej láskavosti.“ (Sk. 20:24) Pavol bol v službe veľmi horlivý a tým dal vynikajúci príklad dnešným kresťanom. Dokázal, že nezaslúžená láskavosť, ktorú mu Boh prejavil, „nebola márna“. w16.07 4:1 – 3

Jehova vždy podporuje svojich verných služobníkov, aj keď niekedy dovolí, aby uplynul istý čas, kým dostanú nejaké úlohy v zbore alebo kým sa im nezmenia okolnosti. Abrahámovi sľúbil syna, ale tento patriarcha musel prejavovať vieru a trpezlivosť. (Hebr. 6:12–15) Hoci Abrahám čakal na narodenie Izáka celé roky, nebol z toho zúfalý a Jehova ho nesklamal. (1. Mojž. 15:3, 4; 21:5) Čakanie však nie je ľahké. (Prísl. 13:12) Keby sme stále premýšľali nad sklamaniami, ktoré sme zažili, veľmi by nás to skľučovalo. Oveľa múdrejšie je využiť čas na to, aby sme pracovali na svojej duchovnej spôsobilosti. Keď si čítame Božie Slovo a premýšľame nad tým, čo sme čítali, rozvíjame si múdrosť, pochopenie, dobrý úsudok, poznanie, schopnosť premýšľať a rozumnosť. Denne sa musíme rozhodovať v oblastiach, ako je zábava, obliekanie a úprava zovňajšku, hospodárenie s peniazmi a vzťahy s inými. Keď uplatňujeme, čo sme sa z Biblie naučili, budeme sa rozhodovať tak, aby sme robili Jehovovi radosť. w16.08 3:9 – 11

Jehova pomohol Izraelitom zvíťaziť nad Amalekitmi aj Etiópčanmi. Nehemiášovi a jeho spoločníkom dal silu, aby mohli dokončiť práce na obnove jeruzalemských múrov. Aj nám dá Boh silu pokračovať vo zvestovateľskej činnosti napriek našim pocitom úzkosti, napriek odporu, s ktorým sa stretávame, a napriek nezáujmu ľudí o pravdu. (1. Petra 5:10) Neočakávame, že Jehova zázračne odstráni naše problémy. Mali by sme robiť, čo je v našich silách. To zahŕňa denne si čítať Bibliu, pripravovať sa na zhromaždenia a pravidelne ich navštevovať, duchovne sa sýtiť na osobnom štúdiu a rodinnom uctievaní a vždy sa s dôverou obracať na Jehovu. Nikdy by sme nemali dovoliť, aby nám iné záujmy a aktivity zasahovali do týchto činností, lebo prostredníctvom nich nás Jehova posilňuje a povzbudzuje. Ak cítiš, že tvoje ruky v niektorej z týchto oblastí ochabujú, pros Boha o pomoc. Potom uvidíš, ako ťa jeho duch posilní a dá ti „tak chcenie, ako i konanie“. w16.09 1:12

Apoštol Pavol odporúčal slobodný stav, ale aj tak povedal to, čo čítame v dnešnom dennom texte. A dodal: „Ak nemajú sebaovládanie, nech uzavrú manželstvo, lebo je lepšie uzavrieť manželstvo, ako horieť vášňou.“ Tým, že človek vstúpi do manželstva, sa môže vyhnúť sexuálnej nemravnosti či masturbácii. Svoju úlohu pri rozhodovaní hrá aj vek, lebo Pavol ďalej napísal: „Ak si niekto myslí, že sa správa nevhodne k svojmu panenstvu, ak by sa malo stať, že sa pominie rozkvet mladosti, nech urobí, čo chce, nehreší. Nech uzavrie manželstvo.“ (1. Kor. 7:9, 36; 1. Tim. 4:1–3) Človek by nemal vstupovať do manželstva iba preto, aby uspokojil sexuálne túžby, ktoré bývajú v mladosti veľmi silné. Možno ešte nie je dostatočne zrelý na to, aby prijal zodpovednosť, ktorú so sebou nesie manželský život. w16.08 1:17

Mnohí ľudia si o nás robia obraz na základe toho, „čo sa javí ich očiam“. (1. Sam. 16:7) A tak si uvedomujeme, že ako Boží služobníci si nemôžeme obliecť niečo len preto, lebo sa v tom cítime pohodlne a páči sa nám to. Biblické zásady by nás mali viesť k tomu, že nebudeme nosiť nič priliehavé, odhaľujúce ani vyzývavé. Z toho dôvodu si na seba nedáme nič, čo by odhaľovalo alebo zvýrazňovalo intímne časti tela. Nemali by sme sa obliekať tak, že by to druhých uvádzalo do rozpakov alebo že by preto museli uhýbať pohľadom. Keď budeme pekne upravení, čistí a cudne oblečení, ľudia si nás pravdepodobne budú vážiť. To ich môže pritiahnuť k Jehovovi. Okrem toho bude náš vzhľad vrhať dobré svetlo i na organizáciu, ktorú zastupujeme. A tak si možno radi vypočujú posolstvo, ktoré im môže zachrániť život. w16.09 3:5, 6

Nemysli si, že vieš, čomu ľudia veria. Niektorí hovoria, že veria v evolúciu, ale zároveň pripúšťajú existenciu Boha. Zastávajú názor, že Boh použil evolúciu na stvorenie rôznych foriem života. Iní sa stotožňujú s evolučnou teóriou preto, lebo sa vyučuje na školách ako fakt. A ďalší prestali veriť v Boha, pretože sa sklamali v náboženstve. Teda keď sa s niekým rozprávaš o tom, ako vznikol život, je múdre sa ho najprv opýtať, čomu verí a prečo. Ak budeš rozumný a pozorne si ho vypočuješ, možno si aj on vypočuje teba. Ako môžeš zareagovať, keď niekto napadne tvoju vieru v stvorenie? Taktne ho požiadaj, aby ti vysvetlil, ako mohol život vzniknúť bez Stvoriteľa. Môžeš spomenúť, že ak by sa prvá forma života mala vyvíjať ďalej, musela by byť schopná reprodukovať sa. Istý profesor chémie povedal: „Aj tá najjednoduchšia forma života je až zarážajúco zložitá.“ w16.09 4:12, 13

Nevieme naisto, koho mal Pavol na mysli, ale mohli k nim patriť napríklad Nábot a Zechariáš, ktorí boli ukameňovaní, lebo poslúchali Boha a konali jeho vôľu. (1. Kráľ. 21:3, 15; 2. Par. 24:20, 21) Daniel a jeho spoločníci zjavne odmietli „prijať vyslobodenie“ zo skúšky a dopustiť sa kompromisu vo svojej vernosti. Prejavovali vieru v Božiu moc a vďaka tomu, obrazne povedané, „zapchávali tlamy levom“ a „uhášali silu ohňa“. (Hebr. 11:33, 34; Dan. 3:16–18, 20, 28; 6:13, 16, 21–23) Proroci ako Micheáš a Jeremiáš boli pre svoju vieru „skúšaní posmechom... a putami“. Iní, napríklad Eliáš, „putovali po púštiach a vrchoch a dierach a jaskyniach zeme“. Všetci vytrvali, pretože mali vieru — „isté očakávanie vecí, v ktoré dúfame“. (Hebr. 11:1, 36–38; 1. Kráľ. 18:13; 22:24–27; Jer. 20:1, 2; 28:10, 11; 32:2) w16.10 3:10, 11

Láskavosť k cudzincom, ktorí prídu na zhromaždenie, môžeme prejaviť tak, že ich v sále Kráľovstva srdečne privítame. Asi sme si všimli, že imigranti sú často nesmelí a držia sa bokom. Možno sa cítia menejcenní pre svoje spoločenské postavenie alebo pre prostredie, z ktorého pochádzajú. Preto by sme sa mali ujať iniciatívy a úprimne sa o nich zaujímať. Pokiaľ je v tvojom jazyku dostupná aplikácia JW Language, môžeš sa naučiť, ako cudzincov pozdraviť v ich rodnom jazyku. (Fil. 2:4) Možno si v rozpakoch, keď sa máš rozprávať s niekým z inej kultúry. Čo ti pomôže takéto pocity prekonať? Napríklad by si mu mohol povedať niečo o sebe. Tak možno čoskoro zistíš, že máte toho spoločného viac, než si si pôvodne myslel, a že každá kultúra má svoje silné i slabé stránky. w16.10 1:13, 14

Keď uplatňujeme pokyny z Božieho Slova, prispievame k duchovnej čistote zboru. Pouvažujme o situácii, ktorá vznikla v starovekom Korinte. Pavol tam vynaložil veľké úsilie, aby mnohým ľuďom pomohol spoznať pravdu, a korintských bratov a sestry miloval. (1. Kor. 1:1, 2) Predstav si, ako sa asi cítil, keď sa dozvedel, že jeden člen zboru žije nemravne a zbor také správanie toleruje. Pavol dal starším pokyn, aby „vydali takého muža Satanovi“, čiže ho vylúčili. Museli zo zboru odstrániť „kvas“, aby ho zachovali čistý. (1. Kor. 5:5–7, 12) Keď starší vylúčia nekajúcneho previnilca a my podporíme ich rozhodnutie, prispejeme k zachovaniu čistoty zboru. A to ho možno podnieti, aby robil pokánie a prosil Jehovu o odpustenie. w16.11 2:14

Povzbudením sa dá dosiahnuť veľmi veľa. Rubén hovorí: „Veľa rokov som trpel pocitom menejcennosti. Ale raz som bol v službe s istým starším a ten si všimol, že mám ťažký deň. Keď som mu hovoril, čo ma ťaží, súcitne ma počúval. Potom mi pripomenul, čo dobré robím. Pripomenul mi aj Ježišove slová, že každý z nás je cennejší ako mnoho vrabcov. Na ten verš si často spomínam a dodnes ma hreje pri srdci. To, čo mi ten starší povedal, mi veľmi pomohlo.“ (Mat. 10:31) To, že sa v Biblii zdôrazňuje, aké dôležité je povzbudzovať druhých, by nás nemalo prekvapovať. Apoštol Pavol napísal hebrejským kresťanom toto: „Ďalej sa však každý deň navzájom nabádajte [„deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte“, Katolícky preklad]... aby sa nikto z vás nezatvrdil klamlivou mocou hriechu.“ (Hebr. 3:13) Závažnosť rady povzbudzovať sa navzájom ľahko chápeme, ak si pamätáme, ako nás niekto povzbudil. w16.11 1:2, 3

V roku 313 n. l. bolo takzvané kresťanstvo zákonne uznané. Postaral sa o to rímsky cisár Konštantín, ktorý bol pohan. Konštantín krátko po Nicejskom koncile, na ktorom bol prítomný, poslal do vyhnanstva kňaza Aria, pretože nesúhlasil s názorom, že Ježiš je Boh. Neskôr, za vlády cisára Teodosia I. (379 – 395 n. l.) sa katolícka cirkev, znečistená forma kresťanstva, stala oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše. Historici hovoria, že v štvrtom storočí sa pohanský Rím stal „kresťanským“. Pravda je taká, že odpadlícke kresťanstvo sa vtedy pripojilo k pohanským náboženstvám Rímskej ríše a stalo sa súčasťou Veľkého Babylona. Napriek tomu existovala malá skupina pomazaných kresťanov podobných pšenici, ktorí robili, čo mohli, aby uctievali Boha. (Mat. 13:24, 25, 37–39) w16.11 4:8, 9

Žijeme v dobe plnej stresu. Satan Diabol zúri, „obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by pohltil“. (1. Petra 5:8; Zjav. 12:17) Preto nás neprekvapuje, že občas zažívame úzkosť. Zažívali ju aj Boží služobníci v minulosti. V Biblii čítame, že i kráľ Dávid občas cítil úzkosť. (Žalm 13:2) A apoštol Pavol povedal, že naňho dolieha „úzkostlivá starosť o všetky zbory“. (2. Kor. 11:28) Čo by sme mali robiť, keď sa nás zmocní úzkosť? Keď zažívame utrpenie alebo sme skľúčení, náš milujúci nebeský Otec nám pomáha nájsť úľavu, rovnako ako v tom pomáhal svojim služobníkom v minulosti. Ako? Prostredníctvom vrúcnej modlitby, čítania Božieho Slova spolu s rozjímaním, svätého ducha a rozhovoru s niekým, komu dôverujeme. w16.12 3:1, 2

V minulosti sme možno prinášali „ovocie... za ktoré sa teraz hanbíme“ a ktoré vedie k smrti. (Rim. 6:21) Ale keď sme spoznali Jehovu, začali ho milovať a slúžiť mu, zavrhli sme nesprávne konanie a zmenili sme sa. To isté urobili mnohí kresťania v Korinte. Niektorí z nich boli predtým modlármi, cudzoložníkmi, homosexuálmi, zlodejmi, opilcami alebo sa dopúšťali iných hriechov. Boli však „čisto umytí“ a „posvätení“. (1. Kor. 6:9–11) Podobné zmeny urobili pravdepodobne aj kresťania v Ríme. Pavol im napísal: „Ďalej nepredkladajte svoje údy hriechu ako zbrane nespravodlivosti, ale predstavte sa Bohu ako oživení z mŕtvych a svoje údy predkladajte Bohu ako zbrane spravodlivosti.“ (Rim. 6:13) Pavol si bol istý, že dokážu zostať duchovne čistí a budú sa môcť naďalej tešiť z Božej nezaslúženej láskavosti. w16.12 1:13

Jehova vytvoril človeka s pozoruhodnými schopnosťami. Dal nám schopnosť premýšľať, vďaka čomu dokážeme riešiť problémy a plánovať do budúcnosti. (Prísl. 2:11) Dal nám tiež silu, aby sme mohli uskutočniť svoje plány a dosiahnuť ciele, ktoré sme si stanovili. (Fil. 2:13) A dostali sme od neho aj svedomie — vrodený zmysel pre to, čo je správne a čo je nesprávne. Vďaka tomu sa môžeme vyhnúť zlému konaniu a napraviť chyby, ktoré sme urobili. (Rim. 2:15) Jehova nás vo svojom Slove opakovane vyzýva, aby sme svoje schopnosti využívali správne. Napríklad v Hebrejských Písmach čítame: „Plány usilovného vedú určite k výhode“ a „všetko, čo nájde tvoja ruka robiť, rob celou svojou silou“. (Prísl. 21:5; Kaz. 9:10) A v Kresťanských gréckych Písmach sa hovorí: „Kým máme na to príhodný čas, robme dobro všetkým.“ Alebo: „Podľa toho, aký dar kto dostal, používajte ho tak, že si navzájom slúžite.“ (Gal. 6:10; 1. Petra 4:10) Jehova teda od nás chce, aby sme sa zo všetkých síl snažili využívať svoje schopnosti na úžitok druhých i nás samých. w17.01 1:1, 2

Potomkovia Adama a Evy zdedili po svojich neposlušných rodičoch nedokonalosť a smrť. Ale naďalej mohli využívať dar slobodnej vôle. Jasne to vyplýva z toho, ako Boh zaobchádzal s izraelským národom. Prostredníctvom Mojžiša predložil ľudu voľbu, či sa chcú stať jeho zvláštnym majetkom. (2. Mojž. 19:3–6) Aká bola ich odpoveď? Dobrovoľne sa rozhodli, že budú spĺňať podmienky, ktoré stanovil Boh, aby sa stali ľudom pre jeho meno, a jednomyseľne vyhlásili: „Všetko, čo hovoril Jehova, sme ochotní robiť.“ (2. Mojž. 19:8) Je smutné, že časom tento národ zneužil slobodnú vôľu a porušil svoj sľub. Poučme sa z tohto varovného príkladu a vždy si ceňme dar slobodnej vôle. Stále sa pevne pridržiavajme Jehovu a poslúchajme jeho spravodlivé zákony. w17.01 2:9

Izraelský kráľ Jeroboám postavil v Bételi oltár na falošné uctievanie. Preto Jehova poslal istého judského proroka, aby tomuto nevernému kráľovi oznámil prísny rozsudok. Tento pokorný prorok svoju úlohu verne splnil. Jeroboám sa naňho zúrivo rozhneval, ale Jehova ho ochránil. (1. Kráľ. 13:1–10) Na ceste domov prorok nečakane stretol starého muža z Bételu, ktorý tvrdil, že aj on je Jehovov prorok. Mladšieho muža oklamal a ten neposlúchol Jehovov jasný pokyn, aby nejedol chlieb ani nepil vodu v Izraeli a aby sa nevrátil cestou, ktorou prišiel. Jehovovi sa to nepáčilo. Neskôr, keď sa vracal domov, ho napadol lev a zabil ho. (1. Kráľ. 13:11–24) Prečo sa spočiatku skromný prorok opovážlivo rozhodol ísť s tým falošným človekom? O tom Biblia nič nehovorí. Ale možno úplne zabudol, že má „byť skromný, keď chodí so svojím Bohom“. w17.01 4:1 – 3

Prvá veta v Biblii vyjadruje jednoduchú, no hlbokú myšlienku: „Na začiatku Boh stvoril nebesia a zem.“ (1. Mojž. 1:1) Je pravda, že o Jehovových stvoriteľských dielach, napríklad o vesmíre, svetle a gravitácii, vieme iba veľmi málo. Človek prebádal len nepatrnú časť vesmíru. (Kaz. 3:11) Jehova nám však odhalil svoje predsavzatie so zemou a s ľuďmi. Zem mala byť ideálnym domovom pre mužov a ženy, ktorých Jehova vytvoril na svoj obraz. (1. Mojž. 1:26) Oni mali byť jeho deťmi a on mal byť ich Otcom. V tretej kapitole 1. Mojžišovej sa dozvedáme, že niekto sa pokúsil prekaziť Jehovovo predsavzatie. (1. Mojž. 3:1–7) To však nebolo neprekonateľnou prekážkou. Jehovovi nikto nezabráni vykonať to, čo si zaumienil. (Iz. 46:10; 55:11) Preto si môžeme byť istí, že Jehovovo pôvodné predsavzatie sa splní, a to v presne určenom čase. w17.02 1:1, 2

Svätý duch je neviditeľná sila. Ako teda mohli Izraeliti zistiť, že na Mojžiša pôsobí Boží duch? S jeho pomocou konal zázraky a oznámil faraónovi Božie meno. (2. Mojž. 7:1–3) Okrem toho si vypestoval nádherné vlastnosti, ako je láska, miernosť a trpezlivosť, ktoré sú prejavom svätého ducha. Vďaka tomu bol spôsobilý, aby viedol izraelský národ. To bol jasný dôkaz, že Jehova vybral Mojžiša za vodcu svojho ľudu. Neskôr dal Jehova svätého ducha aj ďalším mužom a poveril ich, aby viedli jeho ľud. V Biblii čítame: „Jozua, Nunov syn, bol plný ducha múdrosti.“ (5. Mojž. 34:9) „Jehovov duch zahalil Gedeona.“ (Sud. 6:34) „Na Dávida začal pôsobiť Jehovov duch.“ (1. Sam. 16:13) Všetci títo muži sa spoliehali na pomoc Božieho ducha a konali mocné skutky, ktoré by z vlastných síl nikdy nedokázali vykonať. (Joz. 11:16, 17; Sud. 7:7, 22; 1. Sam. 17:37, 50) w17.02 3:3 – 5

Apoštol Pavol rešpektoval právo druhých robiť vlastné rozhodnutia. Dal nám v tom vynikajúci vzor. Dnes by na to mali pamätať napríklad starší, keď druhým radia v osobných záležitostiach. Veľmi radi im poukážu na to, čo o danej veci hovorí Božie Slovo. No dávajú si pozor, aby za bratov a sestry nerozhodovali, pretože každý sa musí rozhodovať sám. Je to logické, lebo každý si ponesie následky svojich rozhodnutí. Z toho plynie dôležité poučenie: Môžeme prejaviť úprimný záujem o druhých a ukázať im biblickú zásadu alebo radu, ktorá sa vzťahuje na ich situáciu. Avšak stále pamätajme na to, že všetci musia robiť vlastné rozhodnutia a že za ne ponesú zodpovednosť. Keď sa rozhodnú múdro, prinesie im to úžitok. Nikdy by sme si nemali myslieť, že máme právo rozhodovať za našich bratov a sestry. w17.03 2:11

Verný otrok prejavuje neobyčajnú vieru, keď horlivo podporuje zvestovanie dobrého posolstva o Kráľovstve. Podporuješ pomazaných v tomto životne dôležitom diele? Určite budeš šťastný, keď ti tvoj Vodca, Ježiš, povie: „Do tej miery, ako ste to robili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili.“ (Mat. 25:34–40) Ježiš neopustil svojich nasledovníkov ani po návrate do neba. (Mat. 28:20) Uvedomoval si, že na zemi mohol viesť dielo, ktoré mu bolo zverené, len vďaka tomu, že mu pomáhal svätý duch a anjeli a že sa riadil Božím Slovom. Preto sa postaral o to, aby mal verný otrok dnes k dispozícii rovnakú pomoc. Pomazaní kresťania, ktorí tvoria tohto otroka, „stále nasledujú Baránka, kamkoľvek ide“. (Zjav. 14:4) Keď sa teda riadime ich pokynmi, nasledujeme nášho Vodcu, Ježiša. Čoskoro nás „povedie k prameňom vôd života“ a budeme žiť večne. (Zjav. 7:14–17) To nám nemôže sľúbiť žiadny nedokonalý vodca. w17.02 4:17 – 19

Keď sa nám určitý problém zdá príliš náročný, obvykle sa bez váhania obrátime na Jehovu. Ale ako riešime bežné, každodenné problémy? Spoliehame sa na ľudskú múdrosť a riešime ich po svojom? Alebo skúmame príslušné biblické zásady, snažíme sa ich uplatniť, a tak dokazujeme, že sa spoliehame na Jehovovu múdrosť? Bráni ti napríklad niekto z rodiny pravidelne chodiť na zhromaždenia alebo na zjazdy? Prosíš Jehovu, aby ťa viedol a pomohol ti rozhodnúť sa správne? A čo keď stratíš zamestnanie a nedarí sa ti nájsť iné? Povieš pri prijímacom pohovore, že máš v pláne pravidelne chodiť na všetky zhromaždenia? Či už riešime väčší, alebo menší problém, vždy by sme sa mali riadiť slovami žalmistu, ktoré sú dnešným denným textom. w17.03 4:6