November

Naprávať samého seba znamená ovládať sa a zlepšovať svoje správanie a myslenie. S touto schopnosťou sa však nerodíme, a preto musíme na nej pracovať. Keď rodičia dôsledne a trpezlivo vychovávajú svoje deti „v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“, pomáhajú im zmúdrieť a rozvíjať si schopnosť naprávať samých seba. (Ef. 6:4) Rovnaká zásada platí pre tých, ktorí spoznávajú Jehovu v dospelosti. Je pravda, že si už čiastočne vypestovali schopnosť naprávať samých seba. Ale človek, ktorý ešte len začal slúžiť Jehovovi, nie je v duchovnom ohľade úplne zrelý. No keď si oblieka „novú osobnosť“, časom duchovne dozreje. (Ef. 4:23, 24) Naprávanie samého seba je dôležitou súčasťou duchovného rastu. w18.03 5:3, 4

Všetci, ktorí prichádzajú na zhromaždenia, sú spolu s nami hosťami pri duchovnom stole, a preto ich radi vítame. Naším hostiteľom je Jehova a jeho organizácia. (Rim. 15:7) Keď príde niekto nový, v určitom zmysle sa aj my stávame jeho hostiteľmi. Mohol by si sa ujať iniciatívy a privítať ho, bez ohľadu na to, ako je oblečený alebo upravený? (Jak. 2:1–4) Návštevníka sa možno ešte nikto neujal. Mohol by si mu navrhnúť, aby si sadol k tebe? Pravdepodobne bude vďačný, keď mu vysvetlíš, ako prebieha zhromaždenie, a pomôžeš mu vyhľadať si biblické texty. To je vynikajúci spôsob, ako „ísť cestou pohostinnosti“. Skvelú príležitosť na prejavenie pohostinnosti máme aj vtedy, keď do nášho zboru príde hosťujúci rečník, krajský dozorca a niekedy aj zástupca pobočky. (3. Jána 5–8) Môžeme ich pozvať na malé občerstvenie alebo na jedlo. Chcel by si im aj ty prejaviť pohostinnosť? w18.03 3:5, 7

Zamysli sa nad príkladom istého židovského muža, ktorý prenasledoval kresťanov. Pochádzal z národa, ktorý bol oddaný Bohu. Židia však neskôr prišli o svoj vzťah s Jehovom. Tento muž bol horlivý pre tradície judaizmu. Spoznal však niečo lepšie. Raz sa mu z nebies prihovoril vzkriesený Ježiš Kristus. Ako na to zareagoval? Uvítal pomoc Ananiáša, ktorý bol kresťanom. V Biblii čítame, čo sa stalo ďalej: „Vstal a bol pokrstený.“ (Sk. 9:17, 18; Gal. 1:14) Určite vieš, že reč je o Saulovi, ktorý sa neskôr stal známym ako apoštol Pavol. Všimni si, že keď sa dozvedel, aká je Ježišova úloha v Božom predsavzatí, bol za to vďačný a konal. Neotáľal a dal sa pokrstiť. (Sk. 22:12–16) Podobne konajú mnohí záujemcovia i dnes, či už sú mladí, alebo starší. w18.03 1:9 – 11

Jakob nemal ľahký život. Musel znášať ťažkosti od svojho telesne zmýšľajúceho brata Ezaua, ktorý ho chcel zabiť. A akoby toho nebolo dosť, musel zniesť aj nečestné zaobchádzanie od svojho svokra, ktorý ho len využíval. Ale napriek tomu, že žil medzi telesnými ľuďmi, bol duchovným človekom. (1. Kor. 2:14–16) Veril sľubu danému Abrahámovi a robil všetko pre to, aby sa postaral o svoju rodinu, ktorá hrala dôležitú úlohu pri spĺňaní Jehovovho predsavzatia. (1. Mojž. 28:10–15) Zo všetkého, čo Jakob hovoril a robil, vidno, že sa riadil Božími normami. Napríklad keď sa cítil ohrozený Ezauom, povedal Bohu: „Prosím, vysloboď ma... Povedal si: ‚Nepochybne budem s tebou dobre zaobchádzať a urobím tvojho semena ako zrniek morského piesku.‘“ (1. Mojž. 32:6–12) Pevne veril Jehovovým sľubom a chcel konať v súlade s Božou vôľou a predsavzatím. w18.02 3:9, 10

Jóbov život bol plný nečakaných zvratov. Skôr než ho postihli ťažkosti, bol „najväčším zo všetkých Orientálcov“. (Jób 1:3) Bol to bohatý, známy a veľmi vážený muž. (Jób 29:7–16) No napriek tomu nespyšnel ani si nemyslel, že nepotrebuje Boha. Práve naopak, Jehova nazval Jóba „môj sluha“. Potom Satan podnikol proti Jóbovi rad krutých útokov. Celé to zosnoval tak, aby si Jób myslel, že tieto útoky pochádzajú od Jehovu. (Jób 1:13–21) Neskôr za ním prišli traja falošní tešitelia a to, čo povedali, bolo veľmi kruté. V podstate tvrdili, že Jób je skazený a Jehova ho za to trestá. (Jób 2:11; 22:1, 5–10) On však zostal verný Jehovovi. Keď bolo po všetkom, Jehova mu dal dvojnásobok toho, čo mal predtým, a k tomu ďalších 140 rokov života. (Jak. 5:11) Jób bol až do konca svojho života Jehovovi výlučne oddaný. w18.02 1:16, 18

Ľudia s takými črtami túžia byť obdivovaní a zbožňovaní. O človeku ovládanom pýchou istý učenec napísal: „V srdci má malý oltárik, kde sa klania sám sebe.“ Niektorí hovoria, že pýcha je taká škaredá vlastnosť, že ani pyšní ľudia nemajú radi, keď ju vidia u druhých. Jehovovi je pýcha odporná. Čítame o ňom, že nenávidí „povýšené oči“. (Prísl. 6:16, 17) Pyšný človek nemôže mať blízky vzťah k Bohu. (Žalm 10:4) Pýcha je charakteristickou črtou Diabla. (1. Tim. 3:6) Je však smutné, že touto vlastnosťou sa nainfikovali aj niektorí verní Jehovovi služobníci. Napríklad judský kráľ Uzzijah celé roky verne slúžil Jehovovi. „Keď však zosilnel, jeho srdce sa povýšilo až tak, že spôsobilo skazu, takže konal neverne proti Jehovovi, svojmu Bohu, a vošiel do Jehovovho chrámu páliť kadidlo.“ Neskôr aj kráľ Ezechiáš padol za obeť pýche, hoci len dočasne. (2. Par. 26:16; 32:25, 26) w18.01 5:4, 5

Dávanie z vlastných prostriedkov má silnú oporu v Biblii. V niektorých prípadoch Jehovov ľud prispieval na konkrétne projekty. (2. Mojž. 35:5; 2. Kráľ. 12:4, 5; 1. Par. 29:5–9) Keď sa bratia v kresťanskom zbore v prvom storočí dozvedeli o tom, že ich spoluveriaci trpia hladom, „rozhodli sa, že každý z nich podľa svojej možnosti pošle podporu, aby poslúžila bratom bývajúcim v Judei“. (Sk. 11:27–30) Tieto dary pochádzali z rôznych zdrojov. V prvom storočí niektorí kresťania predali svoj majetok, napríklad polia alebo domy, a peniaze priniesli apoštolom. Tí rozdeľovali tieto prostriedky kresťanom, ktorí ich potrebovali. (Sk. 4:34, 35) Iní si odkladali peniaze a pravidelne prispievali na podporu diela. Teda prispievali ľudia každého druhu vrátane tých, čo boli veľmi bohatí, i tých, čo boli veľmi chudobní. (Luk. 21:1–4) w18.01 3:7, 9

Bez ohľadu na to, aké máme schopnosti, sú veci, ktoré nedokážeme vykonať z vlastnej sily. Všetci si to musíme uvedomiť. Aj apoštol Pavol bol veľmi schopný, ale mal obmedzenia, ktoré mu bránili robiť všetko, čo chcel. Keď Jehovovi povedal, ako sa cíti, dostal odpoveď: „Moja moc sa zdokonaľuje v slabosti.“ Pavol pochopil, čo mal Jehova na mysli. Preto dodal: „Keď som slabý, vtedy som mocný.“ (2. Kor. 12:7–10) Ako máme rozumieť Pavlovým slovám? Pavol si uvedomoval, že bez pomoci z vyššieho zdroja nedokáže toho veľa. Vedel, že Boží duch mu môže dodať silu, ktorá mu chýba. A nielen to. S pomocou Božieho ducha mohol Pavol zvládnuť aj úlohy, ktoré by nikdy nedokázal vykonať iba vlastnými silami. To isté platí aj o nás. Ak čerpáme silu od Jehovu, budeme určite silní. w18.01 1:8, 9

Keď tvoje dieťa vyjadrí túžbu dať sa pokrstiť, preštuduj si rady, ktoré poskytuje rodičom Jehovova organizácia. Tak sa dobre pripravíš na rozhovor, v ktorom dieťaťu môžeš vysvetliť, že sľub oddanosti Jehovovi je vážna vec a pokrstenému kresťanovi prináša veľkú odmenu. Rodičia, máte vážnu zodpovednosť a zároveň veľkú česť vychovávať svoje deti „v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. (Ef. 6:4) Znamená to nielen učiť ich, čo hovorí Biblia, ale im aj pomáhať, aby sa presvedčili o tom, čo sa učia. Keď si vybudujú dostatočne silnú vieru, samy sa rozhodnú zasvätiť svoj život Jehovovi a budú mu slúžiť celou dušou. Vďaka Jehovovmu Slovu, svätému duchu a vášmu úsiliu sa vaše deti môžu stať „múdrymi na záchranu“. w17.12 3:17, 19

Daniel mal takmer 100 rokov a jeho život sa chýlil ku koncu. Možno uvažoval, či bude vzkriesený. Nepochybne bude! Na konci jeho knihy čítame, o čom ho Jehova uistil: „Ty choď ku koncu; a budeš odpočívať.“ Zostarnutý Daniel vedel, že mŕtvi odpočívajú, že v hrobe niet „plánovania, ani poznania, ani múdrosti“. Uvedomoval si, že zakrátko tam pôjde aj on. (Kaz. 9:10) Ale to nebude jeho koniec. Jehova mu sľúbil, že bude opäť žiť. Posolstvo, ktoré bolo určené prorokovi Danielovi, pokračovalo slovami dnešného textu. Neobsahovalo žiadnu zmienku o tom, koľko času dovtedy uplynie a kedy to bude. Daniel mal prísť k svojmu koncu tak, že zomrie, a potom mal odpočívať. Ale slová „vstaneš k svojmu údelu“ boli jednoznačným sľubom, že raz bude vzkriesený. Bude vzkriesený dlho po tom, ako zomrel, až „na konci dní“. w17.12 1:17, 18

Jehova prikázal izraelským starším, aby sa riadili jeho vysokými normami spravodlivosti. Najprv museli zhromaždiť všetky fakty. Skôr ako rozhodli, či prejavia milosrdenstvo človeku, ktorý niekoho zabil, museli starostlivo preskúmať niekoľko vecí. Museli zistiť, či nemal nejaké postranné pohnútky, aký má postoj k tomu, čo sa stalo, a ako sa predtým správal. Ak sa mali riadiť Božími spravodlivými normami, museli sa presvedčiť, či nemal toho človeka v nenávisti alebo či naňho nestriehol. (4. Mojž. 35:20–24) A v prípade, že niekto bol obvinený z vraždy, bolo potrebné zvážiť svedectvo aspoň dvoch svedkov. Teda starší sa po zvážení všetkých faktov mali zamerať na človeka, nielen na samotný skutok. Potrebovali záležitosti dobre rozumieť, a preto si museli rozvíjať schopnosť vidieť to, čo nie je na prvý pohľad zjavné. Predovšetkým však potrebovali svätého ducha, aby mohli preniknúť do podstaty veci a prejavovať spravodlivosť a milosrdenstvo podobne ako Jehova. (2. Mojž. 34:6, 7) w17.11 3:13, 14

Niektoré vzácne pravdy sme objavili v čase, keď sme začali študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Dozvedeli sme sa, že Jehova je náš Stvoriteľ a Darca života a že má s ľuďmi určité predsavzatie. Zistili sme tiež, že za nás z lásky obetoval svojho Syna ako výkupné a že môžeme byť oslobodení od hriechu a smrti. Ďalej sme spoznali, že Božie Kráľovstvo ukončí všetko utrpenie a že máme nádej na večný život na zemi v pokoji a šťastí. (Ján 3:16; Zjav. 4:11; 21:3, 4) Z času na čas dochádza k úpravám v porozumení nejakého biblického proroctva alebo pasáže z Biblie. V takom prípade by sme si mali vyhradiť čas na to, aby sme si nové vysvetlenie pozorne preštudovali a aby sme o ňom premýšľali. (Sk. 17:11) Mali by sme si dať za cieľ, aby sme porozumeli nielen hlavným zmenám, ale aj drobným rozdielom medzi starým a novým porozumením. Tak si novú pravdu bezpečne uložíme do svojej pokladnice duchovných právd. w17.06 2:15, 16

Mimoriadne ostražití musíme byť vtedy, keď sa ocitneme v situáciách, v ktorých by sme mohli byť v pokušení porušiť Jehovove mravné normy. Pre dvojicu je napríklad rozumné, keď si od začiatku známosti stanoví jasné hranice v takých veciach, ako je dotýkanie sa, bozkávanie či trávenie času osamote. (Prísl. 22:3) Situácie nebezpečné z hľadiska mravnosti môžu vzniknúť aj vtedy, keď je kresťan na služobnej ceste alebo keď musí pracovať s niekým opačného pohlavia. (Prísl. 2:10–12, 16) Ešte väčšie nebezpečenstvo nám hrozí, keď sme skľúčení a zraniteľní. Môžeme tak zúfalo túžiť po citovej podpore, že budeme vďační za akúkoľvek pozornosť, ktorú nám niekto prejaví. Keby sa ti to niekedy stalo, hľadaj pomoc u Jehovu a u spolukresťanov. (Žalm 34:18; Prísl. 13:20) w17.11 5:4, 5

Jehova považoval za vážnu vec, keď niektorý Izraelita zabil človeka. Úmyselného vraha mal usmrtiť najbližší mužský príbuzný obete, ktorý sa nazýval „pomstiteľ za krv“. (4. Mojž. 35:19) Tým bola odčinená vina za preliatu krv nevinného človeka. Rozsudok mal byť vykonaný rýchlo, aby Zasľúbená krajina nebola poškvrnená, lebo Jehova prikázal: „Neznečistíte krajinu, v ktorej ste, pretože je to [preliata ľudská] krv, ktorá znečisťuje krajinu.“ (4. Mojž. 35:33, 34) Ale ako sa mal riešiť prípad, keď niekto neúmyselne zabil iného človeka? Aj ten, kto neúmyselne niekoho zabil, niesol vinu za preliatu krv nevinného človeka. (1. Mojž. 9:5) Mohol však využiť milosrdné opatrenie a utiecť pred pomstiteľom za krv do jedného zo šiestich útočištných miest. V ňom mohol získať ochranu. No musel v tomto meste zostať až do smrti veľkňaza. (4. Mojž. 35:15, 28) w17.11 2:3 – 5

Istá sestra z Austrálie hovorí: „Môj svokor prudko odporoval pravde. Predtým ako sme mu zavolali, sme sa s manželom pomodlili, aby sme na jeho hnevlivé slová nereagovali rovnako. Chceli sme sa vyhnúť dlhým debatám, ktoré by mohli viesť k hádke o náboženstve, a tak sme svoj telefonát časovo ohraničili.“ Keď medzi tebou a tvojimi neveriacimi príbuznými vznikne konflikt, možno sa obviňuješ, že si zaň zodpovedný ty. Je to pochopiteľné, lebo ich miluješ a vždy si chcel, aby sa s tebou cítili dobre. Pamätaj však, že vernosť Jehovovi musí byť pre teba dôležitejšia než láska k rodine. Vďaka takému postoju tvoji príbuzní snáď pochopia, že uplatňovanie biblických zásad je životne dôležité. Skutočnosť je taká, že nikoho, ani svojich príbuzných, nemôžeš prinútiť, aby prijali pravdu. Skôr im pomôže, keď budú vidieť, aký úžitok ti prináša uplatňovanie biblických rád. Jehova im láskavo ponúka to isté, čo aj nám: možnosť rozhodnúť sa, či mu budú slúžiť. (Iz. 48:17, 18) w17.10 2:15, 16

Naša láska nesmie zostať iba pri slovách, a to hlavne vtedy, keď niekto potrebuje pomoc. Napríklad ak nášmu spolukresťanovi chýbajú základné prostriedky na živobytie, potrebuje viac než láskavé slová. (Jak. 2:15, 16) Podobne ak milujeme Jehovu a svojich blížnych, nebudeme sa iba modliť o ďalších robotníkov do žatvy, ale sa aj naplno zapojíme do zvestovateľskej činnosti. (Mat. 9:38) Apoštol Ján napísal, že musíme milovať „skutkom a pravdou“. Teda naša láska musí byť „bez pokrytectva“. (Rim. 12:9; 2. Kor. 6:6) Občas sa môže stať, že niekto lásku len predstiera. Je však taká láska pravá a úprimná? Aké má ten človek pohnútky? Pokrytecká láska nie je láska, ale len bezcenná napodobenina. w17.10 1:5, 6

Ak má na nás Božie Slovo pôsobiť, musíme si ho čítať pravidelne, ak je to možné, každý deň. Je pravda, že väčšina z nás je veľmi zaneprázdnená. Ale ničomu, ani tým najnevyhnutnejším povinnostiam, nesmieme dovoliť, aby narušili náš zvyk čítať si Bibliu. (Ef. 5:15, 16) Mnohí Jehovovi služobníci nachádzajú rôzne spôsoby, ako si vyhradiť čas na každodenné čítanie Biblie. Niektorí si ju čítajú ráno, iní počas dňa alebo večer. Majú rovnaké pocity ako žalmista, ktorý napísal: „Ako ja milujem tvoj zákon! Celý deň sa ním zaoberám.“ (Žalm 119:97) Bibliu však nestačí len čítať. O tom, čo čítame, musíme rozjímať. (Žalm 1:1–3) Iba potom budeme vedieť, ako uplatniť múdre a nadčasové biblické zásady. Či už si čítame Božie Slovo v tlačenej, alebo v elektronickej podobe, naším cieľom by malo byť dostať ho do srdca. w17.09 4:4, 5

Súcit by sme nemali prejavovať za každých okolností. Napríklad keď kráľ Saul zachoval nažive Agaga, ktorý bol nepriateľom Božieho ľudu, prejavil nevhodný súcit, pretože neposlúchol Jehovu. Preto Jehova zavrhol Saula ako kráľa nad Izraelom. (1. Sam. 15:3, 9, 15) Jehova je spravodlivý Sudca, ktorý dokáže čítať v srdci ľudí a vie, kedy si nezaslúžia súcit. (Plač 2:17; Ezech. 5:11) Blíži sa čas, keď vykoná rozsudok nad všetkými, ktorí ho odmietajú poslúchať. (2. Tes. 1:6–10) Potom nebude namieste, aby Jehova prejavil súcit ľuďom, ktorých posúdi ako zlých. Naopak, keď ich zničí, dokáže, že súcití so spravodlivými, ktorých zachová nažive. Pochopiteľne, nie je na nás, aby sme posudzovali, kto by mal byť zničený a kto zachovaný nažive. Skôr by sme mali robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme ľuďom pomohli. w17.09 2:10 – 12

Sebaovládanie je vlastnosť, ktorá má v Božích očiach vysokú hodnotu. Jehova sa ovláda dokonale. No pre ľudí je náročné ovládať sa. Mnoho problémov dnes vzniká práve preto, že ľuďom chýba sebaovládanie. To môže viesť k odkladaniu úloh či k slabým výkonom v škole alebo v práci. Nedostatok sebaovládania vedie niekedy aj k slovným urážkam, opilstvu, násiliu, rozvodu, zbytočným dlhom, závislosti, uväzneniu, citovým traumám, sexuálne prenášaným chorobám a neželanému tehotenstvu. (Žalm 34:11–14) A situácia sa stále zhoršuje. Z porovnania prieskumov o sebaovládaní zo 40. rokov 20. storočia s najnovšími štúdiami vyplýva, že ľudia sa v prejavovaní tejto vlastnosti veľmi zhoršili. To nás neprekvapuje, lebo Biblia predpovedala, že jedným zo znakov „posledných dní“ má byť práve to, že ľudia budú „bez sebaovládania“. (2. Tim. 3:1–3) w17.09 1:1, 2

Keď „Boží pokoj“ stráži naše srdce a naše myšlienky, nerobíme si starosti. Vieme, že Jehova sa o nás stará a chce, aby sme boli šťastní. (1. Petra 5:10) Keď na to pamätáme, chráni nás to a nepremôže nás úzkosť ani sklamanie. Čoskoro nastane veľké súženie, aké ľudstvo ešte nikdy nezažilo. (Mat. 24:21, 22) Nevieme presne, čo to bude znamenať pre nás osobne. Nemusíme si však robiť prílišné starosti. Aj keď netušíme, čo všetko Jehova urobí, poznáme ho a vieme, čo dokáže. To, čo urobil pre svojich služobníkov v minulosti, nás uisťuje, že nech sa stane čokoľvek, vždy splní, čo si zaumieni – niekedy dokonca nečakaným spôsobom! A tak zakaždým, keď nám Jehova takto pomôže, pocítime „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie“. w17.08 2:16, 17

„Ako dlho?“ Túto otázku položili verní proroci Izaiáš a Habakuk. (Iz. 6:11; Hab. 1:2) Opýtal sa to dokonca aj náš Pán Ježiš Kristus, keď ľudia okolo neho neprejavili dostatočnú vieru. (Mat. 17:17) Preto by nás nemalo prekvapiť, keď si presne takú otázku občas položíme aj my. Možno musíme znášať nejakú krivdu. Alebo je pre nás ťažké vyrovnať sa s pribúdajúcimi rokmi či s chorobami, prípadne nás ťažia problémy typické pre život v týchto „kritických časoch, s ktorými sa dá ťažko vyrovnať“. (2. Tim. 3:1) Možno nás unavujú nesprávne postoje ľudí v našom okolí. Nech už je príčina akákoľvek, istotne je veľmi povzbudzujúce vedieť, že v minulosti sa verní Jehovovi služobníci nebáli vysloviť otázku, ktorá aj nám vŕta v hlave, a Jehova ich za to neodsúdil. Čo nám však pomôže, keď sa aj my ocitneme v ťažkej situácii? Učeník Jakub odpovedá slovami dnešného textu. w17.08 1:1 – 3

Ježiš povzbudzoval svojich nasledovníkov, aby si robili priateľov v nebesiach pomocou „nespravodlivého bohatstva“. Jeden zo spôsobov, ako môžeme používať svoje hmotné prostriedky múdro, je prispievať na celosvetové zvestovateľské dielo, ktoré predpovedal Ježiš. (Mat. 24:14) Isté dievčatko v Indii malo pokladničku a vhadzovalo do nej drobné mince. Rozhodlo sa, že si nebude kupovať hračky, kým pokladničku nenaplní. Keď bola plná, venovalo peniaze na podporu zvestovateľskej činnosti. Istý brat v Indii, ktorý má kokosovú plantáž, priniesol množstvo kokosových orechov do vysunutej prekladateľskej kancelárie, kde sa naše publikácie prekladajú do malajálamčiny. Pretože kancelária potrebuje kokosové orechy a musela by ich kupovať, brat považuje za lepšie dať tento dar, než keby prispieval finančne. To je prejav prezieravosti. Aj niektorí naši bratia v Grécku pravidelne prispievajú na dielo tak, že rodine Bétel dodávajú olivový olej, syr a ďalšie potraviny. w17.07 1:7, 8

Židom v babylonskom zajatí nebolo do spevu. Potrebovali útechu a povzbudenie. Jehova verne splnil svoj sľub a vyslobodil ich prostredníctvom perzského kráľa Cýra (známeho aj pod menom Kýros). Ten dobyl Babylon a vyhlásil: „Jehova... ma poveril, aby som mu postavil dom v Jeruzaleme... Ktokoľvek je medzi vami zo všetkého jeho ľudu, nech je Jehova, jeho Boh, s ním. Nech teda vyjde.“ (2. Par. 36:23) Izraelitov v Babylone takýto vývoj udalostí určite potešil! Jehova tak utešil izraelský národ nielen ako celok, ale aj každého jednotlivca. A to isté robí aj dnes. „Uzdravuje ľudí so zlomeným srdcom a obväzuje ich boľavé miesta“. (Žalm 147:3) Jehova sa stará o všetkých, ktorých niečo trápi, napríklad fyzické či duševné choroby. Túži po tom, aby nás utešil a zmiernil našu citovú bolesť. (Žalm 34:18; Iz. 57:15) Dáva nám múdrosť a silu, aby sme zvládli akékoľvek ťažkosti, s ktorými zápasíme. (Jak. 1:5) w17.07 3:4, 5

Jehova je najbohatšou osobou vo vesmíre. (1. Par. 29:11, 12) Je naším nebeským Otcom a štedro sa delí o duchovné bohatstvo so všetkými, ktorí si uvedomujú jeho výnimočnú hodnotu. Sme veľmi vďační, že od neho máme tieto duchovné poklady: (1) Božie Kráľovstvo, (2) službu, ktorá ľuďom zachraňuje život, a (3) drahocenné pravdy, ktoré nachádzame v jeho Slove. Keby sme si však nedali pozor, mohlo by sa stať, že tieto poklady by sme si prestali ceniť alebo by sme ich dokonca odvrhli. Aby sa nám to nestalo, musíme byť za ne vďační a musíme si neustále pripomínať ich hodnotu. Mnohí z nás museli v živote urobiť veľké zmeny, aby sa stali poddanými Božieho Kráľovstva. (Rim. 12:2) Tým sa však náš boj neskončil. Stále si musíme dávať pozor, aby niečo neoslabilo našu lásku k Jehovovi, napríklad túžba po hmotných veciach alebo sexuálne žiadosti. (Prísl. 4:23; Mat. 5:27–29) w17.06 2:1, 7

Nikde v Biblii nie je zmienka o tom, že by Jehova povedal Jóbovi, kto je zodpovedný za jeho utrpenie. Jeho cieľom nebolo vysvetliť Jóbovi, prečo trpel, akoby sa mu musel ospravedlniť. Nie, Jehova chcel Jóbovi pomôcť, aby si uvedomil, aký je v porovnaní s ním bezvýznamný. Chcel ho poučiť, že existujú oveľa dôležitejšie veci, na ktorých by mu malo záležať. (Jób 38:18–20) Vďaka tomu Jób získal správny pohľad na seba a na Boha. Bol Jehova neláskavý, keď dal Jóbovi takú priamu radu po tom všetkom, čo vytrpel? Určite nie, a Jób si to o Jehovovi ani nemyslel. Pochopil, čo mu chcel povedať, a jeho radu si cenil. Dokonca vyhlásil: „Odvolávam a kajám sa v prachu a popole.“ Z týchto slov vyplýva, aký účinok mala na Jóba Jehovova otvorená, ale láskavá rada. (Jób 42:1–6) Keď Jehova videl, že Jób na jeho radu zareagoval a zmenil svoje zmýšľanie, pred všetkými vyhlásil, že ho považuje za svojho služobníka, ktorý mu aj napriek skúškam zostal verný. (Jób 42:7, 8) w17.06 3:11, 12

Ak chceme zistiť, či máme vyrovnaný pohľad na svetské a duchovné veci, položme si otázku: Považujem svoju prácu za zaujímavú a vzrušujúcu a duchovné činnosti za niečo všedné, dokonca nudné? Keď o tom porozmýšľame, pomôže nám to zistiť, kde je naše srdce a čo máme v živote najradšej. Ježiš nám dal vzor, ako mať vyrovnaný pohľad na hmotné a duchovné veci. Raz prišiel na návštevu k Márii a jej sestre Marte. Kým Marta pobehovala sem a tam, aby mu pripravila jedlo, Mária si sadla k jeho nohám a počúvala ho. Keď sa Marta sťažovala Ježišovi, že sestra jej nepomáha, povedal jej slová, ktoré čítame v dnešnom texte. (Luk. 10:38–42) Z Ježišových slov plynie dôležité poučenie. Ak chceme dokázať svoju lásku ku Kristovi a vyhnúť sa tomu, aby hmotné veci rozptyľovali našu pozornosť, aj my si musíme „vyvoliť dobrý diel“, teda dávať duchovné veci na prvé miesto. w17.05 4:9, 10

Jehova zveril zodpovednosť za výchovu detí rodičom, nie starým rodičom ani nikomu inému. (Prísl. 31:10, 27, 28) Ale rodičia, ktorí nepoznajú miestny jazyk, možno potrebujú pomoc, aby dokázali zapôsobiť na srdce svojich detí. Keď o ňu požiadajú, neznamená to, že sa vzdávajú svojej zodpovednosti. Robia všetko pre to, aby ich deti boli vychovávané „v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. (Ef. 6:4) Rodičia napríklad môžu požiadať starších, aby im poradili, ako viesť rodinné uctievanie, a pomohli im vybrať pre deti dobrých priateľov. Z času na čas môžu tiež pozvať na svoje rodinné uctievanie inú rodinu. Okrem toho na mnohých mladých veľmi dobre pôsobí, keď sa spriatelia s duchovne zmýšľajúcimi bratmi a sestrami, ktorí s nimi chodia do služby a trávia s nimi voľný čas. (Prísl. 27:17) w17.05 2:17, 18

Keď Jehovov anjel varoval Jozefa, že kráľ Herodes chce zabiť Ježiša, Jozef s Máriou a malým Ježišom utiekli do Egypta a zostali tam, kým Herodes nezomrel. Tak sa stali utečencami. (Mat. 2:14, 19–21) O niekoľko desaťročí sa aj Ježišovi raní učeníci museli „rozptýliť po území Judey a Samárie“, pretože boli prenasledovaní. (Sk. 8:1) Ježiš predpovedal, že mnohí z jeho nasledovníkov budú musieť opustiť svoj domov. Povedal: „Ak vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do iného.“ (Mat. 10:23) V podobnej situácii sú aj tisíce Jehovových svedkov. Mnohí z nich stratili svojich najbližších a prišli takmer o celý majetok. Niektorým hrozí nebezpečenstvo na ceste i v utečeneckom tábore, kde ľudia veľa pijú, hrajú hazardné hry, kradnú a žijú nemravne. Ale snažia sa pozerať na veci pozitívne, a tak si pripomínajú, že podobne ako sa skončilo putovanie Izraelitov po pustatine, aj ich pobyt v tábore sa raz skončí. (2. Kor. 4:18) w17.05 1:2 – 5

V ojedinelých prípadoch sa môže stať, že zažiješ v zbore nespravodlivosť alebo budeš svedkom toho, ako ju zažíva niekto iný. Nedovoľ, aby to oslabilo tvoj vzťah k Jehovovi. Naopak, zostaň mu verný, pros ho o pomoc a spoliehaj sa naňho. Pokorne tiež uznaj, že možno nepoznáš všetky fakty, a keďže každý z nás je nedokonalý, mohol si záležitosť zle pochopiť. Vyvaruj sa negatívnej reči, ktorá by situáciu len zhoršila. A neber veci do vlastných rúk, ale buď rozhodnutý zostať verný Jehovovi a trpezlivo naňho čakaj. Tak získaš Jehovovo schválenie a požehnanie. Môžeš si byť istý, že „Sudca celej zeme“ vždy koná správne a časom napraví každú krivdu, „lebo všetky jeho cesty sú právom“. (1. Mojž. 18:25; 5. Mojž. 32:4) w17.04 3:17

Čo sa stane s tými, ktorí sa odmietajú zmeniť a ktorí budú tento svet podporovať až do príchodu veľkého súženia? Jehova sľúbil, že všetci zlí ľudia budú zo zeme navždy odstránení. (Žalm 37:10) Títo ľudia si možno myslia, že k tomu nikdy nedôjde. Mnohí sa naučili svoju zločineckú činnosť pred ostatnými skrývať a často sa im darí uniknúť trestu i následkom svojich skutkov. (Jób 21:7, 9) Ale Biblia nám o Bohu hovorí: „Jeho oči sú upreté na cesty človeka a vidí všetky jeho kroky. Niet tmy ani hlbokého tieňa, aby sa tam ukryli tí, ktorí robia to, čo škodí.“ (Jób 34:21, 22) Pred Jehovom sa nedá nič ukryť. Nemôže ho oklamať žiadny podvodník. Neexistuje žiadny tieň, ktorý by bol natoľko hlboký, ani žiadna tma, ktorá by bola natoľko hustá, aby Jehova nevidel svojím dokonalým zrakom, čo robia zlí ľudia. Po Armagedone už po zlých nebude ani stopy. Zmiznú navždy! (Žalm 37:12–15) w17.04 2:5