Marec

Pri čítaní prvých dvoch kapitol 1. Mojžišovej jasne vidíme, že Adam a Eva sa tešili zo slobody, o ktorej dnešní ľudia môžu len snívať. Nič im nechýbalo, nemuseli sa ničoho báť a nikto ich neutláčal. Mali dostatok jedla, uspokojujúcu prácu, dokonalé zdravie a vyhliadku na večný život. (1. Mojž. 1:27–29; 2:8, 9, 15) Mali by sme však pamätať na to, že absolútnu, čiže bezhraničnú slobodu má jedine Jehova. Prečo? Pretože je Stvoriteľom a všemohúcim Panovníkom celého vesmíru. (1. Tim. 1:17; Zjav. 4:11) Na rozdiel od Jehovu majú všetky živé bytosti v nebi a na zemi iba relatívnu slobodu. Musia uznať, že Jehova má výlučné právo určovať, aké hranice sú spravodlivé, potrebné a rozumné. Tie stanovil už na samom začiatku ľudských dejín. w18.04 1:4, 6

Ťažkosti, ktoré zažívame v tomto svete, dokážeme zvládnuť iba s Jehovovou pomocou. (2. Kor. 4:7, 8) No zamysli sa, ako sa cítia ľudia, ktorí bojujú s problémami, ale nemajú blízky vzťah k Jehovovi. Podobne ako Ježišovi, aj nám je ich ľúto, a preto im chceme priniesť správu „o niečom lepšom“. Takže buď trpezlivý a pamätaj, že ľudia, s ktorými sa rozprávaš, možno nikdy nepremýšľali o biblických pravdách, ktoré ty dobre poznáš. A mnohí majú silný citový vzťah k náukám, ktorým veria. Možno si myslia, že náboženstvo ich spája s rodinou, kultúrou a komunitou. Predtým ako niekomu vysvetlíme, že by sa mal vzdať „starých“ náuk, ktoré si veľmi cení, musíme mu pomôcť, aby spoznal a zamiloval si biblické náuky, ktoré sú preňho spočiatku nové. Až potom bude pripravený zmeniť svoje názory. Kým niekomu pomôžeme urobiť takéto zmeny, často si to vyžaduje čas. (Rim. 12:2) w19.03 13:10, 12 – 13

Keď Jehova povedal, že Ježiša miluje a schvaľuje, dal nám príklad, aby sme aj my povzbudzovali druhých. (Ján 5:20) Keď cítime, že niekto, na kom nám záleží, nás má rád alebo keď nás pochváli za nejaký dobrý skutok, má to na nás blahodarný vplyv. Aj naši bratia a sestry v zbore a členovia našej rodiny potrebujú cítiť, že ich máme radi, a počuť naše povzbudzujúce slová. Keď druhých chválime, pomáhame im, aby si posilňovali vieru a verne slúžili Jehovovi. Najmä rodičia by mali povzbudzovať svoje deti. Keď ich úprimne chvália a dávajú im najavo, že ich milujú, deťom sa dobre darí. Čo znamenajú tieto slová? Jehova dôveroval svojmu Synovi, že verne vykoná jeho vôľu. Preto aj my môžeme Ježišovi úplne dôverovať, že splní všetky Jehovove sľuby. (2. Kor. 1:20) Keď premýšľame o Ježišovi, ako verne konal Božiu vôľu, posilňujeme si odhodlanie učiť sa od neho a napodobňovať ho. (1. Petra 2:21) w19.03 11:3, 5 – 6

Keď si uvedomíme, akú veľkú hodnotu má dar, ktorý sme dostali, pocítime túžbu odvďačiť sa darcovi. Izraeliti si však necenili, že Jehova ich oslobodil z egyptského otroctva. Už po niekoľkých mesiacoch od oslobodenia začali s ľútosťou spomínať na jedlo, ktoré jedávali v Egypte, a sťažovať sa na dary, ktoré teraz dostávali od Jehovu. Dokonca sa chceli vrátiť do Egypta. Len si predstav, že „ryby... uhorky a vodové melóny a pór a cibuľa a cesnak“ im boli milšie než to, že mohli slobodne uctievať Jehovu. Nie div, že sa na nich veľmi rozhneval! (4. Mojž. 11:5, 6, 10; 14:3, 4) Táto správa je pre nás veľmi poučná. Apoštol Pavol nabádal kresťanov, aby slobodu, ktorú im Jehova láskavo dal prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista, nepovažovali za samozrejmosť. (2. Kor. 6:1) w18.04 2:6 – 7

Každý z nás túži byť milovaný a chce, aby s ním druhí zaobchádzali spravodlivo. Ak to tak nie je, cítime sa bezcenní a podliehame beznádeji. Jehova vie, že túžime po láske a spravodlivosti. Môžeme si byť istí, že nás miluje a praje si, aby druhí s nami zaobchádzali spravodlivo. Dôkazom toho je Zákon, ktorý dal izraelskému národu prostredníctvom Mojžiša. Pri štúdiu mojžišovského Zákona zistíme, že náš milujúci Boh, Jehova, prejavuje vrúcne city. (Rim. 13:8–10) Základom mojžišovského Zákona je láska, pretože všetko, čo Jehova robí, robí z lásky. (1. Jána 4:8) Celú zbierku zákonov založil na dvoch hlavných prikázaniach – na láske k Bohu a k blížnemu. (3. Mojž. 19:18; 5. Mojž. 6:5; Mat. 22:36–40) V každom z viac ako 600 prikázaní, ktoré tvoria Zákon, sa odzrkadľuje Jehovova láska. w19.02 9:1 – 4

Jób si dával pozor na to, ako sa správa k ženám. (Jób 31:1) Vedel, že nemá prejavovať romantický záujem o inú ženu než o svoju manželku. Dnes sa na každom kroku stretávame s nemravným pokušením. Budeš ako Jób a odoláš pokušeniu venovať nevhodnú pozornosť komukoľvek, kto nie je tvojím manželským partnerom? Si rozhodnutý nepozerať si žiadne nemravné alebo pornografické materiály? (Mat. 5:28) Keď sa každý deň snažíme prejavovať sebaovládanie, posilňujeme si rozhodnutie zostať verní Bohu. Jób poslúchal Jehovu aj v tom, ako sa pozeral na hmotné veci. Uvedomoval si, že keby sa spoliehal na svoje bohatstvo, bola by to vážna chyba, ktorá si zasluhuje potrestanie. (Jób 31:24, 25, 28) Žijeme vo svete zameranom na peniaze. Ak v súlade s biblickým nabádaním nadobudneme vyrovnaný pohľad na peniaze a majetok, posilníme si odhodlanie zostať verní Bohu. (Prísl. 30:8, 9; Mat. 6:19, 20) w19.02 6:13 – 14

Ježiš dokonale napodobňoval Jehovu a miloval ľudí rovnako ako on. Bolo to vidno zo všetkého, čo robil. (1. Jána 4:8–10) To, že nás miluje, dokázal predovšetkým tak, že za nás ochotne položil svoj život. Bez ohľadu na to, či patríme k pomazaným alebo k „iným ovciam“, všetci máme úžitok z výkupnej obete, ktorú z lásky k nám zaobstarali Jehova a jeho Syn. (Ján 10:16; 1. Jána 2:2) Teraz sa znovu zamyslime nad jednoduchým priebehom Pamätnej slávnosti a nad tým, ako z neho vidieť, že Ježiš svojich nasledovníkov miluje a je k nim ohľaduplný. Ježiš od svojich pomazaných nasledovníkov nežiadal, aby si jeho smrť pripomínali nejakým komplikovaným obradom, ale iba jednoduchou slávnosťou. Aj z toho vidno, že ich miluje. Títo pomazaní mali sláviť Pánovu večeru rok čo rok, a to za rôznych okolností, možno i vo väzení. (Zjav. 2:10) Dokázali poslúchať Ježišov príkaz? Áno. Od prvého storočia až dodnes vynakladajú praví kresťania úsilie, aby si pripomínali Ježišovu smrť. w19.01 4:13 – 15

Pravda nás oslobodzuje od falošného náboženstva, nevedomosti a povier. A tešíme sa na to, že v budúcnosti získame aj „slávnu slobodu Božích detí“. (Rim. 8:21) Túto slobodu môžeš do určitej miery zažívať už teraz, keď „zostávaš v [Kristovom] slove“, čiže v jeho učení. (Ján 8:31) Tak „spoznáš pravdu“, to znamená, že budeš nielen vedieť, o čom je, ale budeš v súlade s ňou aj žiť. V tomto starom svete je aj takzvaný dobrý život neistý a krátky. Žiaden človek nevie, čo prinesie zajtrajšok. (Jak. 4:13, 14) To najlepšie, čo môžeš urobiť, je rozhodovať sa tak, aby si získal „skutočný život“, večný život v nádhernom novom svete. (1. Tim. 6:19) Jehova nikoho nenúti, aby mu slúžil. Je na každom z nás, ako sa rozhodneme. Keď si budeš každý deň posilňovať vzťah k Jehovovi, stane sa tvojím „podielom“. (Žalm 16:5) Ceň si všetky dobré veci, ktoré ti dáva. (Žalm 103:5) Buď si istý, že vďaka Jehovovi sa budeš môcť navždy tešiť zo šťastného života! (Žalm 16:11) w18.12 4:19, 21

Každý kresťan by sa mal snažiť, aby si vážil manželstvo tak ako Jehova a Ježiš. No niektorým z nás sa to možno nedarí, lebo všetci sme nedokonalí. (Rim. 7:18–23) Preto by nás nemalo prekvapovať, že aj niektorí kresťania v prvom storočí mali manželské problémy. Hoci Pavol napísal, že „manželka nemá odchádzať od svojho manžela“, v niektorých prípadoch sa to stalo. (1. Kor. 7:10) Pavol neuvádza, prečo žili niektoré dvojice v rozluke. Vieme však, že dôvodom nebola nemravnosť. Keby sa napríklad manžel dopustil nemravnosti, manželka by sa mohla rozviesť a vstúpiť do nového manželstva. Pavol napísal, že manželka, ktorá žije oddelene od manžela, „nech zostane nevydatá alebo nech sa opäť zmieri so svojím manželom“. Teda v Božích očiach sú tí dvaja stále manželmi. Pavol radí, že ak príčinou ich rozluky nie je sexuálna nemravnosť, ale nejaký iný problém, mali by sa usilovať o zmierenie. Môžu požiadať o pomoc starších. w18.12 2:14 – 15

Boh si dnes praje, aby sme boli jeho priateľmi a čo najviac sa zapájali do oznamovania dobrej správy. (Mat. 28:19, 20; Jak. 4:8) Ale niektorí ľudia, ktorí to s nami myslia dobre, nás od toho odrádzajú. Napríklad čo ak ti zamestnávateľ ponúkne lepšiu prácu s oveľa vyšším platom, ktorá ťa však obmedzí v duchovných činnostiach? Alebo čo ak chodíš do školy a dostaneš ponuku ďalej sa vzdelávať, ale za cenu, že sa budeš musieť odsťahovať od rodičov? Nebolo by múdre najprv sa pomodliť, dôkladne si to premyslieť, poradiť sa s druhými a až potom sa rozhodnúť? Nie je lepšie preskúmať už teraz, aký názor má na tieto veci Jehova, a osvojiť si ho? Ak v budúcnosti dostaneš podobnú ponuku, možno už nebudeš v pokušení ju prijať. Svoje duchovné ciele máš jasne pred očami, v srdci si pevne rozhodnutý a už sa len potrebuješ držať svojho rozhodnutia. w18.11 5:18

Šalamún sa stal izraelským kráľom, keď bol ešte veľmi mladý. Na začiatku jeho vlády sa mu v sne zjavil Jehova a povedal mu: „Žiadaj, čo ti mám dať.“ Šalamún odpovedal, že je mladý a neskúsený, a poprosil: „Dáš svojmu sluhovi poslušné srdce, aby súdil tvoj ľud.“ (1. Kráľ. 3:5–10) Keď požiadal o „poslušné srdce“, dal najavo, že si uvedomuje svoje obmedzenia, a prejavil tak skromnosť. Nie div, že Jehova ho miloval! (2. Sam. 12:24) Odpoveď tohto mladého kráľa ho tak potešila, že mu dal „múdre a rozumejúce srdce“. (1. Kráľ. 3:12) Kým bol Šalamún verný Jehovovi, tešil sa z jeho požehnania. Postavil chrám – „dom menu Jehovu, Boha Izraela“, čo bola veľká česť. (1. Kráľ. 8:20) Preslávil sa múdrosťou, ktorú dostal od Boha. To, čo povedal, keď ho Boh viedol svojím duchom, je zapísané v troch biblických knihách. Jednou z nich je kniha Príslovia. w19.01 3:1 – 2

Niektorí ľudia nechcú, aby niekto formoval či ovplyvňoval ich zmýšľanie. Hovoria: „Premýšľam sám za seba.“ V podstate tým majú na mysli, že sa chcú rozhodovať sami a že majú na to právo. Nechcú, aby im niekto hovoril, čo majú robiť, alebo ich nútil byť ako všetci ostatní. Ale môžeme si byť istí, že zosúladiť svoje zmýšľanie s Jehovovým zmýšľaním neznamená vzdať sa všetkého, čo nás odlišuje od ostatných. V 2. Korinťanom 3:17 čítame: „Kde je Jehovov duch, tam je sloboda.“ Teda Jehova nám dal slobodu, aby sme si rozvíjali vlastnú osobnosť. Vytvoril nás tak, že každý z nás dáva prednosť niečomu inému a má vlastný okruh záujmov. Ale to neznamená, že naša sloboda je neobmedzená. (1. Petra 2:16) Jehova od nás očakáva, že budeme brať do úvahy jeho názor na to, čo je správne a čo nesprávne, a riadiť sa jeho Slovom. w18.11 4:5 – 6

Keď sme spoznali pravdu, uprednostnili sme duchovné hodnoty. Kvôli pravde sme sa ochotne vzdali hmotných výhod. Ale časom možno vidíme, že ľudia okolo nás si kupujú najnovšiu elektroniku alebo si vďaka peniazom môžu dovoliť iné veci. Mohli by sme nadobudnúť pocit, že o niečo prichádzame. Už by sme neboli spokojní s tým, že máme to, čo potrebujeme, a začali by sme sa na úkor duchovných vecí sústreďovať na získavanie majetku. Niečo také možno urobil Demas. „Zamiloval si terajší systém vecí“ a prestal spolupracovať s apoštolom Pavlom. Prečo? Miloval hmotné veci viac ako tie duchovné? Alebo už viac nebol ochotný niečo obetovať, aby mohol slúžiť s Pavlom? O tom Biblia nehovorí. Čo sa učíme z jeho varovného príkladu? Možno sme kedysi milovali hmotné veci. Keby sme si nedali pozor, mohla by v nás táto láska znovu rozhorieť, a to až do takej miery, že by zatienila našu lásku k pravde. A to by sme určite nechceli. w18.11 2:9

Satan konal zlomyseľne, keď vyslovil prvú lož, pretože veľmi dobre vedel, že ak mu Eva uverí a zje z ovocia, určite zomrie. A to sa aj stalo. Eva a neskôr aj Adam neuposlúchli Jehovov príkaz a nakoniec zomreli. (1. Mojž. 3:6; 5:5) A nielen to. Pre tento hriech „sa smrť rozšírila na všetkých ľudí“, takže „smrť vládla ako kráľ... aj nad tými, ktorí nehrešili podobným priestupkom ako Adam“. (Rim. 5:12, 14) Namiesto toho, aby sme sa tešili z dokonalého a nekonečného života, aký pre nás zamýšľal Boh, sme teraz radi, ak je „dní našich rokov sedemdesiat... [a] v dôsledku zvláštnej sily osemdesiat“. A život je často plný problémov a zármutku. (Žalm 90:10) Aké tragické následky priniesla Satanova lož! Ježiš objasnil, prečo tak Diabol konal: „Nestál pevne v pravde, lebo niet v ňom pravdy.“ (Ján 8:44) Diabol sa nezmenil, lebo svojimi lžami „zvádza celú obývanú zem“. (Zjav. 12:9) Určite sa ním nechceme dať oklamať. w18.10 1:1 – 4

Keď sa usilujeme o pokojné vzťahy, sme šťastnejší. Učeník Jakub napísal: „Semeno ovocia spravodlivosti sa rozsieva v pokojných podmienkach pre tých, ktorí pôsobia pokoj.“ (Jak. 3:18) Ak máme so spolukresťanom alebo s členom rodiny narušený vzťah, prosme Jehovu, aby nám pomohol obnoviť pokoj. Potom nám Jehova dá svojho svätého ducha, vďaka ktorému získame silu robiť to, čo je správne, a budeme šťastnejší. Ježiš zdôraznil, aké dôležité je aktívne sa usilovať o pokoj, keď povedal: „Ak teda nesieš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ (Mat. 5:23, 24) w18.09 3:17

V posledný večer pred svojou smrťou, keď bol Ježiš so svojimi učeníkmi, hovoril o láske takmer 30-krát. Nabádal ich, aby „sa navzájom milovali“. (Ján 15:12, 17) Lásku si mali prejavovať do tej miery, aby druhí jasne videli, že sú pravými Kristovými nasledovníkmi. (Ján 13:35) Ježiš však nemal na mysli len lásku založenú na pocitoch. Hovoril o jej najušľachtilejšej forme – o obetavej láske. Svojim učeníkom povedal: „Nikto nemá väčšiu lásku, ako keď sa vzdá svojej duše za svojich priateľov. Vy ste mojimi priateľmi, ak robíte to, čo vám prikazujem.“ (Ján 15:13, 14) Aj dnes sa Jehovovi služobníci vyznačujú úprimnou obetavou láskou a nezlomnou jednotou. (1. Jána 3:10, 11) Napodobňujú Ježiša a milujú svojich bratov a sestry bez ohľadu na ich národnosť, farbu pleti, jazyk či pôvod. w18.09 2:1 – 2

Jehova si praje, aby sa jeho služobníci starali o svoju rodinu. Preto napríklad pracujú, aby sa o svojich milovaných postarali v hmotnom ohľade. V mnohých domácnostiach zostáva manželka doma, aby sa postarala o deti. A niektorí sa starajú o svojich zostarnutých rodičov. To všetko sú nevyhnutné činnosti. Ak si v podobnej situácii, asi nemôžeš venovať službe Jehovovi toľko času, koľko by si chcel. Ale netráp sa tým! Keď sa staráš o svoju rodinu, Jehova si to veľmi cení. (1. Kor. 10:31) No možno nezažívaš v rodine takú náročnú situáciu. Mohol by si pomôcť spolukresťanom, ktorí sa o niekoho starajú alebo sú sami chorí, zostarnutí či potrebujú starostlivosť v inom ohľade? Zamysli sa, kto vo vašom zbore potrebuje pomoc. Keď takto pomáhaš spolukresťanom, spolupracuješ s Jehovom, ktorý prostredníctvom teba môže odpovedať na modlitby bratov a sestier. (1. Kor. 10:24) w18.08 4:3, 5

Jozef mal asi 17 rokov, keď ho bratia predali do otroctva, lebo naňho žiarlili. Bol otcovým najmilším synom. (1. Mojž. 37:2–4, 23–28) Zhruba 13 rokov znášal otroctvo a väzenie v Egypte, ďaleko od svojho milovaného otca Jakoba. Vďaka čomu nepodľahol zúfalstvu a nezatrpkol? Keď Jozef trpel vo väzení, určite svoju myseľ zameriaval na prejavy Jehovovej priazne. (1. Mojž. 39:21; Žalm 105:17–19) Ešte v mladšom veku mal prorocké sny a aj vďaka tomu nadobudol istotu, že Jehova je s ním. (1. Mojž. 37:5–11) Pravdepodobne sa zveril so svojím trápením Jehovovi, a to nielen raz. (Žalm 145:18) Boh vypočul jeho vrúcne modlitby a uistil ho, že bude s ním vo všetkých jeho ťažkostiach. w18.10 4:3 – 4

Náš pohľad na druhých je často ovplyvnený tým, či sú bohatí alebo chudobní. Ale ako by sa mohlo stať, že si na človeka vytvoríme názor na základe jeho majetku? Jehova viedol svätým duchom Šalamúna, aby slovami, ktoré sú uvedené v dnešnom dennom texte opísal smutnú realitu, za ktorou stojí naša nedokonalosť. Čo sa učíme z týchto slov? Keby sme si nedali pozor, mohli by sme si vyberať za priateľov bohatých bratov a prehliadať chudobných. Prečo je nebezpečné hodnotiť druhých len na základe majetku? Pretože tak by sme v zbore vytvárali triedne rozdiely. Tento problém existoval medzi niektorými kresťanmi v prvom storočí, a preto ich učeník Jakub musel pred ním varovať. (Jak. 2:1–4) Nesmieme dovoliť, aby sa v zboroch objavilo takéto zmýšľanie a musíme bojovať proti sklonu hodnotiť druhých na základe majetku. w18.08 2:8 – 10

Naša vďačnosť za mimoriadne cenné priateľstvo s Jehovom sa premieta aj do nášho vzťahu k spolukresťanom. Oni tiež patria Jehovovi. Ak to nestratíme zo zreteľa, budeme s bratmi a sestrami vždy zaobchádzať láskavo. (1. Tes. 5:15) Ježiš povedal svojim nasledovníkom: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ (Ján 13:35) Je zaujímavé, ako Malachiáš opísal Jehovu. Povedal, že „stále pozoroval a počúval“, ako sa k sebe správajú jeho služobníci. (Mal. 3:16) Jehova dobre „pozná tých, čo mu patria“. (2. Tim. 2:19) Vie úplne o všetkom, čo robíme alebo hovoríme. (Hebr. 4:13) Keď sa správame k spolukresťanom neláskavo, Jehova to vidí. Ale môžeme si byť istí, že si všíma aj to, keď sme k druhým pohostinní, štedrí, milosrdní a láskaví. (Hebr. 13:16) w18.07 4:15, 17

Určite súhlasíme s tým, že udržiavať si blízky vzťah k Jehovovi je veľmi múdre. Veď nikto nie je mocnejší, múdrejší a láskavejší ako on. Kto z nás by nechcel stáť na jeho strane? (Žalm 96:4–6) Ale v minulosti sa stalo, že niektorí Boží služobníci zaváhali, keď sa mali postaviť na Jehovovu stranu. Zamyslime sa nad tým, čo sa stalo Kainovi. Neuctieval falošných bohov, len Jehovu. Ale Jehova považoval jeho uctievanie za neprijateľné. Videl, že v srdci sa mu hlboko zakorenila skazenosť. (1. Jána 3:12) Preto ho varoval: „Ak sa obrátiš robiť dobre, či nebude vyvýšenie? Ale ak sa neobrátiš robiť dobre, hriech sa krčí pri vchode a žiadostivo túži po tebe; a čo ty, ovládneš ho?“ (1. Mojž. 4:6, 7) Jehova mu v podstate povedal, že ak sa bude kajať a postaví sa na jeho stranu, bude mu pomáhať. Kain sa však odmietol riadiť Jehovovou radou. w18.07 3:1, 3 – 4

Jeden spôsob, ako nechať svietiť svoje svetlo, je zvestovať dobré posolstvo a robiť učeníkov. (Mat. 28:19, 20) Ďalší spôsob, ktorým oslavujeme Jehovu, je naše správanie. Ľudia, s ktorými sa stretávame v službe, si všímajú, ako sa správame. Priateľský úsmev a srdečný pozdrav prezrádza veľa o tom, kto sme a akého Boha uctievame. Ježiš dal svojim učeníkom tento pokyn: „Keď vstúpite do domu, pozdravte členov domácnosti.“ (Mat. 10:12) Na miestach, kde Ježiš a apoštoli šírili dobré posolstvo, ľudia často pozývali návštevníkov k sebe domov. Dnes je to zriedkavé. Mnohí sú podráždení, keď vidia pri svojich dverách stáť cudzích ľudí. Ale keď im láskavo a priateľsky vysvetlíme, prečo sme za nimi prišli, často tým rozptýlime ich obavy a zmiernime ich hnev. Priateľský úsmev býva tým najlepším úvodom. Rovnako to platí, keď slúžime so stojanmi s literatúrou. Možno si si všimol, že keď ľudí pozdravíš a príjemne sa na nich usmeješ, reagujú priaznivejšie. w18.06 4:4 – 5

Apoštol Peter mal vo zvyku stretávať sa iba so Židmi. Boh mu však jasne ukázal, že kresťania nemajú mať predsudky. Vďaka tomu Peter vydal svedectvo Kornéliovi, ktorý bol rímskym vojakom. (Sk. 10:28, 35) Peter potom trávil čas a jedával aj s nežidovskými kresťanmi. Po rokoch, keď bol v Antiochii, sa však prestal s nimi stretávať pri spoločnom jedle. (Gal. 2:11–14) Vtedy ho Pavol napomenul a Peter jeho radu prijal. To vidno aj z Petrovho listu židovským i nežidovským kresťanom v Malej Ázii. Povzbudzoval ich, aby milovali „celé spoločenstvo bratov“. (1. Petra 1:1; 2:17) Je zjavné, že apoštoli sa naučili milovať všetkých ľudí bez rozdielu, tak ako ich to učil Ježiš. (Ján 12:32; 1. Tim. 4:10) Trvalo to síce nejaký čas, ale nakoniec svoj postoj zmenili. Vďaka tomu, že si obliekli „novú osobnosť“, naučili sa pozerať na ľudí podobne ako Boh. (Kol. 3:10, 11) w18.06 2:15 – 16

Jeden typ panciera, ktorý nosili rímski vojaci v prvom storočí, sa skladal z vodorovných železných pásov, ktoré sa prekrývali. Tento druh brnenia si vyžadoval pravidelnú kontrolu, či sú železné pásy pripevnené na svojom mieste, lebo chránili srdce a ďalšie životne dôležité orgány. To vhodne symbolizuje, ako môžu Jehovove spravodlivé normy chrániť naše obrazné srdce. (Prísl. 4:23) Tak ako vojak by železný pancier nevymenil za pancier z menej kvalitného materiálu, ani my by sme nikdy nechceli zameniť Jehovove normy za svoje vlastné. Náš úsudok je až príliš často chybný na to, aby nám poskytoval potrebnú ochranu. (Prísl. 3:5, 6) Preto pravidelne kontrolujeme, či sú „železné pásy“, ktoré nám dal Jehova, pevne pripevnené na našom srdci. A čím viac milujeme Božie pravdy, tým ľahšie sa nám nosí „pancier spravodlivosti“, teda ľahšie sa nám žije podľa Božích spravodlivých noriem. (Žalm 111:7, 8; 1. Jána 5:3) w18.05 4:3 – 4, 6 – 7

Mojžiš nesebecky viedol Izraelitov dlhý čas. Napriek tomu sa Izraeliti sťažovali nielen na nedostatok vody, ale aj na Mojžiša, akoby to bola jeho chyba, že boli smädní. (4. Mojž. 20:1–5, 9–11) Mojžiš sa rozhneval a prestal byť mierny. Napriek tomu, že mu Jehova prikázal, aby prehovoril ku skale, Mojžiš roztrpčene prehovoril k ľudu a povedal, že vykoná zázrak. Potom dvakrát udrel do skaly a vytryskla z nej voda. Nechal sa ovládnuť pýchou a hnevom, a tak urobil vážnu chybu. (Žalm 106:32, 33) V tej chvíli nebol mierny, a preto prišiel o možnosť vstúpiť do Zasľúbenej krajiny. (4. Mojž. 20:12) Z tejto udalosti sa učíme niečo dôležité. Po prvé, potrebujeme si stále rozvíjať miernosť. Keď to na chvíľu zanedbáme, môže sa v nás znova prejaviť pýcha a spôsobiť, že budeme hovoriť a konať nerozumne. Po druhé, keď sme vystresovaní, môže byť ťažké zostať mierni, preto si potrebujeme rozvíjať miernosť aj keď sme pod tlakom. w19.02 7:19 – 21

Ježiš nám zveril úlohu zvestovať dobré posolstvo. Je táto práca pre nás bremenom? Práve naopak. Keď Ježiš vyrozprával podobenstvo o viniči, povedal, že zvestovatelia Kráľovstva budú zažívať radosť. (Ján 15:11) Uistil nás, že môžeme mať rovnakú radosť ako on. Vďaka čomu je to možné? Seba pripodobnil k viniču a svojich učeníkov k ratolestiam. (Ján 15:5) Ratolesti sú závislé od kmeňa, lebo keby s ním neboli zrastené, nemohla by do nich prúdiť voda ani živiny. Aj my musíme zostať v spojení s Kristom, čiže verne nasledovať jeho šľapaje. Len potom budeme zažívať rovnakú radosť ako on, radosť z konania Otcovej vôle. (Ján 4:34; 17:13; 1. Petra 2:21) Priekopníčka menom Hanne, ktorá slúži celým časom už vyše 40 rokov, hovorí: „Vždy, keď sa vraciam zo služby, cítim veľkú radosť. To mi dodáva silu, aby som pokračovala v službe Jehovovi.“ Je to tak. Vďaka radosti dokážeme vytrvávať v službe aj v náročnom obvode. (Mat. 5:10–12) w18.05 2:2, 14

Kresťanov v prvom storočí azda najviac povzbudil apoštol Pavol. Viedol ho svätý duch, aby oznamoval dobré posolstvo Grékom, Rimanom i ďalším ľuďom, ktorí uctievali mnohých bohov. (Gal. 2:7–9) Pavol cestoval do vzdialených miest, ktoré ležali na území dnešného Turecka, Grécka a Talianska, kde zakladal kresťanské zbory medzi ľuďmi nežidovského pôvodu. Novoobrátení kresťania v týchto zboroch „trpeli... od svojich krajanov“ a potrebovali povzbudenie. (1. Tes. 2:14) Asi v roku 50 n. l. Pavol napísal mladému zboru v Tesalonike: „Vždy ďakujeme Bohu, keď sa o všetkých vás zmieňujeme v svojich modlitbách, lebo stále pamätáme na vaše dielo viery a vašu láskyplnú usilovnú prácu a vytrvalosť.“ (1. Tes. 1:2, 3) Nabádal ich tiež, aby sa vzájomne posilňovali vo viere: „Utešujte sa navzájom a vzájomne sa budujte.“ (1. Tes. 5:11) w18.04 3:16 – 17

Mladý človek, ktorý sa chce páčiť Jehovovi, venuje mimoriadnu pozornosť službe. Keďže zvestovateľská služba je taká naliehavá, mala by byť v našom zozname priorít na poprednom mieste. Mohol by si si dať za cieľ, že stráviš v službe viac času? Mohol by si slúžiť ako priekopník? Ale čo ak ťa služba veľmi nebaví? Čo by si mohol urobiť, aby si sa v nej zlepšil? Pomôže ti, keď urobíš dve veci: (1) dobre sa priprav a (2) neváhaj povedať druhým, čomu veríš. Možno budeš prekvapený, koľko radosti potom zažiješ. Na začiatok by si si mohol vypracovať odpoveď na nejakú otázku, ktorú môžeš čakať od spolužiakov. Môžu sa ťa opýtať: „Prečo veríš, že existuje Boh?“ Na stránke jw.org nájdeš články, ktoré pomáhajú mladým pripraviť si odpoveď na túto otázku. Nájdeš tam aj pracovný list s názvom „Prečo verím, že existuje Boh?“ Pomocou neho si môžeš pripraviť vlastnú odpoveď. w18.04 5:10 – 11

Aj keď Adam a Eva boli slobodní v mnohých ohľadoch, ich sloboda mala určité hranice. Niektoré si ani neuvedomovali, ale aj tak ich do istej miery obmedzovali. Napríklad museli dýchať, jesť, spať a podobne. Považovali to však za obmedzovanie vlastnej slobody? Nie, pretože Jehova to zariadil tak, aby im aj tieto nevyhnutné činnosti prinášali radosť a uspokojenie. (Žalm 104:14, 15; Kaz. 3:12, 13) Jehova poveril Adama a Evu, aby zaľudnili zem a starali sa o ňu. Pripravil ich tento príkaz o slobodu? Pravdaže nie. Ľudia sa tak mohli podieľať na uskutočňovaní Božieho predsavzatia a rozšíriť raj po celej zemi, ktorá mala byť domovom dokonalej ľudskej rodiny po celú večnosť. (Žalm 127:3; Iz. 45:18) Adam a Eva sa mohli tešiť z manželstva a rodiny po celú večnosť. w18.04 1:7, 8

Ak sme k ľuďom v službe trpezliví, nebudeme očakávať, že pochopia alebo prijmú nejakú biblickú pravdu hneď, ako ju počujú. Porozmýšľaj napríklad nad tým, ako môžeme niekomu vysvetliť, čo sa v Biblii píše o nádeji na večný život na rajskej zemi. Mnohí veria, že smrťou sa všetko končí. Alebo si myslia, že dobrí ľudia idú do neba. Čo sa osvedčilo jednému bratovi? Najprv oslovenému človeku prečíta 1. Mojžišovu 1:28. Potom sa ho opýta, aký život si Boh prial pre ľudí a kde mali žiť. Väčšina ľudí odpovie: „Chcel, aby žili na zemi a boli šťastní.“ Nato brat prečíta Izaiáša 55:11 a opýta sa, či sa Božie predsavzatie zmenilo. Oslovený človek často odpovie, že nie. Nakoniec brat prečíta Žalm 37:10, 11 a opýta sa, čo čaká ľudí v budúcnosti. Takýmto spôsobom pomohol už viacerým ľuďom pochopiť, že Boh si stále praje, aby dobrí ľudia žili večne v raji na zemi. w19.03 13:14 – 15, 19

Jehova dal jasne najavo, že chce, aby sme počúvali, čo nám hovorí jeho Syn, a poslúchali ho. Ježiš s láskou učil svojich nasledovníkov, ako majú oznamovať dobrú správu o Kráľovstve, a opakovane im pripomínal, aby zostali bdelí. (Mat. 24:42; 28:19, 20) Okrem toho ich nabádal, aby sa veľmi namáhali „vojsť úzkymi dverami“, a povzbudzoval ich, aby sa nevzdali. (Luk. 13:24) Kládol dôraz na to, aby milovali jeden druhého, zostali jednotní a dodržiavali jeho prikázania. (Ján 15:10, 12, 13) Ježišove rady sú dnes rovnako dôležité ako vtedy. Povedal: „Každý, kto je na strane pravdy, počúva môj hlas.“ (Ján 18:37) Ako dávame najavo, že počúvame jeho hlas? Napríklad tak, že sa riadime slovami: „Ďalej sa navzájom znášajte a ochotne si vzájomne odpúšťajte.“ (Kol. 3:13; Luk. 17:3, 4) Dokazujeme to aj tak, že s nadšením oznamujeme dobrú správu „v priaznivom i v obťažnom období“. (2. Tim. 4:2) w19.03 11:9 – 10