Apríl

Ako je to s nami? Uvažujeme tak ako Jehova alebo ako tento svet? Svoje správanie sme už pravdepodobne zosúladili s Božími požiadavkami. Ale čo naše zmýšľanie? Učíme sa uvažovať ako Jehova a zastávať rovnaké názory a postoje ako on? To si vyžaduje cieľavedomé úsilie. Ale na to, aby sme si osvojili zmýšľanie ľudí v tomto svete, nemusíme vynakladať takmer žiadnu námahu. Je to preto, lebo duch tohto sveta je všade okolo nás. (Ef. 2:2) Okrem toho svetský spôsob uvažovania môže byť pre nás príťažlivý, lebo často kladie dôraz na uspokojovanie sebeckých túžob. Teda naučiť sa zmýšľať ako Jehova nie je jednoduché, ale prispôsobiť sa zmýšľaniu tohto sveta je veľmi ľahké. Keby sme dovolili, aby svet formoval naše myslenie, mohli by sme podľahnúť sebectvu a túžiť po mravnej nezávislosti. (Mar. 7:21, 22) Preto je životne dôležité osvojovať si Božie zmýšľanie, nie ľudské. w18.11 4:1, 3 – 4

Ježiš netúžil po uznaní od náboženských ani politických vodcov. Ale určite ho veľmi povzbudilo, keď pri troch rôznych príležitostiach počul hlas svojho Otca, ktorý mu z nebies vyjadril uznanie. Hneď po Ježišovom krste v rieke Jordán povedal slová dnešného denného textu. Okrem Ježiša počul tieto slová pravdepodobne iba Ján Krstiteľ. Asi rok pred Ježišovou smrťou počuli traja apoštoli podobné slová: „Toto je môj Syn, milovaný, ktorého som schválil, počúvajte ho.“ (Mat. 17:5) A tretí raz Ježiš počul Jehovov hlas z nebies niekoľko dní pred svojou smrťou. (Ján 12:28) Aj keď Ježiš vedel, že ľudia ho falošne obvinia z rúhania a že zomrie potupnou smrťou, modlil sa, aby sa diala Jehovova vôľa, a nie jeho. (Mat. 26:39, 42) „Zniesol mučenícky kôl, pohrdol pohanou“, pretože túžil po uznaní svojho Otca, a nie sveta. (Hebr. 12:2) w18.07 1:15 – 16

Hneď po ustanovení Pamätnej slávnosti prejavil Ježiš mimoriadnu odvahu. Ako? Podriadil sa Otcovej vôli, hoci vedel, že ľudia ho falošne obvinia z rúhania a že zomrie potupnou smrťou. (Mat. 26:65, 66) Ježiš zostal verný Jehovovi, čím oslávil jeho meno, zastal sa Božieho práva vládnuť a otvoril kajúcnym ľuďom cestu k večnému životu. Zároveň pripravil svojich nasledovníkov na to, čo mali zakrátko zažiť. Ježiš prejavil odvahu aj v tom, že sa nezameriaval na svoje starosti, ale na to, čo potrebovali jeho verní apoštoli. Po odchode Judáša zaviedol jednoduchú slávnosť, ktorá mala pripomínať jeho pomazaným nasledovníkom, aký úžitok majú z jeho preliatej krvi a z toho, že sú účastníkmi novej zmluvy. (1. Kor. 10:16, 17) w19.01 4:7 – 8

Na Ježišove slová uvedené v dnešnom dennom texte Jehova odpovedal z neba takto: „Oslávil som a opäť oslávim.“ Ježiš bol znepokojený, pretože si uvedomoval, že nesie obrovskú zodpovednosť. Zostane verný Jehovovi? Vedel, že ho budú nemilosrdne bičovať a že zomrie mučeníckou smrťou. (Mat. 26:38) Najviac mu záležalo na tom, aby oslávil meno svojho Otca. Ježiš bol obvinený z rúhania a robil si starosti, že jeho smrť prinesie pohanu na Boha. Tak ako Ježiš, aj my si možno robíme starosti, keď je prinášaná pohana na Božie meno. Možno s nami niekto zaobchádza nespravodlivo. Alebo nás znepokojujú klamstvá, ktoré šíria o nás odporcovia. Možno si vravíme, že takéto nepravdivé informácie prinášajú pohanu Božiemu menu. V takých chvíľach sú Jehovove slová pre nás veľkou útechou. Jehova určite oslávi svoje meno. (Žalm 94:22, 23; Iz. 65:17) w19.03 11:14 – 16

Ježišovi učeníci nemohli uveriť vlastným ušiam. Očakávali, že Ježiš obnoví kráľovstvo Izraela, ale on im povedal, že zakrátko bude trpieť a zomrie. Apoštol Peter na to hneď zareagoval: „Buď k sebe láskavý, Pane, to sa ti vôbec nestane.“ Ježiš mu však odpovedal: „Choď za mňa, Satan! Si mi dôvodom na potknutie, lebo nemyslíš Božím myslením, ale ľudským.“ (Mat. 16:22, 23; Sk. 1:6) Týmito slovami Ježiš vysvetlil, aký veľký rozdiel je medzi tým, ako uvažuje Boh, a tým, ako uvažujú ľudia v tomto svete pod Satanovou nadvládou. (1. Jána 5:19) Vo svete je bežné, že ľudia uprednostňujú vlastné záujmy, a Peter bol takýmto postojom ovplyvnený. Ale Ježiš vedel, že jeho Otec uvažuje inak. Z jeho odpovede Petrovi vyplýva, že sa nedal ovplyvniť svetským zmýšľaním, ale uvažoval tak ako Jehova. w18.11 4:1 – 2

Čo si Jehova všíma, keď vidí, ako sa milióny ľudí po celom svete zhromažďujú, aby sa zúčastnili na Pánovej večeri? Všíma si nielen veľké množstvo ľudí, ale aj každého jednotlivca, ktorý na túto slávnosť príde. Pozoruje napríklad tých, ktorí sa takto verne schádzajú rok čo rok. Niektorí z nich na túto slávnosť prichádzajú napriek silnému prenasledovaniu. Iní možno nechodia pravidelne na všetky zhromaždenia, ale na toto zhromaždenie prídu, lebo to považujú za povinnosť. A Jehovovej pozornosti určite neuniknú ani ľudia, ktorí prichádzajú na Pamätnú slávnosť po prvý raz, možno zo zvedavosti. Jehovu určite hreje pri srdci, keď vidí, že na Pamätnej slávnosti sa zhromažďujú mnohí ľudia. (Luk. 22:19) Ale preňho je najdôležitejšie to, prečo na ňu prichádzajú. Túžime po tom, aby nás vyučoval Jehova a jeho organizácia? (Iz. 30:20; Ján 6:45) w19.01 5:1 – 3

Ježiš bol ochotný za svojich učeníkov zomrieť, ale každý deň žil tak, že kládol ich záujmy pred svoje vlastné. Napríklad venoval im čas, aj keď bol unavený alebo pociťoval tieseň. (Luk. 22:39–46) Zameriaval sa na to, čo môže druhým dať, a nie na to, čo môže od nich získať. (Mat. 20:28) Sme súčasťou pravého kresťanského bratstva a venujeme čo najviac času tomu, aby sme pozývali aj ďalších, aby sa k nám pripojili. Snažíme sa však pomáhať hlavne tým, „čo sú nám príbuzní vo viere“. (Gal. 6:10) To, že ich máme radi, im dávame najavo napríklad tak, že ich povzbudzujeme, aby prišli na zhromaždenie, najmä na Pamätnú slávnosť. A sme veľmi šťastní, keď sa náš nečinný brat či sestra vráti k Jehovovi. (Mat. 18:14) w19.01 5:12, 14 – 15

Keď Ježiš zaviedol slávnosť na pripomienku svojej smrti, použil pri tom len chlieb a víno, ktoré zostali zo slávnosti Pesach. Apoštolom povedal, že tieto dve bežné potraviny symbolizujú jeho dokonalé telo a krv, ktoré zakrátko za nich obetuje. Apoštoli pravdepodobne neboli prekvapení, že táto nová a významná slávnosť je taká jednoduchá. Prečo? Niekoľko mesiacov predtým, keď bol na návšteve u svojich priateľov Lazara, Marty a Márie, začal vyučovať. Marta sa však rozptyľovala prípravou zložitého jedla, lebo si chcela uctiť významného hosťa. Keď to Ježiš videl, dal jej láskavú radu, aby jej pomohol pochopiť, že nie je vždy potrebné pripravovať zložité jedlo. (Luk. 10:40–42) Neskôr, len pár hodín pred svojou obetnou smrťou, sa sám riadil touto zásadou. Chcel, aby bola Pamätná slávnosť jednoduchá. w19.01 4:3 – 4

Jehova vyjadril Ježišovi uznanie nečakaným spôsobom, keď ho vzkriesil „do nadradeného postavenia“ a dal mu nesmrteľný duchovný život, ktorý pred ním nikto nedostal. (Fil. 2:9; 1. Tim. 6:16) Za vernú službu sa Ježišovi dostalo úžasného uznania! Čo nám pomôže, aby sme netúžili po uznaní tohto sveta? Pamätaj, že Jehova vždy prejavuje uznanie svojim verným služobníkom a často ich odmeňuje nečakaným spôsobom. Ktovie, ako Jehova v budúcnosti odmení nás? Je pravda, že v súčasnosti musíme vytrvávať v skúškach a znášať ťažkosti v tomto zlom svete. Ale nezabúdajme, že tento svet sa pomíňa. (1. Jána 2:17) Náš milujúci Otec, Jehova, „nie je nespravodlivý, aby zabudol na [našu] prácu a na lásku, ktorú [sme] prejavovali jeho menu“. (Hebr. 6:10) w18.07 1:17 – 18

Ježišovi veľmi záležalo na tom, aby boli jeho nasledovníci jednotní. Preto keď sa modlil v posledný večer pred svojou smrťou, vyjadril túžbu, aby boli jednotní tak ako on a jeho Otec. Jednota medzi Ježišovými nasledovníkmi bude jasným dôkazom toho, že Ježiša poslal na zem sám Jehova, aby konal jeho vôľu. A jednota ide ruka v ruke s láskou, ktorou sa vyznačujú praví kresťania. (Ján 13:34, 35) Ježiš zdôraznil jednotu preto, lebo si všimol, že jeho apoštoli nie sú celkom jednotní. Napríklad pri ich poslednom spoločnom jedle znova vznikol medzi nimi „spor o tom, ktorý z nich sa zdá byť najväčším“. (Luk. 22:24–27; Mar. 9:33, 34) Pri inej príležitosti Jakub a Ján požiadali Ježiša, aby im dal najvýznamnejšie miesta po svojom boku v nebeskom Kráľovstve. (Mar. 10:35–40) w18.06 2:1 – 2

Jehova chce, aby si manžel a manželka vypestovali jeden k druhému lásku, ktorá pretrvá celý život. (Mat. 19:3–6) Cudzoložstvo je jedným z najhorších previnení proti manželskému partnerovi. Preto je opodstatnené, že v siedmom prikázaní Jehova zakazuje cudzoložstvo. (5. Mojž. 5:18) Je to hriech „proti Bohu“ a krutá rana pre nevinného manželského partnera. (1. Mojž. 39:7–9) Bolesť zo zrady, ktorú pociťuje, môže pretrvávať celé desaťročia. Jehovovi veľmi záleží aj na tom, aby deti boli šťastné a cítili sa v bezpečí. Jehova prikázal rodičom, aby sa starali nielen o ich telesné potreby, ale aby im pomáhali aj vytvárať si dobrý vzťah k Bohu. Pri každej príležitosti mali učiť deti, aby si vážili Jehovov Zákon a aby si ho zamilovali. (5. Mojž. 6:6–9; 7:13) Rodičia sa nemali pozerať na svoje deti ako na nejaký majetok, ktorý môžu zanedbávať alebo zneužívať, ale ako na dedičstvo a dar od Jehovu, ktorý si majú veľmi ceniť. (Žalm 127:3) w19.02 9:5, 7

Jób bol presvedčený, že Boh ho odmení, a vďaka tomu mu zostal verný. Veril, že Bohu záleží na tom, či mu je verný. Napriek skúškam, ktoré zažíval, si bol istý, že Jehova ho nakoniec odmení. Táto dôvera mu bola oporou, aby sa nevzdal svojej vernosti Bohu. Jehova sa tak veľmi tešil z Jóbovej oddanosti, že ho bohato odmenil ešte ako nedokonalého človeka. (Jób 42:12–17; Jak. 5:11) A čaká ho oveľa väčšia odmena! Náš Boh sa nezmenil. (Mal. 3:6) Ak budeš mať stále na pamäti, že si cení tvoju vernosť, nádej na nádhernú budúcnosť bude v tvojom srdci stále horieť. (1. Tes. 5:8, 9) Niekedy možno budeš mať pocit, že nikto iný v tvojom okolí nie je verný Bohu. Nikdy však nebudeš sám, lebo vždy tu budú milióny verných bratov a sestier na celom svete. Okrem toho máš česť patriť k mužom a ženám z minulosti, ktorí zostali verní Bohu napriek hrozbe smrti. (Hebr. 11:36–38; 12:1) w19.02 6:15 – 16

V období Pamätnej slávnosti by si mal každý z nás položiť otázky: Ako sa môžem ešte viac riadiť Ježišovým príkladom lásky? Zameriavam sa viac na potreby spolukresťanov než na svoje vlastné? Neočakávam od bratov a sestier viac, ako dokážu urobiť? Uvedomujem si ich obmedzené možnosti? Snažme sa vždy napodobňovať Ježiša a byť jeden k druhému súcitní. Požiadavka pripomínať si Kristovu smrť už nebude platiť dlho. Keď Ježiš „príde“ počas veľkého súženia a zhromaždí svojich „vyvolených“ do neba, Pánova večera sa prestane sláviť. (1. Kor. 11:26; Mat. 24:31) Môžeme si byť istí, že aj potom, keď sa už nebude sláviť Pánova večera, budú Jehovovi služobníci radi spomínať na túto jednoduchú slávnosť, pri ktorej vystupovali do popredia Ježišove vlastnosti, ako je pokora, odvaha a láska. Nikto z ľudí sa mu v týchto vlastnostiach nevyrovná. w19.01 4:17 – 19

Zamyslime sa, prečo je dôležité, akí sme vnútri. Môžeme to prirovnať k fyzickému zdraviu. Po prvé, aby sme si udržali dobrú kondíciu, musíme sa zdravo stravovať a mať pravidelný pohyb. Podobne je to s naším duchovným zdravím. Ak si ho chceme udržať, musíme sa sýtiť zdravým duchovným pokrmom a byť duchovne aktívni, čiže dávať najavo svoju vieru. To znamená, že uplatňujeme, čo sa učíme, a hovoríme o svojej viere s druhými. (Rim. 10:8–10; Jak. 2:26) Po druhé, navonok sa môže zdať, že sme zdraví, ale v skutočnosti možno trpíme nejakou vnútornou chorobou. Podobne to môže byť aj v duchovnom ohľade. Keď sa pravidelne venujeme duchovným veciam, možno si myslíme, že máme pevnú vieru, ale v našom vnútri môžu rásť nesprávne túžby. (1. Kor. 10:12; Jak. 1:14, 15) Musíme pamätať na to, že Satan by nás rád nakazil svojimi názormi. w19.01 3:4 – 5

Každý z nás sa môže preskúmať: Správam sa tak ako milosrdný Samaritán? Snažím sa ho napodobňovať? (Luk. 10:30–35) Mohol by som tým, ktorí trpia, prejavovať viac súcitu a urobiť pre nich niečo láskavé? Ako môžem prakticky pomôcť vekovo starším spolukresťanom, vdovám či bratom a sestrám, ktorí sú v duchovnom ohľade sirotami? Snažím sa „hovoriť utešujúco so skľúčenými dušami“? (1. Tes. 5:14; Jak. 1:27) Keď sme milosrdní, zažívame radosť z dávania. Okrem toho vieme, že takéto skutky sa páčia Jehovovi. (Sk. 20:35; Hebr. 13:16) O človeku, ktorý je ohľaduplný, kráľ Dávid povedal: „Jehova ho bude chrániť a zachová ho nažive. Bude vyhlásený za šťastného na zemi.“ (Žalm 41:1, 2) Keď druhým prejavujeme súcit, Jehova nám prejaví milosrdenstvo a umožní nám byť šťastní po celú večnosť. (Jak. 2:13) w18.09 3:11 – 12

Naša sestra Jošiko sa dozvedela zlú správu. Lekárka jej povedala, že jej zostáva už len pár mesiacov života. Ako na to Jošiko zareagovala? Spomenula si na svoj obľúbený biblický text, ktorý je dnešným denným textom. Potom pokojným hlasom lekárke povedala, že sa nebojí, pretože Jehova ju drží za ruku. Myšlienka v tomto verši Jošiko povzbudila, aby Jehovovi úplne dôverovala. Tento verš môže pomôcť aj nám, aby sme zostali pokojní, keď zažívame ťažkosti. Jehova dal tieto slová napísať v prvom rade preto, aby utešil Židov, ktorí boli neskôr odvedení do zajatia v Babylone. A zariadil, aby sa tieto slová zachovali až dodnes. Vďaka tomu z nich Boží služobníci naďalej čerpajú silu. (Iz. 40:8; Rim. 15:4) Žijeme v „kritických časoch, s ktorými sa [dá] ťažko vyrovnať“. (2. Tim. 3:1) Preto viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme povzbudenie zapísané v knihe Izaiáš. w19.01 1:1 – 2

Aj keď sa manželia rozhodnú žiť v rozluke, ich manželstvo je stále platné. Život v rozluke však so sebou prináša problémy. Apoštol Pavol uviedol dôvod, prečo by manželia mali zostať spolu. Napísal: „Neveriaci manžel je posvätený vzhľadom na svoju manželku a neveriaca manželka je posvätená vzhľadom na brata; inak by boli vaše deti nečisté, ale teraz sú sväté.“ (1. Kor. 7:14) Mnohí verní kresťania zostali so svojím neveriacim manželským partnerom aj za veľmi náročných okolností. Keď sa časom stal Jehovovým svedkom, zažili veľkú radosť. Ich úsilie naozaj stálo za to. (1. Kor. 7:16; 1. Petra 3:1, 2) Dnes je v zboroch na celom svete množstvo šťastných manželských dvojíc. Pravdepodobne aj ty poznáš také dvojice vo svojom zbore. Tvoria ich verní bratia, ktorí milujú svoje manželky, a oddané manželky, ktoré milujú svojich manželov. Títo kresťania dávajú najavo, že majú manželstvo v úcte. (Hebr. 13:4) w18.12 2:18 – 19

Eden znamená „rozkoš“ alebo „potešenie“ a toto pomenovanie je veľmi výstižné. V záhrade bola hojnosť jedla, prekrásna príroda a ľudia spolunažívali so zvieratami v mieri. (1. Mojž. 1:29–31) Hebrejské slovo prekladané ako „záhrada“ sa do gréčtiny prekladá výrazom paradeisos, čo znamená raj. V encyklopédii od M’Clintocka a Stronga sa píše, že keď grécky hovoriaci človek počul slovo paradeisos, predstavil si nádherný, priestranný park, v ktorom rastú majestátne stromy nesúce ovocie rôzneho druhu, ktorým pretekajú riečky s krištáľovou vodou, lemované trávnatými brehmi, na ktorých sa pasú stáda antilop a oviec, a ktorý je chránený pred čímkoľvek, čo by mohlo človeku ublížiť. (Porovnaj 1. Mojž. 2:15, 16.) Boh stvoril Adama a Evu do takejto záhrady – do raja. Ale pretože neposlúchli Jehovu, oni a ich potomkovia stratili vzácnu možnosť zostať v ňom žiť. (1. Mojž. 3:23, 24) Hoci v tejto záhrade už nežili ľudia, naďalej existovala, a to pravdepodobne až do potopy, ktorá nastala za čias Noacha. w18.12 1:3 – 5

Každý rodič sa snaží vštepovať svojim deťom správne hodnoty. Ak deti budú žiť v súlade so zásadami, ktoré sa naučili od rodičov, je pravdepodobnejšie, že sa budú rozhodovať múdro. Vyhnú sa tak mnohým zbytočným problémom a starostiam. Jehova je ako dobrý rodič a chce, aby sme sa čo najviac tešili zo života. (Iz. 48:18) Poskytol nám základné zásady týkajúce sa života a vzťahov. Povzbudzuje nás, aby sme sa naučili pozerať na veci tak ako on a uznávať rovnaké hodnoty. Vôbec nás to neobmedzuje, naopak, stávame sa múdrejšími a zlepšujeme si schopnosť premýšľať. (Žalm 92:5; Prísl. 2:1–5; Iz. 55:9) Vďaka tomu sa budeme správne rozhodovať, budeme šťastnejší a zároveň si budeme rozvíjať svoju jedinečnú osobnosť. (Žalm 1:2, 3) Keď budeme uvažovať tak ako Jehova, budeme mať z toho veľký úžitok. w18.11 4:7 – 8

Chodiť v pravde znamená nepodľahnúť nátlaku zo strany druhých. Keď sme spoznali pravdu, naše vzťahy s priateľmi a príbuznými, ktorí neslúžia Jehovovi, sa zmenili. Niektorí z nich tolerujú naše presvedčenie, iní nám odporujú. Príbuzní, kolegovia alebo spolužiaci nás môžu prehovárať, aby sme s nimi slávili sviatky, ktoré sa nepáčia Jehovovi. Ako môžeme odolávať tlaku zapojiť sa do takýchto osláv? Majme jasne na mysli, aký názor má na ne Jehova. Zopakujme si informácie uverejnené v našich publikáciách o pôvode rôznych obľúbených sviatkov. Keď si pripomenieme biblické dôvody, prečo neslávime tieto sviatky, budeme mať istotu, že robíme to, čo je „prijateľné Pánovi“. (Ef. 5:10) Budeme dôverovať Jehovovi a jeho Slovu pravdy a nebudeme „sa chvieť pred ľuďmi“. (Prísl. 29:25) w18.11 2:10, 12

Náhle zmeny nás môžu tak zaskočiť, že nedokážeme myslieť na nič iné, len na problémy. Niečo také sa mohlo stať aj Jozefovi. No on sa rozhodol, že bude vo svojej situácii konať tak, aby mal Jehova čo požehnať. Vo väzení usilovne pracoval na každej úlohe, ktorú dostal od hlavného väzenského dozorcu, presne tak, ako si predtým počínal v Putifárovom dome. (1. Mojž. 39:21, 22) Tak ako Jozef, aj my sa môžeme ocitnúť v situácii, ktorú nemôžeme takmer vôbec ovplyvniť. Ak však zostaneme trpezliví a budeme robiť všetko, čo môžeme, Jehova bude mať čo požehnať. (Žalm 37:5) Niekedy sa azda môžeme cítiť zmätení, ale apoštol Pavol nás uisťuje, že nikdy nebudeme „celkom bez východiska“, čiže bez nádeje. (2. Kor. 4:8) Pravdivosť týchto slov zažijeme aj my, najmä ak zostaneme zameraní na službu. w18.10 4:11, 13

Ako sa cítiš, keď niekto, koho poznáš a vážiš si ho, zabudne tvoje meno, alebo čo je ešte horšie, vôbec si ťa nepamätá? Niečo také ťa môže zraniť. Prečo? Lebo každý z nás prirodzene túži, aby nás druhí poznali a vážili si nás. Uznanie, po ktorom túžime, neznamená len to, že si nás niekto pamätá, ale aj to, že si cení, akí sme a čo sme dosiahli. (4. Mojž. 11:16; Jób 31:6) Je prirodzené túžiť po uznaní, ale keby sme si nedali pozor, mohlo by sa stať, že následkom nedokonalosti by sme od druhých začali očakávať neprimerané uznanie. Satanov svet v ľuďoch roznecuje túžbu po sláve a postavení. To však odvádza pozornosť od nášho nebeského Otca, Jehovu, ktorý si ako jediný skutočne zaslúži našu chválu a uctievanie. (Zjav. 4:11) w18.07 1:1 – 2

Nie div, že Satan spolu s démonmi podnecuje ľudí vo vysokom postavení, aby „hovorili lož“. (1. Tim. 4:1, 2) Keď klamú predstavitelia nejakého náboženstva, nesú mimoriadne veľkú vinu. Prečo? Lebo ak niekto uverí falošným náukám, ktoré vyučujú, a koná v rozpore s Božími normami, môže stratiť vyhliadku na večný život. (Hoz. 4:9) Ježiš vedel, že náboženskí vodcovia v jeho dňoch podvádzajú ľudí. Otvorene im povedal: „Beda vám, znalci Písma a farizeji, pokrytci, lebo cestujete po mori a po suchej zemi, aby ste urobili jedného prozelytu, a keď sa ním stane, urobíte ho hodným gehenny [večného zničenia] dvakrát viac, ako ste vy sami.“ (Mat. 23:15) Ježiš odsúdil falošných náboženských vodcov tými najsilnejšími slovami. Boli naozaj „zo svojho otca, Diabla“, ktorý je vrahom. (Ján 8:44) w18.10 1:5 – 6

Ako Ježiš myslel slová uvedené v dnešnom dennom texte? Vysvetlil to slovami: „Plesajte a poskakujte radosťou, pretože je veľká vaša odmena v nebesiach, lebo práve tak prenasledovali prorokov pred vami.“ (Mat. 5:12) Keď apoštolov zbili a prikázali im, aby prestali zvestovať, „odišli zo Sanhedrinu radujúc sa“. Samozrejme, netešili sa z toho, že ich zbičovali. Radovali sa, pretože „boli uznaní za hodných byť zneuctení pre [Ježišovo] meno“. (Sk. 5:41) Aj dnes Jehovovi služobníci s radosťou vytrvávajú, keď sú prenasledovaní pre Ježišovo meno alebo zažívajú ťažké skúšky. (Jak. 1:2–4) Tak ako apoštoli, ani my sa neradujeme, keď trpíme. Ale ak zostaneme verní, Jehova nám dá silu, aby sme v skúškach dokázali vytrvať. Keď vieme, že Jehova, „šťastný Boh“, má z nás radosť, aj my môžeme byť šťastní, hoci zažívame prenasledovanie, odpor v rodine. (1. Tim. 1:11) w18.09 3:18 – 20

V týchto „kritických časoch“ je život plný ťažkostí a trápenia, a preto veľa ľudí zažíva citovú bolesť. Mnohí dokonca stratili chuť do života. (2. Tim. 3:1–5) Odhaduje sa, že každý rok spácha samovraždu vyše 800 000 ľudí. To znamená, že približne každých 40 sekúnd si niekto vezme život. Žiaľ, aj niektorí kresťania podľahli tlaku a siahli si na život. Mnohí naši bratia a sestry zažívajú ťažkosti, a aj keď nechcú vyslovene skoncovať so životom, potrebujú láskavé povzbudenie. Niektorí zažívajú prenasledovanie či posmech. Ďalší znášajú kritiku či ohováranie od svojich kolegov v práci. Alebo musia často pracovať nadčas a neustále sú pod tlakom termínov, takže sa cítia vyčerpaní. Iných zas oberajú o silu rodinné problémy, lebo ich možno ponižuje manželský partner, ktorý neslúži Jehovovi. V dôsledku týchto a iných životných tlakov sa mnohí bratia a sestry cítia fyzicky aj psychicky na dne. w18.09 2:3, 5

Rodičia spolupracujú s Jehovom tak, že pomáhajú svojim deťom dávať si duchovné ciele. Vďaka tomu sa už mnohí mladí rozhodli slúžiť Jehovovi celým časom. Niektorí sa odsťahovali ďaleko od domova a teraz slúžia ako misionári, ďalší priekopníčia tam, kde je potrebných viac zvestovateľov, alebo slúžia v Bételi. Preto rodičia už nemôžu byť s nimi tak často, ako by chceli. Ale obetaví rodičia povzbudzujú svoje deti, aby v tejto službe vytrvávali. Prečo? Pretože sú veľmi radi, že ich deti dávajú záujmy Kráľovstva na prvé miesto v živote. Možno sa mnohí z nich cítia ako Anna, ktorá „požičala“ svojho syna Samuela Jehovovi. (1. Sam. 1:28) Spolupracujú tak s Jehovom a právom to považujú za veľkú česť. Vedia, že ich deti sa nemohli rozhodnúť lepšie. w18.08 4:4

Ježiš slovami v dnešnom dennom texte nechcel povedať, že bohatí ľudia nemôžu vojsť do Božieho kráľovstva. Povedal aj: „Šťastní ste vy, chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.“ (Luk. 6:20) No nemyslel tým, že všetci chudobní ho budú počúvať a že dostanú nejakú mimoriadnu odmenu. Mnohí z nich na jeho učenie nereagovali. Z toho vyplýva, že nemôžeme hodnotiť duchovný stav človeka podľa majetku. Sme požehnaní množstvom bratov a sestier, chudobných aj bohatých, ktorí milujú Jehovu a slúžia mu celým srdcom. Bohatí nachádzajú v Božom Slove nabádanie, „aby nevkladali svoju nádej do neistého bohatstva, ale v Boha“. (1. Tim. 6:17–19) A všetci kresťania, či sú bohatí, alebo chudobní, dostávajú radu, aby nezačali milovať peniaze. (1. Tim. 6:9, 10) Keď sa pozeráme na spolukresťanov Jehovovými očami, nebudeme mať sklon posudzovať ich len podľa množstva majetku. w18.08 2:11 – 12

Určite každý z nás chce dať Jehovovi najavo, že považuje za česť patriť k jeho ľudu. Uvedomujeme si, aké je múdre, keď mu dobrovoľne zasvätíme život a tým potvrdíme, že mu chceme patriť. Sme rozhodnutí odmietať to, čo je zlé. Okrem toho milujeme bratov a sestry a správame sa k nim úctivo, lebo aj oni patria Jehovovi. (Rim. 12:10) V Biblii čítame: „Jehova sa nezriekne svojho ľudu.“ (Žalm 94:14) Jehova nám garantuje, že tento sľub splní bez ohľadu na to, aké ťažkosti nás postihnú. Aj keby sme zomreli, nezabudne na nás. (Rim. 8:38, 39) „Keď žijeme, žijeme Jehovovi, a keď umierame, umierame Jehovovi. A preto, či žijeme, či umierame, patríme Jehovovi.“ (Rim. 14:8) Veľmi sa tešíme na deň, keď Jehova privedie k životu všetkých svojich verných priateľov, ktorí zomreli. (Mat. 22:32) Ale už dnes nás bohato požehnáva, lebo Biblia hovorí: „Šťastný je národ, ktorého Bohom je Jehova, ľud, ktorý si vyvolil za svoje dedičstvo.“ (Žalm 33:12) w18.07 4:18 – 19

Niektorí kresťania si myslia, že pri niektorých rozhodnutiach, napríklad pri výbere vzdelania a zamestnania, sa môžu rozhodnúť, ako chcú, keďže ide o osobnú záležitosť a svedomie im to dovoľuje. Možno sa opierajú o to, čo Pavol povedal kresťanom v Korinte o jedle: „Prečo by mala byť moja sloboda súdená svedomím niekoho iného?“ (1. Kor. 10:29) Je pravda, že každý sa v tých oblastiach môže slobodne rozhodnúť. Ale nemali by sme zabúdať, že máme iba relatívnu slobodu a že všetky naše rozhodnutia nejako ovplyvnia náš život. Preto Pavol uviedol spomínaný výrok slovami dnešného denného textu. Z toho jasne vidíme, že by sme sa nemali rozhodovať len na základe toho, čo sa páči nám, ale mali by sme vziať do úvahy aj omnoho dôležitejšie faktory. w18.04 2:10

Niektorý kresťan možno tvrdí, že uctieva Jehovu, ale zároveň robí niečo, čo Jehova nenávidí. (Júda 11) Možno pravidelne chodí do služby a na zhromaždenia, ale súčasne v sebe živí nemravné predstavy, chamtivosť alebo nenávisť k spolukresťanovi. (1. Jána 2:15–17; 3:15) Takéto myšlienky vedú k hriešnym skutkom. Hoci ľudia ani netušia, o čom premýšľame alebo čo robíme, Jehova vidí všetko a vie, či mu slúžime celým srdcom. (Jer. 17:9, 10) Napriek tomu, že robíme chyby, Jehova nás len tak ľahko neopustí. Keď sa v živote vydáme nesprávnym smerom, nabáda nás: „Vráťte sa ku mne.“ Najmä keď zápasíme s nejakou slabosťou, Jehova nám chce pomôcť, aby sme prestali s nesprávnym konaním. (Iz. 55:7) Ak sa o to snažíme, bude nás podporovať a poskytne nám duchovnú, duševnú i fyzickú silu, aby sme dokázali ovládnuť hriešne sklony. (1. Mojž. 4:7) w18.07 3:5 – 6