November

Keď si v Biblii čítame o Jonášovi, mohli by sme pre nedostatok informácií dôjsť k záveru, že bol nespoľahlivý a dokonca neposlušný. Jehova mu jasne prikázal, aby ohlásil jeho rozsudok obyvateľom mesta Ninive. Jonáš však Jehovu neposlúchol a nasadol na loď, ktorá sa plavila opačným smerom, „ďaleko od Jehovu“. (Jon. 1:1–3) Dal by si Jonášovi druhú možnosť, aby svoju úlohu splnil? Pravdepodobne nie. No Jehova videl, že existujú dôvody, aby to urobil. (Jon. 3:1, 2) O tom, aký bol Jonáš v skutočnosti, sa veľa dozvieme z jeho modlitby. (Jon. 2:1, 2, 9) Jonáš sa modlil určite veľakrát. No z modlitby, ktorú vyslovil v bruchu ryby, vidno, že nebol len človekom, ktorý odmieta splniť úlohu. Z jeho slov vyplýva, že bol pokorný, vďačný a odhodlaný poslúchať Jehovu. Preto nás neprekvapuje, že Jehova sa nezameral na jeho chybu, ale vypočul jeho modlitbu a naďalej ho používal ako proroka. To je príklad pre starších. Kým dajú niekomu radu, mali by si „vypočuť všetky skutočnosti“. w20.04 16:4 – 6

Kristovi raní nasledovníci prijali kresťanské učenie a spoliehali sa na svätého ducha, že im pomôže porozumieť Božiemu Slovu. Uisťovali sa o tom, že toto učenie je založené na Písme. (Sk. 17:11, 12; Hebr. 5:14) Neslúžili Jehovovi len preto, že sa dobre cítili medzi spoluveriacimi. Ich viera nebola postavená len na emóciách a pocitoch, ale na „presnom poznaní Boha“. (Kol. 1:9, 10) Pravda, ktorú obsahuje Božie Slovo, zostáva tá istá. (Žalm 119:160) Napríklad keď ťa spoluveriaci urazí alebo sa dopustí vážneho hriechu, pravda sa nemení. A nemení sa ani vtedy, keď prežívame ťažkosti. Preto musíme dobre spoznať biblické učenie a presvedčiť sa o jeho pravdivosti. Tak ako kotva drží loď na mieste, aby počas búrky nebola unášaná preč, pevná viera založená na presnom poznaní Božieho Slova nám v čase skúšok pomôže, aby sme zostali verní Jehovovi. w20.07 28:6 – 7

Keď pomáhame Kristovým pomazaným bratom, Ježiš sa na to pozerá tak, ako keby sme to robili pre neho. (Mat. 25:34–40) Hlavný spôsob, ako pomáhať Kristovým bratom, je naplno sa zapájať do diela robenia učeníkov, lebo tak plníme príkaz, ktorý dal Ježiš svojim nasledovníkom. (Mat. 28:19, 20) Túto úlohu môžu Kristovi bratia splniť len s pomocou „iných oviec“. (Ján 10:16) Ak aj ty patríš k „iným ovciam“, vždy, keď si v službe, dávaš najavo lásku nielen k pomazaným, ale aj k Ježišovi. Priateľstvo s Jehovom a Ježišom si vytvárame aj tak, že finančne podporujeme činnosť, ktorú riadia. (Luk. 16:9) Napríklad môžeme prispievať na našu celosvetovú činnosť. Tieto prostriedky sa používajú napríklad na poskytovanie humanitárnej pomoci tým, ktorých postihla nejaká katastrofa. Môžeme tiež finančne podporovať náš zbor alebo darovať peniaze niekomu, kto sa ocitol v núdzi. (Prísl. 19:17) w20.04 17:12 – 13

Ako sa splnilo proroctvo, že kráľ severu „nebude brať do úvahy Boha svojich otcov“? Sovietsky zväz chcel odstrániť náboženstvo a snažil sa oslabovať moc tradičných cirkví. Ako? Napríklad tak, že už v roku 1918 vydal výnos, na základe ktorého sa v školách začal vyučovať ateizmus. A ako kráľ severu „oslavoval boha pevností“? Aby Sovietsky zväz posilnil svoj vplyv, investoval obrovské finančné prostriedky do vybudovania armády a do výroby tisícov nukleárnych zbraní. Obaja králi, ako kráľ severu, tak aj kráľ juhu, nahromadili obrovskú ničivú silu, ktorá by dokázala zabiť miliardy ľudí. Hoci kráľ severu a kráľ juhu proti sebe vždy bojovali, v jednej dôležitej veci spolupracujú. V Danielovom proroctve sa píše, že „postavia ohavnosť, ktorá po sebe zanecháva spúšť“. Tou ohavnosťou je Organizácia Spojených národov. (Dan. 11:31) w20.05 19:16 – 17

Kto sa môže zapojiť do hľadania nečinných bratov a sestier? Zapojiť sa môžu všetci – zboroví starší, priekopníci, členovia ich rodiny i ostatní zvestovatelia. Máš priateľa alebo príbuzného, ktorý sa stal nečinným? Stretol si nečinného brata alebo sestru v službe z domu do domu alebo v službe so stojanmi? Povedz mu, že ak by si prial, aby ho navštívili miestni starší, môže ti dať na seba kontakt a ty im ho rád odovzdáš. Thomas, ktorý slúži ako starší, hovorí: „Najprv sa pýtam rôznych spolukresťanov, či nevedia, kde teraz býva niektorý nečinný brat alebo sestra. Okrem toho sa zvestovateľov pýtam, či si nespomínajú na niekoho, kto prestal chodiť na zhromaždenia. Keď potom nečinných navštívim, pýtam sa ich na ich deti a príbuzných. Niektorí z nich kedysi vodili deti na zhromaždenia a tieto deti boli istý čas zvestovateľmi. Možno sa bude dať pomôcť aj im, aby sa vrátili k Jehovovi.“ w20.06 26:1, 6 – 7

Spomedzi všetkých tvorov na zemi len my ľudia máme schopnosť vyvodiť morálne poučenie z toho, čo sme zažili. Je to preto, že máme pamäť a že dokážeme analyzovať svoje zážitky. Vďaka tomu môžeme meniť svoje zmýšľanie a správanie, a tak sa stať lepšími ľuďmi. (1. Kor. 6:9–11; Kol. 3:9, 10) Môžeme školiť svoje svedomie a naučiť sa rozoznávať správne od nesprávneho. (Hebr. 5:14) Môžeme sa naučiť prejavovať druhým lásku, byť k nim súcitní a odpúšťať im. A môžeme si vypestovať zmysel pre spravodlivosť, aký má Jehova. Ako môžeme dať najavo vďačnosť za to, že nám Jehova dal pamäť? Napríklad tak, že sa budeme snažiť zapamätať si situácie, keď nám Jehova pomohol a utešil nás. To posilní našu dôveru, že nám bude pomáhať aj v budúcnosti. (Žalm 77:12; 78:4, 7) Ďalší spôsob je, že si budeme pamätať, čo dobré pre nás robia druhí, a budeme im za to vďační. Z výskumov vyplýva, že vďační ľudia sú šťastnejší. w20.05 21:12 – 13

Predstav si, čo cítil Mojžiš, keď bol schovaný v skalnej trhline a videl odlesk Jehovovej slávy. Podľa Hlbšieho pochopenia Písma to bol „taký bázeň vzbudzujúci zážitok, aký pravdepodobne nemal žiadny iný človek pred príchodom Ježiša Krista“. Mojžiš počul slová, ktoré zjavne vyslovil anjel: „Jehova je milosrdný a súcitný Boh, Jehova je trpezlivý a plný vernej lásky a pravdy, prejavuje vernú lásku tisícom, odpúšťa previnenie, priestupok a hriech.“ (2. Mojž. 33:17–23; 34:5–7) Mojžiš si pravdepodobne spomenul na tento zážitok vždy, keď vyslovil meno Jehova, teda aj pri slovách textu na dnešný deň. Keď premýšľame o Božom mene, mali by sme sa zamýšľať aj nad tým, aký je ten, ktorému patrí toto meno. Mali by sme uvažovať o jeho vlastnostiach, ako je moc, múdrosť, spravodlivosť a láska. Keď rozjímame o týchto a ďalších Jehovových vlastnostiach, rozvíjame si pred ním bázeň. (Žalm 77:11–15) w20.06 24:3 – 4

Ježiš povedal, že poznávacím znakom jeho učeníkov bude láska. (Ján 13:34, 35) Ale naša viera musí byť vybudovaná na pevnejších základoch, než je len láska medzi Božími služobníkmi. Prečo? Predstav si, že nejaký brat alebo sestra, či dokonca starší alebo priekopník, vážne zhreší. Alebo ťa niekto zo zboru urazí. Alebo niekto začne tvrdiť, že Jehovovi svedkovia neučia pravdu a stane sa odpadlíkom. Čo urobíš v takom prípade? Opustíš pravdu? Prestaneš slúžiť Jehovovi? Keby tvoja viera stála len na tom, ako sa druhí správajú, a nie na tvojom vzťahu k Jehovovi, nemala by pevné základy. Keď si chceš vybudovať pevnú vieru, nemôžeš stavať len na emóciách a pocitoch, ale aj na faktoch a logike. Určite sa chceš podobať človeku, ktorý stavia svoj dom z trvanlivých materiálov. Preto sa potrebuješ presvedčiť, že Biblia učí pravdu. (Rim. 12:2) w20.07 28:2 – 3

Zo skúseností vyplýva, že pri hľadaní nečinných bratov a sestier, ktorí sa chcú vrátiť k Jehovovi, s nami spolupracujú anjeli. (Zjav. 14:6) Napríklad Silvio, ktorý žije v Ekvádore, vrúcne prosil Jehovu, aby mu niekto pomohol vrátiť sa do zboru. Ešte sa modlil, keď uňho zazvonili dvaja starší. Hneď na tej návšteve mu s radosťou začali pomáhať. Keď pomáhame duchovne zoslabnutým bratom a sestrám vrátiť sa k Jehovovi, zažijeme veľa radosti. Salvador, ktorý slúži ako priekopník a zameriava sa na pomoc nečinným spolukresťanom, hovorí: „Niekedy nemôžem zadržať slzy šťastia, keď vidím, ako Jehova zachraňuje jednu zo svojich drahých ovečiek spod vplyvu Satanovho sveta. Som šťastný, že s ním na tom môžem spolupracovať.“ Ak si sa prestal stretávať so zborom, buď si istý, že Jehova ťa má stále rád. Čaká na tvoj návrat a rád ťa privíta doma. w20.06 26:16 – 18

Jehova je náš „Vznešený Učiteľ“ a vyučuje nás prostredníctvom príkladov, ktoré dal zapísať do svojho Slova. (Iz. 30:21) Učíme sa, keď študujeme Bibliu a premýšľame o príklade ľudí, ktorí prejavovali dobré vlastnosti. Ale poučiť sa môžeme aj z varovných príkladov tých, ktorí v prejavovaní takých vlastností zlyhali. (Žalm 37:37; 1. Kor. 10:11) Zamyslime sa nad tým, čo sa stalo kráľovi Saulovi. Spočiatku to bol pokorný mladý muž. Nemal o sebe prehnanú mienku a necítil sa na to, aby prijal vysoké postavenie. (1. Sam. 9:21; 10:20–22) Krátko nato, ako sa stal kráľom, však začal konať opovážlivo. Raz, keď čakal na proroka Samuela, stratil trpezlivosť a predložil zápalnú obeť, aj keď na to nemal právo. Následkom toho stratil Jehovovu priazeň a nakoniec aj kráľovskú moc. (1. Sam. 13:8–14) Konáme múdro, keď sa poučíme z tohto varovného príkladu a budeme sa vyhýbať opovážlivosti. w20.08 32:10 – 11

Je pravda, že Jehova dal prostredníctvom Krista zboru „ľudí ako dary“. (Ef. 4:8) Patria k nim členovia vedúceho zboru, pomocníci vedúceho zboru, členovia výborov pobočiek, krajskí dozorcovia, inštruktori biblických škôl, zboroví starší a služobní pomocníci. Všetci títo bratia boli vymenovaní svätým duchom, aby sa starali o Jehovove cenné ovečky a posilňovali zbor. (1. Petra 5:2, 3) Bratia, ktorí boli vymenovaní svätým duchom, majú v zbore rôzne úlohy. Tak ako rôzne časti tela, napríklad ruky a nohy, slúžia celému telu, títo bratia usilovne slúžia celému zboru. Neusilujú sa o vlastnú slávu, ale snažia sa posilňovať bratov a sestry. (1. Tes. 2:6–8) Ďakujeme Jehovovi za týchto nesebeckých, duchovne zmýšľajúcich mužov! w20.08 34:5 – 6

Dobrú správu zvestujeme aj preto, lebo vidíme, akí sú ľudia „zúbožení a bezradní“ a že sa nutne potrebujú dozvedieť pravdu o Kráľovstve. (Mat. 9:36) Jehova si praje, aby ľudia každého druhu dospeli k presnému poznaniu pravdy a boli zachránení. (1. Tim. 2:4) Keď budeme premýšľať o tom, že táto práca zachraňuje životy, bude nás to podnecovať, aby sme sa do nej zapájali. (Rim. 10:13–15; 1. Tim. 4:16) Nezaobídeme sa však bez správnych nástrojov a potrebujeme vedieť aj to, ako ich používať. Ježiš dal svojim učeníkom jasné pokyny, ako vykonávať prácu rybára ľudí. Povedal im, čo si majú so sebou vziať, kam majú ísť a čo majú hovoriť. (Mat. 10:5–7; Luk. 10:1–11) Dnes Jehovova organizácia poskytuje vybrané nástroje do služby, ktoré sa osvedčili pri vydávaní svedectva a robení učeníkov. Dostávame tiež školenie, ako tieto nástroje používať. Vďaka tomuto školeniu získavame istotu a zručnosť, ktorú potrebujeme, aby sa nám v službe darilo. (2. Tim. 2:15) w20.09 36:6 – 7, 10

Vieš si predstaviť, aký šťastný musel byť apoštol Ján, keď sa dozvedel, že tí, ktorým pomohol spoznať pravdu, verne slúžia Jehovovi? Ján ich považoval za svoje duchovné deti. Títo verní kresťania sa stretávali s mnohými prekážkami, a preto sa veľmi snažil posilniť ich vieru. Tak ako Ján, aj my sme šťastní, keď sa naše vlastné alebo duchovné deti zasvätia Jehovovi a verne mu slúžia. (3. Jána 3) Okolo roku 98 n. l. Jehova svojím duchom podnietil Jána, aby napísal tri listy. Účelom týchto listov bolo povzbudiť verných kresťanov, aby si zachovali vieru v Ježiša a žili v súlade s pravdou. Ján mal o kresťanov obavy, keď videl, akým vplyvom pôsobia na zbory falošní učitelia. (1. Jána 2:18, 19, 26) Títo odpadlíci tvrdili, že poznajú Boha, ale nedodržiavali jeho prikázania. w20.07 30:1 – 3

Keďže veríme tomu, čo zvestujeme, horlivo sa o to delíme s čo najväčším počtom ľudí. Dôverujeme sľubom zapísaným v Božom Slove. (Žalm 119:42; Iz. 40:8) Vidíme, ako sa v našich dňoch spĺňajú biblické proroctvá. Sme svedkami toho, ako sa život ľudí mení k lepšiemu, keď začnú uplatňovať biblické rady. Všetky tieto dôkazy nás uisťujú o tom, že dobrú správu o Kráľovstve potrebuje počuť každý. Veríme aj v Jehovu, od ktorého pochádza správa, ktorú zvestujeme, a v Ježiša, ktorého dosadil za Kráľa svojho Kráľovstva. Bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádzame, Jehova je vždy naším útočiskom a silou. (Žalm 46:1–3) Sme tiež presvedčení, že Ježiš, ktorému dal Jehova všetku moc, riadi túto zvestovateľskú činnosť. (Mat. 28:18–20) Vďaka viere máme istotu, že Jehova odmení naše úsilie. w20.09 37:15 – 17

Niekedy sa sestry môžu dostať do ťažkých situácií a potrebujú, aby sa ich niekto zastal. (Iz. 1:17) Napríklad vdova alebo rozvedená sestra by možno ocenila, keby jej niekto pomohol s vecami, ktoré mával na starosti jej manžel. Staršia sestra možno uvíta, keď jej niekto pomôže porozprávať sa s lekárom. Alebo priekopníčka, ktorá pracuje aj na iných teokratických úlohách, možno potrebuje, aby sa jej niekto zastal, keď ju druhí kritizujú za to, že v službe netrávi toľko času ako ostatní priekopníci. Pozrime sa na Ježišov príklad. Ježiš sa neváhal zastať svojich duchovných sestier, keď sa stretli s nepochopením. Napríklad bránil Máriu, keď ju Marta kritizovala. (Luk. 10:38–42) Zastal sa jej aj druhýkrát, keď sa na ňu druhí hnevali, že podľa nich urobila zlé rozhodnutie. (Mar. 14:3–9) Ježiš videl jej pohnútku a pochválil ju. Dokonca predpovedal, že o jej láskavom skutku sa bude hovoriť, „kdekoľvek na svete sa bude zvestovať dobrá správa“. w20.09 39:15 – 16

Dobrý pastier si uvedomuje, že ovca sa môže zatúlať od stáda. Keď sa to stane, nezaobchádza s ňou drsne. Zamyslime sa nad tým, aký príklad nám dal Jehova, keď pomáhal svojim služobníkom, ktorí duchovne zoslabli. Keď prorok Jonáš nesplnil úlohu, ktorú dostal od Jehovu, Jehova ho hneď nezavrhol. Ako dobrý pastier ho zachránil a pomohol mu nadobudnúť silu, aby svoju úlohu dokázal zvládnuť. (Jon. 2:7; 3:1, 2) Neskôr použil ako názorný príklad tekvicu, aby mu pomohol pochopiť, aký vzácny je preňho ľudský život. (Jon. 4:10, 11) Čo sa z toho učíme? Starší by nemali nečinných bratov a sestry považovať za stratený prípad. Skôr by sa mali snažiť pochopiť, prečo sa taký kresťan vzdialil od zboru. A keď sa opäť vráti k Jehovovi, naďalej by sa oňho mali zaujímať a s láskou mu pomáhať. w20.06 25:10 – 12

Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa Boží ľud na tomto obrovskom území tešil z toho, že dostal „trochu pomoci“, čiže zažil obdobie slobody. Vďaka tomu mohol bez prekážok zvestovať a počet zvestovateľov v bývalom komunistickom bloku zakrátko vzrástol na státisíce. Po niekoľkých rokoch sa však z Ruska a jeho spojencov stal nový kráľ severu. Vláda, ktorá má vystupovať v úlohe kráľa severu a kráľa juhu, musí spĺňať tri kritériá: (1) priamo zasahuje do života Božieho ľudu, (2) svojimi skutkami prejavuje nepriateľský postoj k Jehovovi a jeho ľudu a (3) súperí s tým druhým kráľom o moc. Rusko a jeho spojenci zaútočili na Boží ľud, keď zakázali zvestovateľskú činnosť a začali prenasledovať tisíce našich bratov a sestier. Týmito skutkami dali najavo, že nenávidia Jehovu a jeho ľud. A súperia o moc s kráľom juhu, anglo-americkou svetovou veľmocou. w20.05 20:3 – 4

Robenie učeníkov je spojené s vyučovaním, preto chceme vyučovať čo najlepšie. Na celom svete vedieme milióny biblických štúdií a vyučujeme ľudí pravdu z Biblie. To, čo učíme, je nášmu srdcu blízke, a preto môžeme mať sklon hovoriť na štúdiu priveľa. No či už vedieš štúdium Strážnej veže, zborové štúdium Biblie, alebo domáce biblické štúdium, nemal by si mať hlavné slovo. Keďže naším cieľom je vyučovať z Biblie, mal by si prejavovať sebaovládanie a neporozprávať všetko, čo o danom biblickom verši alebo téme vieš. (Ján 16:12) Zamysli sa, koľko si toho z Biblie vedel v čase svojho krstu, a porovnaj to s tým, koľko toho vieš teraz. Vtedy si pravdepodobne poznal len základné biblické náuky. (Hebr. 6:1) Trvalo roky, kým si sa dopracoval k tomu, čo vieš dnes. Preto sa nesnaž naučiť svojho záujemcu všetko naraz. w20.10 42:2 – 4

Jehova vybral pre Ježiša vynikajúcich rodičov. (Mat. 1:18–23; Luk. 1:26–38) Z Máriiných slov zapísaných v Biblii vidno, ako veľmi milovala Jehovu a jeho Slovo. (Luk. 1:46–55) A z toho, že Jozef poslúchal Jehovove pokyny, vidno, že mal bázeň pred Bohom a chcel sa mu páčiť. (Mat. 1:24) Je zaujímavé, že Jehova nevybral pre Ježiša bohatých rodičov. Obeť, ktorú Jozef a Mária priniesli po Ježišovom narodení, svedčí o tom, že boli chudobní. (Luk. 2:24) Ich rodina, v ktorej sa postupne narodilo najmenej sedem detí, určite žila veľmi jednoducho. (Mat. 13:55, 56) V niektorých nebezpečných situáciách Jehova Ježiša ochránil, ale neodstránil mu z cesty všetky ťažkosti. (Mat. 2:13–15) Napríklad niektorí členovia jeho rodiny v neho neverili a spočiatku ho odmietali prijať ako Mesiáša. (Mar. 3:21; Ján 7:5) Ježiš sa musel pravdepodobne vyrovnať aj so smrťou svojho adoptívneho otca Jozefa. w20.10 44:4 – 6

Mal si niekedy pocit, že si na svoje problémy sám, že ti nemá kto pomôcť? Také pocity majú mnohí a výnimkou neboli ani verní Jehovovi služobníci v minulosti. (1. Kráľ. 19:14) Ak sa tak niekedy cítiš, spomeň si na Jehovov sľub: „Nikdy ťa neopustím ani ťa nenechám bez pomoci.“ Preto môžeme s plnou dôverou povedať: „Jehova je môj pomocník, nebudem sa báť.“ (Hebr. 13:5, 6) Tieto slová napísal apoštol Pavol spoluveriacim v Judei okolo roku 61 n. l. Jeho slová nám pripomínajú pocity žalmistu, zapísané v Žalme 118:5–7. Tak ako žalmista, aj Pavol vedel z vlastnej skúsenosti, že Jehova je jeho Pomocník. Napríklad viac ako dva roky predtým, ako napísal list Hebrejom, podnikol nebezpečnú plavbu po rozbúrenom mori. (Sk. 27:4, 15, 20) Počas tejto plavby a počas rokov, ktoré jej predchádzali, sa Jehova rôznymi spôsobmi dokázal ako Pavlov Pomocník. w20.11 46:1 – 2

Prečo nie je múdre hovoriť si, že kedysi bolo lepšie? Keď človek nostalgicky spomína na minulosť, často sa mu vynárajú len pekné spomienky. Stalo sa to aj Izraelitom v staroveku. Po odchode z Egypta rýchlo zabudli, aký ťažký život tam mali. Spomínali si len na dobré jedlo. Nariekali: „Keď si len spomenieme na ryby, ktoré sme zadarmo jedávali v Egypte, a na tie uhorky, melóny, pór, cibuľu a cesnak!“ (4. Mojž. 11:5) Naozaj to mali všetko „zadarmo“? Nie. Platili za to vysokú cenu. Boli otrokmi a Egypťania ich kruto utláčali. (2. Mojž. 1:13, 14; 3:6–9) Ale na túto smutnú minulosť rýchlo zabudli a bolo im za ňou ľúto. Nevideli to dobré, čo pre nich Jehova urobil, ale nostalgicky spomínali na „staré zlaté časy“. Jehova sa na nich veľmi rozhneval. (4. Mojž. 11:10) w20.11 48:5 – 6

Z času na čas sa asi každý z nás zamýšľa nad tým, že život je krátky a „plný trápenia“. (Jób 14:1) Je pochopiteľné, že nás to niekedy oberá o radosť. Podobne sa cítili mnohí Jehovovi služobníci v minulosti. Niektorí chceli dokonca zomrieť. (1. Kráľ. 19:2–4; Jób 3:1–3, 11; 7:15, 16) Ale Jehova, Boh, ktorému dôverovali, ich znova a znova utešoval a posilňoval. Ich príbehy sú zapísané v Božom Slove, aby sme z nich mohli čerpať poučenie a útechu. (Rim. 15:4) Spomeňme napríklad Jakobovho syna Jozefa. Zo dňa na deň sa z milovaného syna stal obyčajný otrok pohanského Egypťana. (1. Mojž. 37:3, 4, 21–28; 39:1) Neskôr ho Putifárova manželka krivo obvinila z pokusu o znásilnenie. Bez toho, aby si Putifár overil fakty, uvrhol Jozefa do väzenia a dal ho spútať okovami. (1. Mojž. 39:14–20; Žalm 105:17, 18) Jozef mohol oprávnene cítiť veľkú krivdu a byť z toho nešťastný. w20.12 51:1 – 4

Ježiš nás týmito slovami učil, o čo by sme sa mali v prvom rade modliť. Čo znamenajú tieto slová? Posvätiť niečo znamená urobiť to svätým, čiže čistým. Ale niektorí sa možno pýtajú: Ak je Jehovovo meno sväté, prečo je potrebné ho posvätiť? Aby sme dostali odpoveď na túto otázku, musíme vedieť, čo všetko súvisí s menom. Meno je viac než len skupina niekoľkých písmen napísaných na papieri alebo vyslovených nahlas. Všimnime si, čo hovorí Biblia: „Dobré meno je viac ako veľké bohatstvo.“ (Prísl. 22:1; Kaz. 7:1) Prečo má meno taký význam? Lebo predstavuje niečiu povesť, to, čo si druhí myslia o nositeľovi toho mena. Najdôležitejšie nie je to, ako sa meno píše alebo vyslovuje. Najviac záleží na tom, čo si ľudia myslia, keď vidia alebo počujú toto meno. Keď ľudia šíria klamstvá o Jehovovi, kazia jeho dobrú povesť. A keď útočia na jeho povesť, očierňujú jeho meno. w20.06 23:5 – 7

Starosti by nás mohli natoľko pohltiť, že by sme už nedokázali myslieť na nič iné. Napríklad môžeme mať obavy, či budeme mať dosť peňazí na živobytie, či neochorieme, takže nebudeme môcť ísť do práce, alebo či dokonca neprídeme o prácu. Alebo si možno robíme starosti, či v určitej situácii neporušíme nejaký Boží zákon. Satan čoskoro podnieti tých, ktorých má vo svojej moci, aby zaútočili na Boží ľud. A tak si možno robíme starosti, ako na tento útok zareagujeme. Možno si kladieme otázku: Je na tom niečo zlé, keď mi takéto veci spôsobujú určité obavy? Je pravda, že Ježiš svojim nasledovníkom povedal: „Nerobte si prílišné starosti.“ (Mat. 6:25) Chcel tým povedať, že by nás nemali trápiť žiadne starosti? Určite nie. Veď aj niektorých verných Jehovových služobníkov v minulosti ovládli znepokojujúce pocity. Napriek tomu nestratili Jehovovu priazeň. (1. Kráľ. 19:4) Ježiš nás chcel svojimi slovami upokojiť. Nechcel, aby nás starosti o veci potrebné pre život natoľko pohltili, že by sme službu Jehovovi odsunuli do úzadia. w21.01 1:4 – 5

Manžel sa zodpovedá Jehovovi i Ježišovi za to, ako sa správa k svojej rodine. (1. Petra 3:7) Keďže Jehova je Hlavou svojej veľkej rodiny, má právo stanovovať pravidlá, ako sa majú jeho deti správať, a trvať na ich dodržiavaní. (Iz. 33:22) A keďže Ježiš je hlavou kresťanského zboru, aj on má právo stanovovať pravidlá a trvať na ich dodržiavaní. (Gal. 6:2; Kol. 1:18–20) Tak ako Jehova a Ježiš, aj hlava kresťanskej rodiny má právo rozhodovať o záležitostiach, ktoré sa týkajú jeho rodiny. (Rim. 7:2; Ef. 6:4) Ale jeho autorita má svoje hranice. Napríklad pravidlá, ktoré stanovuje, by mali byť založené na biblických zásadách. (Prísl. 3:5, 6) Okrem toho nemá právo určovať pravidlá pre tých, ktorí nie sú členmi jeho rodiny. (Rim. 14:4) A keď jeho deti vyrastú a odídu z domu, naďalej si ho vážia, ale už viac nie je ich hlavou. (Mat. 19:5) w21.02 5:3 – 5

Ako hlava rodiny dokazuje, že miluje svoju rodinu? Jeden dôležitý spôsob je ten, že sa stará o ich hmotné potreby. Ale nesmie zabúdať na to, že oveľa dôležitejšie je uspokojovať ich duchovné potreby. (Mat. 5:3) Keď Ježiš zomieral na mučeníckom kole, zariadil, aby bolo postarané o jeho matku. Napriek krutej bolesti požiadal apoštola Jána, aby sa o Máriu postaral. (Ján 19:26, 27) Brat, ktorý je hlavou rodiny, môže mať veľa rôznych povinností. Musí usilovne pracovať, lebo vie, že tým prinesie česť Jehovovi. (Ef. 6:5, 6; Tít. 2:9, 10) A možno má aj povinnosti v zbore, napríklad vykonáva pastierske návštevy a horlivo sa zúčastňuje na službe. Zároveň si musí nachádzať čas na pravidelné štúdium Biblie s manželkou a deťmi. Rodina si veľmi cení, keď sa otec stará o to, aby boli všetci telesne, citovo a duchovne zdraví. (Ef. 5:28, 29; 6:4) w21.01 2:15, 17

V Božom Slove nachádzame opis dobrej manželky. Čítame o nej, že sa stará o chod domácnosti, kupuje a predáva pozemky a robí obchodné transakcie. (Prísl. 31:15, 16, 18) Nie je to žiadna otrokyňa, ktorá by nemala právo vyjadriť svoj názor. Naopak, jej manžel jej dôveruje a počúva jej návrhy. (Prísl. 31:11, 26) Keď sa manžel správa k manželke s takou úctou, bude pre ňu potešením podriaďovať sa mu. Hoci Ježiš má úžasné schopnosti, nepovažuje za ponižujúce podriaďovať sa Jehovovej autorite. (1. Kor. 15:28; Fil. 2:5, 6) Podobne aj schopná manželka, ktorá sa riadi Ježišovým príkladom, nemá pocit, že je pre ňu ponižujúce podriaďovať sa svojmu manželovi. Podporuje svojho manžela nielen z lásky k nemu, ale hlavne z lásky a úcty k Jehovovi. Kresťanská podriadenosť však neznamená, že manželka poslúchne svojho manžela, keď od nej bude žiadať, aby porušila biblické zákony alebo zásady. w21.02 6:14 – 15, 19

Láska k Bohu vždy dodávala Božím služobníkom silu, aby dokázali zniesť prenasledovanie. Napríklad keď mocný Sanhedrin, židovský najvyšší súd, zakázal apoštolom zvestovať, láska k Bohu ich podnietila poslúchať Boha viac ako ľudí. (Sk. 5:29; 1. Jána 5:3) Aj dnes mnohí naši bratia zažívajú prenasledovanie zo strany krutých a mocných vlád, ale vďaka takejto neochvejnej láske majú silu to znášať. To, že nás svet nenávidí, nás neodrádza od služby Jehovovi. Naopak, považujeme to za česť. (Sk. 5:41; Rim. 5:4, 5) Asi jednou z najťažších skúšok je odpor zo strany vlastnej rodiny. Keď sa začneme zaujímať o pravdu, niektorí členovia našej rodiny si môžu myslieť, že sme sa dali na niečo nahovoriť alebo že sme stratili zdravý rozum. (Porovnaj Marka 3:21.) Niektorí nám možno dokonca prudko odporujú. Také správanie by nás nemalo prekvapovať. Ježiš povedal: „Nepriateľmi človeka sa stanú členovia jeho vlastnej rodiny.“ (Mat. 10:36) w21.03 12:6 – 7

Keď ťa niektorý zvestovateľ pozve na svoje biblické štúdium, pozorne počúvaj zvestovateľa i záujemcu. Potom budeš vedieť, kedy sa máš zapojiť. Samozrejme, musíš prejaviť dobrý úsudok. Napríklad nebudeš hovoriť priveľa, nebudeš prerušovať zvestovateľa, keď niečo vysvetľuje, a nebudeš odbočovať od témy. Rozoberanú myšlienku môžeš podporiť krátkym komentárom, názorným príkladom alebo pomocnou otázkou. Niekedy môžeš mať pocit, že nemáš čím prispieť. Ale ak záujemcu pochváliš a prejavíš oňho osobný záujem, veľmi mu pomôžeš, aby duchovne napredoval. Ak je to vhodné, môžeš záujemcovi stručne porozprávať, ako si spoznal pravdu, ako si prekonal nejaký problém alebo ako ti Jehova v živote pomohol. (Žalm 78:4, 7) Môže to byť práve to, čo záujemca potrebuje počuť. Môže to posilniť jeho vieru alebo ho to môže povzbudiť, aby uvažoval o krste. w21.03 10:9 – 10

Komu vďačíme za náš úspech v službe? Apoštol Pavol odpovedal na túto otázku, keď písal zboru v Korinte: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dával vzrast. Dôležitý teda nie je ten, kto sadí, ani ten, kto polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast.“ (1. Kor. 3:6, 7) Podobne ako Pavol vždy pripisujme zásluhy za úspech v našej službe Jehovovi. Ako dáme najavo vďačnosť za to, že môžeme v službe spolupracovať s Jehovom, Ježišom a anjelmi? (2. Kor. 6:1) Tak, že budeme využívať všetky príležitosti, aby sme o dobrej správe hovorili s druhými. Semienka pravdy musíme nielen zasievať, ale aj polievať. Keď niekto prejaví o biblickú pravdu záujem, urobíme všetko, čo môžeme, aby sme jeho záujem rozvíjali a začali s ním študovať Bibliu. Keď vidíme, ako mu Jehova pomáha meniť svoje zmýšľanie a prispôsobovať sa tomu, čo učí Biblia, máme z toho veľkú radosť. w20.05 22:14, 16 – 18