September

Hoci Ježiš bol výnimočným učiteľom, niektorým ľuďom to nestačilo na to, aby uverili, že je Mesiáš. Chceli viac. Keď odmietol dať im znamenie, o ktoré ho žiadali, zavrhli ho. (Mat. 16:4) Čo hovorí Písmo? Prorok Izaiáš o Mesiášovi napísal: „Nebude kričať, nebude hlasno hovoriť, na uliciach nebude počuť jeho hlas.“ (Iz. 42:1, 2) Ježiš vykonával svoju službu nenápadne a skromne. Nestaval impozantné chrámy, nenosil zvláštny náboženský odev ani nevyžadoval, aby ho oslovovali honosnými náboženskými titulmi. Ani pri súdnom procese, v ktorom mu išlo o život, sa nepokúsil zapôsobiť na kráľa Herodesa nejakým znamením, hoci to Herodes od neho očakával. (Luk. 23:8–11) Ježiš robil zázraky, ale jeho hlavným poslaním bolo zvestovať dobrú správu. „Nato som prišiel,“ povedal svojim učeníkom. (Mar. 1:38) w21.05 18:9-10

Hľadáme ľudí, ktorí majú „správny postoj k pravde vedúcej k večnému životu“. (Sk. 13:48) Keď chceme, aby sa stali učeníkmi, musíme im pomôcť (1) pochopiť, (2) prijať a (3) uplatniť to, čo sa učia z Biblie. (Kol. 2:6, 7; 1. Tes. 2:13) Každý v zbore môže pomáhať záujemcom v duchovnom raste. Ako? Tak, že keď prídu na zhromaždenie, srdečne ich privítame a dáme im najavo, že ich máme radi. (Ján 13:35) Ten, kto vedie štúdium, musí pomôcť záujemcovi „zbúrať akúkoľvek pevnosť“, čiže zbaviť sa falošných náuk a škodlivých zvykov. (2. Kor. 10:4, 5) To si môže vyžadovať veľa času a úsilia. Môže to trvať veľa mesiacov, kým pomôžeme záujemcovi urobiť potrebné zmeny v živote a dospieť ku krstu. Ale tá námaha stojí za to. w21.07 26:6

Sme pevne presvedčení, že to, čo učíme, je pravda a že spôsob, akým Jehovovi svedkovia uctievajú Boha, je práve ten spôsob, ktorý sa Bohu páči? Apoštol Pavol bol pevne presvedčený o pravde. (1. Tes. 1:5) Jeho presvedčenie nebolo založené na emóciách. Pavol dôkladne študoval Božie Slovo. Veril, že „celé Písmo pochádza od Boha“. (2. Tim. 3:16) Čo sa z Písma dozvedel? Pri jeho štúdiu našiel nesporné dôkazy, že Ježiš bol sľúbený Mesiáš – dôkazy, ktoré židovskí náboženskí vodcovia ignorovali. Títo náboženskí pokrytci tvrdili, že zastupujú Boha, ale svojimi skutkami ho zapierali. (Tít. 1:16) Na rozdiel od nich si Pavol nevyberal, ktorým častiam Božieho Slova bude veriť a ktorým nie. Bol ochotný učiť „všetko, čo je Božou vôľou“, a žiť podľa toho. (Sk. 20:27) w21.10 42:1-2

Hoci sadíme a polievame, nesmieme zabúdať, akú úlohu má v tejto práci Boh. (1. Kor. 3:6, 7) Pre Jehovu je vzácny každý ľudský život. Dáva nám možnosť spolupracovať s jeho Synom na zhromažďovaní ľudí zo všetkých národov, skôr ako sa skončí tento starý svet. (Ag. 2:7) Zvestovateľskú činnosť môžeme pripodobniť k záchrannej akcii. Sme ako členovia záchranného tímu, ktorí majú vyslobodiť ľudí uviaznutých v bani. Hoci len niektorí záchranári nájdu niekoho živého, práca všetkých je rovnako dôležitá. To isté platí o našej službe. Nevieme, koľko ľudí bude ešte zachránených z tohto Satanovho sveta. Ale Jehova im môže pomôcť prostredníctvom kohokoľvek z nás. Andreas, ktorý žije v Bolívii, hovorí: „Za každým človekom, ktorý spozná pravdu a dá sa pokrstiť, vidím úsilie celého tímu.“ Aj my si zachovajme takýto pozitívny postoj k službe. Potom nás Jehova požehná a služba nám bude prinášať veľkú radosť. w21.05 20:19-20

Lovec má len jeden cieľ – chytiť alebo usmrtiť svoju korisť. Používa na to rôzne pasce, ako to opísal aj jeden z Jóbových falošných tešiteľov. (Jób 18:8–10) Ako môže lovec vlákať zviera do pasce? Tak, že pozoruje jeho správanie. Kde sa pohybuje? Čo má rado? Do akej pasce by sa dalo chytiť? Satan je ako taký lovec. Pozoruje naše správanie. Všíma si, kde radi chodíme a čo nás zaujíma. Potom nastaví pascu a čaká, že sa do nej v nestráženej chvíli chytíme. Ale Biblia nás uisťuje, že aj keď sa do Satanovej pasce chytíme, môžeme z nej uniknúť. Nachádzame v nej aj rady, ako sa môžeme vyhnúť Satanovým pasciam. Dvoma najúčinnejšími Satanovými pascami sú pýcha a chamtivosť. Už celé tisícročia Satan úspešne využíva tieto nežiaduce črty, aby chytil svoje obete do pasce. Je ako vtáčnik, ktorý sa snaží vlákať vtáky do pasce alebo ich chytá do siete. (Žalm 91:3) Ale my sa nemusíme stať jeho obeťou. Jehova nás oboznámil, aké taktiky Satan používa. (2. Kor. 2:11) w21.06 24:1-2

Naši zostarnutí bratia a sestry sú veľmi cenní. Božie Slovo pripodobňuje ich šediny ku korune. (Prísl. 20:29) Ale tieto vzácne poklady, ktoré máme medzi sebou, by sme mohli ľahko prehliadnuť. Mladí ľudia, ktorí si uvedomujú hodnotu starších bratov a sestier, môžu od nich získať niečo oveľa cennejšie než hmotné bohatstvo. Jehova považuje svojich verných služobníkov v pokročilom veku za veľmi cenných. Vidí, akí sú vnútri, a cení si ich krásne vlastnosti. Je rád, keď starší kresťania odovzdávajú mladším múdrosť, ktorú nadobudli počas rokov vernej služby. (Jób 12:12; Prísl. 1:1–4) Jehova si váži aj ich vytrvalosť. (Mal. 3:16) Nemali bezproblémový život, ale vo svojej viere v Jehovu nikdy nezakolísali. Ich nádej do budúcnosti je teraz pevnejšia, než bola v čase, keď spoznali pravdu. A Jehova ich miluje, lebo ani v starobe neprestávajú hovoriť o jeho mene. (Žalm 92:12–15) w21.09 35:2-3

Z času na čas je dobré preskúmať svoje pohnútky. Môžeme si položiť otázky: Porovnávam sa s druhými? Som so sebou spokojný len vtedy, keď dospejem k záveru, že som lepší ako druhí? Poháňa ma túžba byť vo všetkom najlepší alebo aspoň lepší ako niektorý brat alebo sestra? Alebo je mojou jedinou pohnútkou čo najlepšie slúžiť Jehovovi? V Biblii sa píše, že sa nemáme porovnávať s druhými. Prečo je nesprávne sa s niekým porovnávať? Keby sme si mysleli, že sme lepší ako náš brat, mohli by sme spyšnieť. A na druhej strane, keby sme si mysleli, že sme horší ako on, mohlo by nás to skľučovať. (Rim. 12:3) Nezabúdajme, že Jehova nás k sebe nepritiahol pre našu krásu, výrečnosť alebo obľúbenosť, ale preto, lebo ho chceme milovať a počúvať jeho Syna. (Ján 6:44; 1. Kor. 1:26–31) w21.07 28:3-4

Pretvárať svoje uvažovanie je dlhodobý proces. Samozrejme, bez modlitby, štúdia Božieho Slova a rozjímania to nepôjde. Vytrvávaj v tom a pros Jehovu o silu. S pomocou jeho svätého ducha dokážeš prekonať sklon porovnávať sa s druhými. A ak v tvojom srdci začne klíčiť závisť alebo pýcha, Jehova ti pomôže, aby si si to uvedomil a rýchlo tieto nežiaduce vlastnosti vykorenil. (2. Kron. 6:29, 30) Jehova pozná naše srdce. Vie aj to, s čím zápasíme – ako bojujeme proti vplyvu tohto sveta a proti našej vlastnej nedokonalosti. Keď vidí, ako tvrdo bojujeme proti týmto negatívnym vplyvom, o to viac nás miluje. Jehova chce, aby sme pochopili, čo k nám cíti. Znázornil to putom medzi matkou a dieťaťom. (Iz. 49:15) Veľmi nás miluje, keď vidí, ako zápasíme, aby sme mu mohli slúžiť celou dušou. Nie je to utešujúca myšlienka? w21.07 29:17-19

Väčšiu radosť môžeme cítiť, keď sa zaberieme do akejkoľvek úlohy, ktorú dostaneme v službe Jehovovi. Preto sa naplno venuj zvestovateľskej činnosti i práci v zbore. (Sk. 18:5; Hebr. 10:24, 25) Dobre sa pripravuj na zhromaždenia, aby si mohol podať povzbudzujúce komentáre. Ber vážne každú úlohu, ktorú dostaneš na zhromaždení v týždni. Keď ťa bratia poprosia, aby si pomohol s nejakou prácou v zbore, buď dôsledný a spoľahlivý. Nepozeraj sa na žiadnu úlohu ako na nedôležitú, ktorá by bola pod tvoju úroveň. V tom, čo robíš, sa snaž stále zlepšovať. (Prísl. 22:29) Čím viac sa zaberieš do duchovných činností a úloh, tým rýchlejší bude tvoj pokrok a tým väčšiu radosť budeš mať. (Gal. 6:4) A keď úlohu, po ktorej túžiš ty, dostane niekto iný, bude pre teba ľahšie poslúchnuť biblické nabádanie radovať sa s ním. (Gal. 5:26) w21.08 33:11

Nesmieme byť pyšní a musíme byť ochotní učiť sa. Tak ako choroba môže viesť k tomu, že srdcové tepny stvrdnú a srdce nemôže normálne pracovať, aj pýcha môže spôsobiť, že naše obrazné srdce sa zatvrdí a odmieta poslúchať Jehovove pokyny. Farizeji si tak zatvrdili svoje srdce, že odmietli uznať jasné dôkazy, že Ježiš má Božieho ducha a že je Boží Syn. (Ján 12:37–40) To bol nebezpečný postoj, lebo mohli prísť o večný život. (Mat. 23:13, 33) Preto je veľmi dôležité, aby sme umožňovali Božiemu Slovu a Božiemu duchu formovať našu osobnosť a ovplyvňovať naše zmýšľanie a naše rozhodnutia. Keďže Jakub bol pokorný, bol ochotný učiť sa od Jehovu. A vďaka svojej pokore sa stal dobrým učiteľom. w22.01 2:7

Keď vytrvávame v modlitbe, môžeme si byť istí, že náš nebeský Otec nás počuje. (Kol. 4:2) Hoci sa nám zdá, že odpoveď neprichádza, Jehova nám sľubuje, že na ňu odpovie vtedy, keď budeme potrebovať pomoc, čiže v pravý čas. (Hebr. 4:16) Preto by sme nikdy nemali Jehovovi vyčítať, keď sa niečo nestane tak rýchlo, ako očakávame. Napríklad mnohí sa už roky modlia o to, aby zažili, ako Božie Kráľovstvo ukončí tento zlý svet. Ježiš nás dokonca učil, aby sme sa modlili o príchod Božieho Kráľovstva. (Mat. 6:10) Ale aké by bolo nerozumné, keby niekto stratil vieru v Boha len preto, že koniec neprišiel vtedy, keď to ľudia čakali! (Hab. 2:3; Mat. 24:44) Konáme múdro, keď trpezlivo čakáme na Jehovu a modlíme sa s vierou, že nás vypočuje. Koniec príde v pravý čas. Jehova už určil „ten deň a hodinu“. A keď ten deň príde, bude jasné, že to bol ten najlepší čas pre všetkých. (Mat. 24:36; 2. Petra 3:15) w21.08 31:10-11

Pokorní vekovo starší kresťania si uvedomujú, že s pribúdajúcim vekom už nemôžu robiť toľko čo predtým. Uveďme si ako príklad našich krajských dozorcov. Keď dovŕšia 70 rokov, dostanú možnosť slúžiť v inej forme služby. To nemusí byť ľahké. Krajskú službu milovali a s radosťou slúžili svojim bratom. Ale chápu, že táto práca si vyžaduje mladšie sily. A tak prejavujú postoj, aký mali Léviti v starovekom Izraeli, ktorí museli vo veku 50 rokov skončiť so službou vo svätostánku. Radosť týchto Lévitov nezávisela od toho, či vykonávajú nejakú konkrétnu úlohu. Zamerali sa na to, čo mohli robiť, a boli plne k dispozícii mladším Lévitom. (4. Mojž. 8:25, 26) Podobne aj bývalí krajskí dozorcovia už síce neslúžia viacerým zborom, ale sú veľkou pomocou pre svoj zbor. w21.09 36:3-4

Ježiš vyrozprával dojímavý príbeh o márnotratnom synovi, ktorý je zapísaný v Lukášovi 15:11–32. Tento syn sa vzbúril proti svojmu otcovi, odišiel z domu a odcestoval „do ďalekej krajiny“. Tam žil zhýralým spôsobom života. Ale keď sa dostal do ťažkostí, začal sa nad sebou vážne zamýšľať. Uvedomil si, že kým býval u otca, mal sa oveľa lepšie. Ako povedal Ježiš, „spamätal sa“. Rozhodol sa, že sa vráti domov a poprosí otca o odpustenie. Ten moment, keď si uvedomil, ako hlboko klesol, bol dôležitý. No musel aj niečo urobiť. Márnotratný syn dal konkrétnymi skutkami najavo, že úprimne ľutuje to, čo urobil. Toto podobenstvo nie je len pekný príbeh. Zboroví starší sa z neho učia zásady, ktoré im pomôžu rozoznať, či sa kresťan, ktorý vážne zhrešil, skutočne kajá. w21.10 40:14-15

Čím sa nedá otriasť? Inými slovami, čo sa nedá odstrániť? Pavol napísal: „Keď... máme dostať Kráľovstvo, ktorým sa nedá otriasť... slúžme Bohu s bázňou a posvätnou úctou.“ (Hebr. 12:28) Keď sa po tomto veľkom záverečnom trasení usadí prach, len Božie Kráľovstvo ostane neotrasené. (Žalm 110:5, 6; Dan. 2:44) Čas sa rýchlo kráti. Ľudia si musia vybrať, či chcú podporovať tento svet a byť zničení, alebo či chcú žiť tak, ako si to praje Boh, a získať večný život. (Hebr. 12:25) Našou zvestovateľskou činnosťou môžeme ľuďom pomôcť, aby sa v tejto dôležitej otázke rozhodli správne. Pamätajme na slová nášho Pána Ježiša: „Táto dobrá správa o Kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom a potom príde koniec.“ (Mat. 24:14) w21.09 37:18-20

Starší, zvlášť vy máte zodpovednosť utešovať spoluveriacich, ktorých milovaný člen rodiny opustil Jehovu. (1. Tes. 5:14) Zájdite za nimi pred zhromaždením alebo po ňom a povzbudzujte ich. Navštevujte ich a modlite sa s nimi. Spolupracujte s nimi v službe a z času na čas ich pozvite na svoje rodinné uctievanie. Duchovní pastieri by mali Jehovovým ovečkám, ktoré sú skľúčené, venovať pozornosť a prejavovať súcit a lásku. (1. Tes. 2:7, 8) Jehova „nechce, aby bol niekto zničený, ale chce, aby všetci dospeli k pokániu“. (2. Petra 3:9.) Aj keď niektorý kresťan vážne zhreší, jeho život je pre Jehovu stále drahocenný. Len si pomysli, akú vysokú cenu Jehova zaplatil za život hriešnikov – dal svojho milovaného Syna ako výkupné! Súcitne sa snaží pomáhať tým, ktorí ho opustili, aby sa k nemu vrátili. A dúfa, že to urobia, ako to vyplýva z Ježišovho podobenstva o márnotratnom synovi. (Luk. 15:11–32) w21.09 39:17-19

Čo ak sa už nemôžeš do zvestovania dobrej správy a robenia učeníkov zapájať tak ako predtým, lebo máš zdravotné ťažkosti? Napriek tomu môžeš mať z duchovnej žatvy radosť. Zamyslime sa nad tým, čo sa stalo, keď kráľ Dávid a jeho muži išli bojovať s Amalekitmi, ktorí ich olúpili o majetok a uniesli im rodiny. Dvesto mužov už bolo takých unavených, že nemohli ísť bojovať, ale zostali strážiť veci. Keď Dávid a jeho muži zvíťazili nad Amalekitmi, Dávid prikázal, aby všetci dostali rovnaký podiel z koristi. (1. Sam. 30:21–25) Niečo podobné platí v našom celosvetovom diele robenia učeníkov. Každý, kto robí všetko, čo je v jeho silách, môže mať rovnakú radosť ako ostatní, ktorí pomáhajú ľuďom, aby spoznali Jehovu a dali sa pokrstiť. Jehova si všíma naše úsilie a dobré pohnútky a za to nás odmeňuje. Ukazuje nám tiež, ako môžeme mať radosť z toho, čo môžeme robiť vo veľkej duchovnej žatve. (Ján 14:12) Môžeme si byť istí, že keď sa nevzdáme, bude z nás mať radosť. w21.10 43:15-17

S pribúdajúcimi rokmi si možno robíme starosti, že už nebudeme môcť robiť pre Jehovu toľko čo kedysi. Je pravda, že už nemáme toľko síl, ale máme životné skúsenosti a múdrosť. Môžeme teda pomáhať mladším, aby naplno využili svoj potenciál a prevzali ďalšie úlohy v zbore. Ak chcú starší bratia a sestry pomáhať mladším, musia byť pokorní. Pokorný človek sa pozerá na druhých ako na takých, ktorí ho prevyšujú. (Fil. 2:3, 4.) Vekovo starší kresťania, ktorí sú pokorní, uznávajú, že v mnohých prípadoch existuje viacero spôsobov, ako vykonať určitú úlohu, a všetky môžu byť dobré a v súlade s Bibliou. Preto neočakávajú, že druhí budú robiť veci tak, ako ich robili oni. (Kaz. 7:10) Aj keď majú bohaté skúsenosti, ktoré môžu odovzdať mladšej generácii, uvedomujú si, že „scéna tohto sveta sa mení“, a to pre nich môže znamenať, že sa musia prispôsobiť novým okolnostiam. (1. Kor. 7:31) w21.09 36:1, 3

Jehova by od svojich služobníkov nikdy nevyžadoval nič, čo by ich morálne kazilo. Jehova je svätý vo svojej podstate. Na to jasne poukazoval nápis vyrytý na zlatej doštičke, ktorá bola pripevnená na turbane veľkňaza. Ten nápis znel: „Jehova je svätý.“ (2. Mojž. 28:36–38) Každému, kto sa pozrel na túto doštičku, to pripomenulo Jehovovu svätosť. Ale čo ak nejaký Izraelita nemohol byť v blízkosti veľkňaza a vidieť tento nápis? Znamenalo to, že sa túto dôležitú vec o Jehovovi nedozvedel? V žiadnom prípade! Každý Izraelita to počul, keď sa čítal Zákon pred zhromaždeným ľudom – mužmi, ženami i deťmi. (5. Mojž. 31:9–12) Keby si tam bol, počul by si tieto slová: „Ja som Jehova, váš Boh... Buďte svätí, lebo ja som svätý.“ „Buďte pre mňa svätí, lebo ja, Jehova, som svätý.“ (3. Mojž. 11:44, 45; 20:7, 26) w21.12 48:6-7

Niektorí si robia starosti, ako si zabezpečia základné veci pre život. Možno žijú v krajine, kde je zlá ekonomická situácia. A tak zarobiť dostatok peňazí, aby sa postarali o rodinu, môže byť náročné. Alebo živiteľ rodiny zomrel, takže rodina teraz nemá z čoho žiť. Urobíme len dobre, ak nahradíme starosti dôverou. Nezabúdajme, že náš láskavý Otec, Jehova, nám sľubuje, že ak dáme duchovné veci na prvé miesto, postará sa o naše hmotné potreby. (Mat. 6:32, 33) Svoj sľub vždy dodržal. (5. Mojž. 8:4, 15, 16; Žalm 37:25) Ak sa Jehova stará o vtáky a kvety, určite si nemusíme robiť starosti, či budeme mať čo jesť alebo čo si obliecť. (Mat. 6:26–30; Fil. 4:6, 7) Tak ako sa rodičia starajú o svoje deti, lebo ich milujú, aj náš nebeský Otec sa stará o to, čo jeho služobníci potrebujú, lebo ich miluje. w21.12 50:4-5, 8

Čo ti pomôže zmierniť bolesť, keď ti niekto vážne ukrivdil, najmä ak to bol niekto zo zboru? Uvažuj o Jozefovi, ktorý zažil veľkú nespravodlivosť zo strany svojich bratov. Zameriaval sa na službu Jehovovi a Jehova ho za jeho trpezlivosť a vytrvalosť bohato odmenil. Po čase sa Jozef dokázal preniesť cez krivdu, ktorú zažil, a videl, ako ho Jehova nakoniec požehnal. (1. Mojž. 45:5) Aj my môžeme tak ako Jozef pocítiť úľavu, keď sa budeme približovať k Jehovovi a necháme spravodlivosť v jeho rukách. (Žalm 7:17; 73:28) Ak znášaš nejakú nespravodlivosť alebo ťa trápi niečo iné, pamätaj, že „Jehova je blízko tých, ktorých srdce je strápené bolesťou“. (Žalm 34:18) Miluje ťa za to, že si trpezlivý a uvrhol si svoje starosti naňho. (Žalm 55:22) Je Sudcom celej zeme. Nič neunikne jeho pozornosti. (1. Petra 3:12) Si ochotný čakať na Jehovu, keď znášaš ťažkosti, ktoré nemôžeš vyriešiť? w21.08 31:14, 16

Bolo by múdre, keby si využil svoj život tak, aby si sa páčil Jehovovi. Musíme si určiť správne priority. Ak chceme čo najlepšie využívať čas, niekedy to znamená vybrať si spomedzi činností, ktoré nie sú samy osebe zlé. Dobre to vidno zo známej správy o tom, ako bol Ježiš na návšteve v dome Márie a Marty. Pohostinná Marta bola určite nadšená, že majú takého vzácneho hosťa, a pripravovala bohatú hostinu. Ale jej sestra Mária využila túto príležitosť na to, aby si sadla k Ježišovi a pozorne ho počúvala. Hoci Martu viedli tie najlepšie pohnútky, Mária „si vybrala najlepší podiel“. (Luk. 10:38–42, pozn. pod čiarou) Časom Mária možno zabudla, aké jedlo vtedy podávali, ale môžeme si byť istí, že nikdy nezabudla na to, čo sa od Ježiša naučila. Tak ako si Mária cenila čas, ktorý mohla stráviť s Ježišom, aj my si ceníme čas, ktorý môžeme stráviť s Jehovom. w22.01 5:5-6

Achab sa síce na chvíľu pokoril pred Jehovom, ale to, ako sa potom správal, nasvedčuje, že jeho pokánie nebolo pravé. Neurobil nič pre to, aby odstránil uctievanie Baala z krajiny. A vôbec sa nesnažil viesť ľudí k tomu, aby uctievali Jehovu. Po Achabovej smrti Jehova ukázal, ako sa naňho pozeral. Boží prorok Jehu povedal, že bol „zlý“. (2. Kron. 19:1, 2) Zamyslime sa: Keby sa Achab úprimne kajal, opísal by ho prorok ako zlého človeka, ktorý nenávidí Jehovu? Je jasné, že hoci Achab vyjadril určitú ľútosť nad svojím konaním, nikdy nerobil pravé pokánie. Čo sa môžeme naučiť z toho, ako sa správal Achab? Keď mu Eliáš povedal, že jeho rodinu postihne nešťastie, najprv sa pokoril. To bol dobrý začiatok. Ale z jeho neskoršieho konania bolo zjavné, že sa nekajal zo srdca. Teda pravé pokánie zahŕňa viac než len chvíľkovú ľútosť. w21.10 40:4-5, 7-8

Izaiáš bol prorok a možno aj jeho manželka mala nejaké prorocké úlohy, lebo v Biblii sa o nej píše ako o „prorokyni“. (Iz. 8:1–4) Je zjavné, že obaja boli zameraní na uctievanie Jehovu. Aj dnešné manželské dvojice môžu tak ako Izaiáš a jeho manželka urobiť službu Jehovovi stredobodom svojho života. Môžu si posilniť dôveru v Jehovu tak, že si budú spoločne študovať biblické proroctvá a presvedčia sa, že sa vždy splnia. (Tít. 1:2) Môžu premýšľať o tom, ako sa aj oni môžu podieľať na spĺňaní niektorých biblických proroctiev. Napríklad môžu prispievať k spĺňaniu Ježišovho proroctva, že dobrá správa sa bude zvestovať po celej zemi, skôr ako príde koniec. Čím väčšiu istotu budú manželia mať, že biblické proroctvá sú spoľahlivé, tým viac budú odhodlaní robiť pre Jehovu všetko, čo môžu. w21.11 46:9-10

Ježiš sa chcel postarať o svoju matku, ktorá bola v tom čase už asi vdova. Miloval svoju matku a chcel mať istotu, že bude o ňu dobre postarané aj duchovne. Preto ju zveril do starostlivosti svojmu učeníkovi Jánovi. Od toho dňa bol Ján Márii ako vlastný syn a staral sa o ňu ako o svoju matku. Týmto skutkom dal Ježiš najavo, ako veľmi má rád tú vzácnu ženu, ktorá sa oňho s láskou starala od jeho narodenia a stála pri ňom aj v čase jeho smrti. Čo sa učíme z Ježišových slov? Puto, ktoré nás spája s našimi duchovnými bratmi a sestrami, môže byť silnejšie než puto, ktoré nás spája s najbližšími členmi rodiny. Naši príbuzní nám možno odporujú alebo nás dokonca zavrhnú, ale Ježiš sľúbil, že keď sa budeme pridŕžať Jehovu a jeho organizácie, dostaneme „stonásobne viac“ všetkého, o čo sme prišli. Mnohí sa stanú našimi drahými synmi, dcérami, matkami alebo otcami. (Mar. 10:29, 30) Nie si rád, že si časťou duchovnej rodiny, ktorú spája viera a láska – láska k Jehovovi a jeden k druhému? (Kol. 3:14; 1. Petra 2:17) w21.04 15:7-8

Verná láska nás podnecuje urobiť viac, než sa očakáva. Dnes tak ako v minulosti mnohí naši bratia a sestry prejavujú vernú lásku spoluveriacim, dokonca aj tým, ktorých osobne nepoznajú. Napríklad keď sa dozvedia, že ich spolukresťanov postihla nejaká prírodná katastrofa, okamžite chcú vedieť, ako im môžu pomôcť. Keď sa niekto v zbore dostane do vážnych finančných problémov, pohotovo sa snažia zistiť, čo potrebuje, a pomôžu mu. Tak ako Macedónčania v prvom storočí robia viac, než sa očakáva. Prinášajú osobné obete a dávajú, koľko môžu, „dokonca aj viac“, aby pomohli svojim bratom, ktorí sú v núdzi. (2. Kor. 8:3) Aj dnes všímaví starší chvália bratov a sestry, ktorí v zbore pomáhajú druhým. Vrúcna pochvala vyjadrená v pravý čas dodá týmto láskavým bratom a sestrám silu, aby vytrvávali v tom, čo robia pre iných. (Iz. 32:1, 2) w21.11 45:14, 21

Každý z nás občas potrebuje radu. Niekedy si ju sami vypýtame od niekoho, koho si vážime. Inokedy za nami možno príde brat, ktorému na nás záleží, a upozorní nás na to, že sa vydávame „nesprávnym smerom“, čo by sme neskôr mohli ľutovať. (Gal. 6:1) Alebo keď urobíme vážnu chybu, radu môžeme dostať vo forme naprávania. Bez ohľadu na to, akým spôsobom radu dostaneme, mali by sme ju poslúchnuť. Prinesie nám to veľa dobrého a dokonca nám to môže zachrániť život. (Prísl. 6:23) V texte na dnešný deň sme nabádaní: „Pozorne počúvaj slová múdrych.“ Žiaden človek nevie všetko. Vždy je niekto, kto vie viac ako my alebo je skúsenejší ako my. (Prísl. 12:15) Teda keď si dáme poradiť, je to znak toho, že sme pokorní. Vidno z toho, že si uvedomujeme svoje nedostatky a potrebujeme pomoc, aby sme duchovne rástli. Múdry kráľ Šalamún napísal: „Vďaka mnohým radcom sa [plány] vydaria.“ (Prísl. 15:22) w22.02 7:1-2

Pravé pokánie zahŕňa viac než len povedať, že je nám ľúto, že sme sa dopúšťali hriešneho konania. Znamená to tiež, že sme úplne zmenili svoj postoj a stav srdca. K tomu patrí prestať s nesprávnym konaním a opäť sa riadiť Jehovovými normami. (Ezech. 33:14–16) To, na čom by malo previnilcovi najviac záležať, je napraviť svoj vzťah k Jehovovi. Čo by sme mali urobiť, keď sa dozvieme, že náš dobrý priateľ vážne zhrešil? Keby sme prikrývali hriech svojho priateľa, len by sme mu tým škodili. A nemalo by to žiadny význam, lebo Jehova všetko vidí. (Prísl. 5:21, 22) Svojmu priateľovi môžeš pomôcť, keď mu pripomenieš, že starší sú tu nato, aby mu pomohli. Ak nechce ísť za staršími, mal by si ich informovať ty. Tak dokážeš, že ti na tvojom priateľovi naozaj záleží. w21.10 40:19-21

Všetci chceme napodobňovať Ježiša a byť obetaví. V Biblii sa píše, že Ježiš „prijal podobu otroka“. (Fil. 2:7) Dobrý otrok alebo služobník rozmýšľa, čo by ešte mohol pre svojho pána urobiť, aby ho potešil. A to isté platí o nás, lebo aj my sme otrokmi Jehovu a služobníkmi bratov a sestier. Preto hľadáme príležitosti, ako môžeme Jehovovi a našim bratom slúžiť ešte viac. Polož si takéto otázky: Som ochotný pomáhať druhým na úkor svojho času a pohodlia? Neváham a dám sa k dispozícii, keď je potrebné pomôcť s upratovaním miesta konania zjazdu alebo s údržbou sály Kráľovstva? Čo ak zistíš, že by si mal byť obetavejší a niečo s tým urobiť, ale veľmi sa ti do toho nechce? Popros Jehovu o pomoc. Povedz mu, ako to vnímaš, a popros ho, aby ti dal „túžbu i silu konať to, čo sa mu páči“. (Fil. 2:13) w22.02 9:9-11

Ježiš sa správal tak, že sa pri ňom ľudia cítili príjemne. (Mat. 11:29, 30) Bol rozumný, a to aj v citovo vypätých situáciách. Raz za ním prišla Feničanka a prosila ho, aby uzdravil jej dcéru. Najprv odmietol vyhovieť jej prosbe, ale keď videl, akú má veľkú vieru, láskavo to pre ňu urobil. (Mat. 15:22–28) Hoci bol láskavý, bol aj pevný a nezdráhal sa dať druhým radu. Napríklad keď ho Peter pri jednej príležitosti odrádzal od konania Jehovovej vôle, Ježiš ho pred ostatnými učeníkmi pokarhal. (Mar. 8:32, 33) Neurobil to preto, aby Petra ponížil, ale aby ho usmernil a naučil aj ostatných učeníkov, aby mu nesťažovali konanie Božej vôle, ale skôr ho v tom podporovali. Aj keď to pre Petra nebolo príjemné, pomohlo mu to. Byť láskavý k tým, ktorých milujeme, znamená, že sme k nim otvorení, a ak je to potrebné, dáme im radu. Rady by sme mali tak ako Ježiš vždy zakladať na zásadách z Božieho Slova. w22.03 11:12-13

Jehovu uctievame, keď ho chválime. (Žalm 34:1) Ako môžeme Jehovu chváliť? Jeden spôsob je ten, že sa s druhými rozprávame o tom, aké má krásne vlastnosti a aké úžasné veci robí. K chvále nás podnecuje vďačnosť. Keď si nájdeme čas, aby sme rozjímali o Jehovovej dobrote a o tom všetkom, čo pre nás robí, vždy budeme mať veľa dôvodov, aby sme ho chválili. Ďalší vynikajúci spôsob, ako môžeme „prinášať Bohu obeť chvály, čiže ovocie svojich pier“, je, keď o ňom hovoríme s druhými v službe. Tak ako by sme si mali dopredu premyslieť, čo povieme Jehovovi v modlitbe, mali by sme sa dobre pripraviť aj na to, čo povieme ľuďom v službe. Chceme, aby bola naša „obeť chvály“ čo najlepšia, a preto keď zvestujeme, dávame do toho celé srdce. w22.03 13:8