Október

To, čo vyučujeme a čomu veríme, je založené na Božom Slove. Napriek tomu nás mnohí ľudia odmietajú počúvať. Prekáža im, že náš spôsob uctievania je podľa ich názoru príliš jednoduchý a že to, čo učíme, nie je v súlade s tým, čo chcú počuť. Čo môžeme robiť, aby nás nepremohli pochybnosti? Apoštol Pavol povedal kresťanom v Ríme: „Človek musí najprv počuť, aby mohol uveriť. A počuť môže, iba ak niekto zvestuje o Kristovi.“ (Rim. 10:17) Teda vieru si posilňujeme tak, že študujeme Božie Slovo, a nie tak, že sa zúčastňujeme na nebiblických náboženských obradoch, aj keď možno lahodia oku. Musíme si vybudovať silnú vieru založenú na presnom poznaní, lebo „bez viery nie je možné páčiť sa Bohu“. (Hebr. 11:1, 6) Nepotrebujeme vidieť nejaké pôsobivé znamenie z neba, aby sme sa uistili, že sme našli pravdu. Na to, aby sme sa o tom presvedčili a rozptýlili všetky pochybnosti, stačí dôkladne študovať Bibliu. w21.05 18:11-12

Apoštol Pavol zažíval veľa ťažkostí. Bili ho, kameňovali a viackrát sa ocitol vo väzení. Preto potreboval, aby ho Jehova posilňoval. (2. Kor. 11:23–25) Okrem toho úprimne priznal, že občas bojuje s negatívnymi pocitmi. (Rim. 7:18, 19, 24) Mal aj zdravotný problém, o ktorom sa vyjadril, že mu bol daný „osteň do tela“, a zúfalo prosil Boha, aby ho tohto problému zbavil. (2. Kor. 12:7, 8) Napriek všetkým ťažkostiam, ktoré Pavol mal, Jehova mu dal silu, aby vytrvával v službe. Zamyslime sa, čo všetko zvládol. Napríklad keď bol v domácom väzení v Ríme a nemohol vychádzať von, horlivo obhajoval dobrú správu pred židovskými vodcami a možno aj pred vládnymi úradníkmi. (Sk. 28:17; Fil. 4:21, 22) Zvestoval aj mnohým vojakom z prétoriánskej stráže a všetkým, ktorí k nemu prišli. (Sk. 28:30, 31; Fil. 1:13) V tom istom čase Boh viedol Pavla svojím duchom, aby napísal listy, z ktorých majú úžitok praví kresťania až dodnes. w21.05 21:4-5

Judský kráľ Uzzijah spyšnel, čo viedlo k tomu, že odmietol radu a konal opovážlivo. Uzzijah bol veľmi schopný človek. Dosiahol veľa vojenských úspechov a darilo sa mu aj v oblasti stavebníctva a poľnohospodárstva. „Pravý Boh mu dával úspech.“ (2. Kron. 26:3–7, 10) „Ale keď sa stal mocným, spyšnel a to ho zničilo,“ píše sa v Biblii. Podľa Jehovovho príkazu mohli v chráme páliť kadidlo iba kňazi. Ale kráľ Uzzijah vošiel do chrámu a chcel páliť kadidlo, hoci na to nemal právo. Jehovovi sa to nepáčilo a postihol tohto pyšného človeka malomocenstvom. (2. Kron. 26:16–21) Mohli by sme aj my spyšnieť a chytiť sa do podobnej pasce ako Uzzijah? Áno, keby sme si o sebe priveľa mysleli. Pamätajme na to, že všetky schopnosti, ktoré máme, a úlohy, ktoré v zbore dostaneme, sú od Jehovu. (1. Kor. 4:7) Ak sme pyšní, pre Jehovu sme nepoužiteľní. w21.06 24:7-8

Ježiš vedel, že nie vždy budú mať jeho učeníci v službe výnimočné zážitky. Veď ani nevieme, či sa niektorí z ľudí, ktorí si vtedy učeníkov vypočuli, stali kresťanmi. Učeníci potrebovali pochopiť, že ich radosť nemá byť závislá len od výsledkov, ale najmä od toho, že svojím úsilím robia radosť Jehovovi. Ak v službe vytrváme, získame večný život. Keď usilovne rozsievame semená pravdy o Kráľovstve a polievame ich, rozsievame aj „s ohľadom na ducha“, lebo umožňujeme Božiemu svätému duchu, aby pôsobil v našom živote. Ak „sa nevzdáme“, Jehova nám sľubuje, že zožneme večný život, a to aj vtedy, keď sa nám nikoho nepodarí priviesť ku krstu. (Gal. 6:7–9) w21.10 43:8-9

Raz bol Ježiš so svojimi učeníkmi po službe veľmi unavený a chceli si niekde odpočinúť. Ale zhromaždil sa tam veľký zástup ľudí. Ježišovi ich „prišlo ľúto... a začal ich učiť mnohé veci“. Predstavil si seba na ich mieste. Videl, ako veľmi trpia – ako veľmi potrebujú nádej –, a chcel im pomôcť. Dnes na tom ľudia nie sú o nič lepšie. Nedaj sa pomýliť vonkajším zdaním. Blúdia ako stratené ovce, ktoré nemajú pastiera. Apoštol Pavol o takýchto ľuďoch povedal, že sú bez Boha a bez nádeje. (Ef. 2:12) Keď sa zamyslíme nad tým, v akom duchovnom stave sú ľudia v našom obvode, láska a súcit nás podnieti, aby sme im pomohli. A najlepší spôsob, ako im pomôcť, je ponúknuť im biblické štúdium. w21.07 26:8

Namyslený človek je pyšný a sebecký. Závistlivý človek nielenže chce mať to, čo má niekto druhý, ale chce ho o to aj pripraviť. Závisť je teda určitou formou nenávisti. Namyslenosť a závisť by sme mohli prirovnať k nečistotám v leteckom palive. Lietadlo možno dokáže vzlietnuť a preletieť určitú vzdialenosť, ale nečistoty upchajú palivové potrubie, takže lietadlo sa zrúti. Podobne niekto môže slúžiť Jehovovi nejaký čas, ale ak ho ovládne namyslenosť a závisť, skôr či neskôr zažije pád. (Prísl. 16:18) Prestane slúžiť Jehovovi a ublíži sebe aj druhým. Proti namyslenosti môžeme bojovať tak, že uplatníme radu, ktorú dal apoštol Pavol: „Nič nerobte z povýšenectva a ctižiadosti, ale pokorne sa pozerajte na druhých ako na takých, ktorí vás prevyšujú.“ (Fil. 2:3) w21.07 28:6-8

Niektorí si myslia, že pravé náboženstvo musí mať odpoveď na všetky otázky, aj na tie, na ktoré Biblia neodpovedá. Je to realistické očakávanie? Pouvažujme o apoštolovi Pavlovi. Nabádal spoluveriacich, aby všetko skúmali, ale zároveň pripúšťal, že mnohým veciam nerozumie. (1. Tes. 5:21) „Máme čiastočné poznanie,“ napísal a dodal, že „vidíme len hmlisté obrysy v kovovom zrkadle“. (1. Kor. 13:9, 12) Pavol nerozumel všetkému a ani my všetkému nerozumieme. Videl však základné obrysy Jehovových zámerov, a tak vedel dosť na to, aby bol presvedčený, že pozná pravdu. Ako si môžeme upevniť presvedčenie, že sme našli pravdu? Napríklad tak, že porovnáme spôsob, akým uctieval Jehovu Ježiš, s tým, ako ho uctievajú Jehovovi svedkovia. w21.10 42:2-4

Bratia a sestry v pokročilom veku, môžete toho pre druhých stále veľa urobiť, či už slúžite celým časom, alebo nie. Čo si to od vás vyžaduje? Prispôsobte sa zmeneným okolnostiam, dajte si nové ciele a zamerajte sa na to, čo môžete robiť, a nie na to, čo nemôžete. Kráľ Dávid túžil postaviť Jehovov dom. Ale keď mu Jehova oznámil, že túto výnimočnú úlohu dostane mladý Šalamún, Dávid sa podriadil Jehovovmu rozhodnutiu a plne podporil prípravy na stavbu. (1. Kron. 17:4; 22:5) Nemyslel si, že sa na túto úlohu hodí lepšie ako Šalamún, ktorý bol „mladý a neskúsený“. (1. Kron. 29:1) Dávid vedel, že úspech celej stavby nezávisí od veku či skúseností stavbyvedúceho, ale od Jehovovho požehnania. Podobne ako Dávid, aj vekovo starší bratia dnes pokračujú v službe, hoci sa niektoré ich úlohy zmenili. A vedia, že Jehova požehná mladých bratov, ktorí po nich prevzali ich prácu. w21.09 36:4-5, 8

Duchovné ciele dávajú nášmu životu zmysel a určujú mu správny smer. Ale dôležité je, aby sme si stanovili ciele podľa našich schopností a okolností, nie podľa schopností a okolností iných. Inak by nás čakalo len sklamanie a mohlo by nás to skľučovať. (Luk. 14:28) Keďže slúžiš Jehovovi, patríš do jeho rozmanitej rodiny, v ktorej je každý jedinečný a cenný. Jehova ťa k sebe nepritiahol preto, že si bol lepší ako iní. Pritiahol ťa k sebe preto, lebo v tebe videl mierneho človeka, ktorého bude môcť vyučovať a formovať. Buď si istý, že si cení, keď mu slúžiš zo všetkých síl. Tvoja vytrvalosť a vernosť je dôkazom toho, že máš „úprimné a dobré srdce“. (Luk. 8:15) Preto slúž Jehovovi celou svojou dušou, podľa svojich najlepších možností a schopností. Potom sa budeš môcť tešiť „z vlastných úspechov“. (Gal. 6:4) w21.07 29:15, 20

Niekedy musíme trpezlivo čakať na nápravu krivdy. Napríklad keď sa starší dozvedia, že sa niekto v zbore dopustil závažného previnenia, modlia sa o „múdrosť zhora“, aby zistili, ako sa na danú situáciu pozerá Jehova. (Jak. 3:17) Ak je to možné, snažia sa pomôcť tomu, kto zhrešil, aby sa odvrátil „od nesprávnej cesty“. (Jak. 5:19, 20) Chcú tiež urobiť všetko, čo je v ich silách, aby chránili zbor a aby utešili tých, ktorým niekto ublížil. (2. Kor. 1:3, 4) A keď riešia prípady závažného previnenia, musia najprv zhromaždiť všetky fakty. To môže trvať nejaký čas. Potom sa modlia a previnilcovi dajú premyslenú radu z Biblie a budú ho „v správnej miere naprávať“. (Jer. 30:11) Starší sa nechcú unáhliť v úsudku. Keď riešia veci takýmto spôsobom, zbor uvidí, že to prinieslo tie najlepšie výsledky pre všetkých. w21.08 31:12-13

Keď v Izraeli nastal hlad, Noemi s manželom a dvoma synmi sa presťahovali do Moábu. Tam Noemin manžel zomrel. Jej dvaja synovia sa oženili, ale, žiaľ, neskôr aj oni zomreli. (Rút 1:3–5) Následkom týchto tragédií Noemi čoraz viac prepadala zúfalstvu. Prežívala takú citovú bolesť, že si myslela, že Jehova sa postavil proti nej. Všimnime si, ako vyjadrila svoje pocity: „Jehovova ruka sa obrátila proti mne.“ „Všemohúci naplnil môj život horkosťou.“ „Sám Jehova sa postavil proti mne a Všemohúci na mňa priviedol nešťastie.“ (Rút 1:13, 20, 21) Jehova chápe, že „útlak môže dohnať múdreho do šialenstva“. (Kaz. 7:7) Podnietil Rút, aby prejavila Noemi vernú lásku. Rút ochotne a nežne pomáhala svojej svokre, aby znovu nadobudla citovú a duchovnú rovnováhu. w21.11 45:9-10, 13

Úlohy, ktoré nám boli zverené, máme vykonávať s plným nasadením. Znamená to, že už sa nemáme usilovať o to, aby sme rozšírili svoju službu? To určite nie! Mali by sme si dávať duchovné ciele, aby sme sa stále zlepšovali vo zvestovaní a vyučovaní a boli užitočnejší pre našich bratov a sestry. Tieto ciele dosiahneme, keď sa nebudeme zameriavať na seba, ale múdro a pokorne sa zameriame na pomoc druhým. (Prísl. 11:2; Sk. 20:35) Napríklad aké ciele by si si mohol dať? Pros Jehovu, aby ti pomohol zistiť, aké ciele môžeš reálne dosiahnuť. (Prísl. 16:3) Mohol by si sa stať pomocným alebo pravidelným priekopníkom, slúžiť v Bételi alebo sa zúčastniť na nejakom teokratickom stavebnom projekte? Alebo mohol by si sa naučiť nový jazyk, aby si mohol zvestovať dobrú správu aj ďalším ľuďom, či dokonca presťahovať sa na miesto, kde je potrebných viac zvestovateľov? w21.08 33:14-15

Jehova má radosť z prejavovania vernej lásky. (Oz. 6:6) Prostredníctvom proroka Micheáša každého z nás nabáda, aby „miloval vernú lásku“. (Mich. 6:8, pozn. pod čiarou) Ale ak máme milovať vernú lásku, najprv musíme vedieť, čo to verná láska je. Čo je verná láska? Výraz „verná láska“ sa v Biblii – Preklade nového sveta vyskytuje asi 230-krát. Podľa „Slovníka pojmov“, ktorý sa nachádza v tomto preklade, sa „verná láska“ vzťahuje „na lásku podnecovanú vedomím záväzku, morálnou zásadovosťou, vernosťou a hlbokými citmi. Často opisuje Božiu lásku k ľuďom, ale používa sa aj na opis lásky medzi ľuďmi.“ Najlepší príklad v prejavovaní vernej lásky dáva Jehova. Nie div, že kráľ Dávid zvolal: „Jehova, tvoja verná láska siaha až k nebesiam... Aká vzácna je tvoja verná láska, Bože!“ (Žalm 36:5, 7) Je pre nás Božia verná láska rovnako vzácna ako pre Dávida? w21.11 44:1-2, 4

Do Jehovovej rodiny jeho verných služobníkov patrí Ježiš, „prvorodený celého stvorenia“, a milióny anjelov. (Kol. 1:15; Žalm 103:20) Keď bol Ježiš na zemi, poukázal na to, že ľudia môžu považovať Jehovu za svojho Otca. Pri jednej príležitosti sa vyjadril, že Jehova je jeho Otcom aj Otcom jeho učeníkov. (Ján 20:17) Keď sa Jehovovi zasvätíme a dáme sa pokrstiť, stávame sa časťou milujúcej rodiny bratov a sestier. (Mar. 10:29, 30) Jehova je naším Otcom a veľmi nás miluje. Ježiš chce, aby sme videli Jehovu tak ako on – ako láskavého, milujúceho, prístupného rodiča, nie ako chladnú autoritu. Keď učil svojich učeníkov modliť sa, vzorovú modlitbu začal slovami: „Náš Otče.“ Ježiš nám mohol povedať, aby sme Jehovu nazývali „Všemohúci“, „Stvoriteľ“ alebo „Kráľ večnosti“. (1. Mojž. 49:25; Iz. 40:28; 1. Tim. 1:17) To všetko sú vhodné tituly, ktoré majú oporu v Biblii. Ale Ježiš nepoužil žiadny z týchto titulov. Použil dôverné oslovenie „Otec“. w21.09 38:1, 3

Kráľ Manašše tvrdohlavo ignoroval výstrahy, ktoré mu Jehova dával prostredníctvom svojich prorokov. Nakoniec „Jehova priviedol proti [Judsku] veliteľov vojska asýrskeho kráľa, ktorí chytili Manaššeho hákmi, spútali ho medenými okovami a odviedli do Babylona“. Tam, v cudzej krajine a vo väzení, sa Manašše začal nad sebou vážne zamýšľať. „Veľmi sa pokoril pred Bohom svojich predkov.“ A nielen to. „Úpenlivo prosil svojho Boha Jehovu o priazeň.“ „Modlil sa k nemu.“ (2. Kron. 33:10–12) Časom Jehova vypočul Manaššeho modlitby. Z jeho modlitieb videl, že tento človek sa v srdci zmenil. Jehova reagoval na jeho úpenlivé prosby a dovolil mu, aby sa znovu ujal vlády. Manašše svojím správaním jasne dokazoval pravosť svojho pokánia. w21.10 40:10-11

Akvila a Priscilla museli opustiť známe prostredie, nájsť si nový domov a nanovo rozbehnúť výrobu stanov. Vo svojom novom domove v Korinte sa Akvila a Priscilla zapojili do činnosti miestneho zboru a spolu s apoštolom Pavlom posilňovali tamojších bratov. Neskôr sa presťahovali aj na iné miesta, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. (Sk. 18:18–21; Rim. 16:3–5) Určite prežili bohatý a uspokojujúci život! Manželské dvojice v dnešnej dobe môžu napodobňovať Priscillu a Akvilu a klásť záujmy Kráľovstva na prvé miesto v živote. Je najlepšie, keď sa o svojich cieľoch porozprávajú ešte pred svadbou. Keď si dvojica stanoví duchovné ciele a potom sa ich snaží dosiahnuť, dáva Jehovovi viac priestoru, aby na nich pôsobil jeho duch. (Kaz. 4:12) w21.11 46:11-12

Je zrejmé, že by sme si mali vziať k srdcu Boží príkaz ctiť si rodičov. Majte na pamäti, že pokyn zapísaný v 3. Mojžišovej 19:3, aby sme mali v úcte svoju matku a svojho otca, nasleduje hneď po výroku: „Buďte svätí, lebo ja, Jehova, váš Boh, som svätý.“ (3. Mojž. 19:2) Keď premýšľame o Jehovovom príkaze, aby sme si ctili svojich rodičov, mali by sme si položiť otázku: Ako sa mi darí poslúchať tento príkaz? Ak máš pocit, že si svojich rodičov doteraz trochu zanedbával, mohol by si sa rozhodnúť, že to napravíš. Minulosť už nezmeníš, ale môžeš si povedať, že odteraz budeš robiť pre svojich rodičov viac. Možno si zariadiš veci tak, aby si s nimi mohol tráviť viac času. Alebo ich budeš viac podporovať finančne, duchovne či citovo. To všetko je v súlade s príkazom, ktorý je zapísaný v 3. Mojžišovej 19:3. w21.12 48:10-12

Kráľ Dávid sa dopustil viacerých vážnych hriechov. Napríklad scudzoložil s Bat-Šebou a dokonca dal zabiť jej manžela. (2. Sam. 11:2–4, 14, 15, 24) Dávid tým neublížil len sebe, ale aj celej svojej rodine vrátane svojich ostatných manželiek. (2. Sam. 12:10, 11) Inokedy neprejavil úplnú dôveru v Jehovu, keď svojvoľne nariadil sčítanie izraelského vojska. K čomu to viedlo? Až 70 000 Izraelitov zomrelo na mor! (2. Sam. 24:1–4, 10–15) Myslel by si si, že si nezaslúži Jehovovo milosrdenstvo? Jehova si to nemyslel. Vzal do úvahy, že Dávid mu bol celý život verný a že úprimne ľutuje, čo urobil. Preto mu jeho vážne hriechy odpustil. Vedel, že Dávid ho veľmi miluje a chce robiť to, čo je správne. Nie si vďačný, že náš Boh v nás hľadá to dobré? (1. Kráľ. 9:4; 1. Kron. 29:10, 17) w21.12 50:11-13

Ježiš bol súcitný k ľuďom, ktorí mali zdravotné obmedzenia. Pri jednej príležitosti Jánovi Krstiteľovi odkázal: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú uzdravovaní, hluchí počujú [a] mŕtvi sú kriesení.“ Všetci, ktorí videli Ježišove zázraky, „chválili Boha“. (Luk. 7:20–22) Kresťania radi napodobňujú Ježišov súcitný postoj k ľuďom, ktorí majú zdravotné obmedzenia. Preto sme k takýmto ľuďom láskaví, ohľaduplní a trpezliví. Samozrejme, nám Jehova nedal moc konať zázraky. Ale máme tú česť oznamovať telesne alebo duchovne slepým ľuďom dobrú správu o raji, kde sa budú všetci ľudia tešiť z dokonalého telesného aj duchovného zdravia. (Luk. 4:18) Táto dobrá správa už dnes podnecuje mnohých ľudí chváliť Boha. w21.12 49:5

Jakub citoval Božie Slovo ako autoritu. Použil ho na to, aby svojim poslucháčom ukázal, že Jehova vždy odmeňuje tých, ktorí sú mu verní tak ako Jób. Na vysvetlenie tejto dôležitej myšlienky mu stačili jednoduché slová a logika. Tak neobracal pozornosť na seba, ale na Jehovu. Poučenie: Vyučuj jednoducho a klaď dôraz na Božie Slovo. Nemali by sme sa snažiť zapôsobiť na druhých tým, koľko toho vieme my, ale koľko toho vie Jehova a ako veľmi sa o nich stará. (Rim. 11:33) To sa nám podarí vtedy, keď budeme vždy klásť dôraz na to, čo hovorí Božie Slovo. Napríklad našim záujemcom by sme nemali hovoriť, čo by sme urobili na ich mieste my, ale mali by sme im pomôcť, aby uvažovali o príkladoch z Biblie a snažili sa pochopiť, ako zmýšľa a čo cíti Jehova. Potom ich bude motivovať túžba páčiť sa Jehovovi, a nie nám. w22.01 2:9-10

Boh nám nehovorí len to, ako sa nemáme správať k druhým, ale aj to, ako sa k nim máme správať. Milovať ich tak ako seba je úplne základná vec pre kresťana, ktorý sa chce páčiť Bohu. Pozrime sa, ako Ježiš zdôraznil dôležitosť príkazu, ktorý je zapísaný v 3. Mojžišovej 19:18. Jeden farizej sa ho raz spýtal: „Ktoré prikázanie v Zákone je najdôležitejšie?“ Ježiš mu odpovedal, že „najdôležitejšie a prvé prikázanie“ je milovať Jehovu „celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“. Potom citoval 3. Mojžišovu 19:18 a povedal: „Druhé je podobné: ‚Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého.‘“ (Mat. 22:35–40) Je veľa spôsobov, ako môžeme prejaviť lásku k blížnemu. Napríklad tak, že poslúchneme radu z 3. Mojžišovej 19:18, ktorá znie: „Nebudeš sa usilovať o pomstu a nebudeš prechovávať nevraživosť.“ w21.12 49:11-13

Ježiš vystrel ruku a zachránil apoštola Petra. Všimnime si, že Peter dokázal kráčať po rozbúrenom mori, kým sa pozeral na Ježiša. Ale keď sa pozrel na búrku, premohol ho strach a pochybnosti a začal sa ponárať. (Mat. 14:24–31) Z toho, čo sa stalo Petrovi, sa môžeme naučiť niečo cenné. Keď vystúpil z člna a začal kráčať po mori, nepočítal s tým, že niečo odvedie jeho pozornosť a začne sa topiť. Chcel dôjsť po mori až k svojmu Pánovi. Ale nezostal zameraný na tento cieľ. Samozrejme, my nemôžeme chodiť po vode, ale všetci potrebujeme vieru, aby sme dokázali zvládnuť svoje problémy. Ak stratíme zo zreteľa Jehovu a jeho sľuby, začneme sa duchovne topiť. Nech sa do nášho života priženie akákoľvek obrazná búrka, musíme zostať zameraní na Jehovu a na to, že nám dokáže pomôcť. w21.12 50:6-7

Modlitba, štúdium a rozjímanie sú súčasťou nášho uctievania. Keď sa modlíme, komunikujeme s naším nebeským Otcom, ktorý nás veľmi miluje. Keď študujeme Bibliu, spoznávame Boha, ktorý je zdrojom všetkej múdrosti. (Prísl. 2:1–5) A keď rozjímame, premýšľame o Jehovovej príťažlivej osobnosti, o jeho obdivuhodnom zámere s celým stvorením a o tom, aké miesto v ňom máme my. Vieš si predstaviť lepšie využitie času? Ale ako môžeme ten vzácny čas, ktorý máme k dispozícii, využiť čo najlepšie? Ak je to možné, nájdi si tiché miesto. Pouvažujme o tom, ako to robil Ježiš. Predtým ako začal svoju pozemskú službu, strávil 40 dní v pustatine. (Luk. 4:1, 2) V tomto tichom prostredí sa mohol nerušene modliť k Jehovovi a rozjímať o tom, akú úlohu mu jeho Otec zveril. Vďaka tomu sa pripravil na skúšky, ktoré mal čoskoro zažiť. w22.01 5:7-8

Zborový starší alebo iný duchovne zrelý kresťan nám na základe Biblie môže poukázať na niečo, v čom by sme sa mali zlepšiť. Ak nás má niekto natoľko rád, že nám dá radu, mali by sme si ju vziať k srdcu. Prijať priamu radu nemusí byť vôbec ľahké. Možno sa dokonca urazíme. Prečo? Obyčajne nemáme problém pripustiť, že sme nedokonalí. Ale keď nás niekto upozorní na nejakú konkrétnu chybu, môže byť pre nás ťažké uznať, že má pravdu. (Kaz. 7:9) Možno sa začneme obhajovať, spochybňovať pohnútku toho, kto nám radu dal, alebo mu vyčítať spôsob, ako nám to povedal. Mohli by sme ho dokonca kritizovať za jeho vlastné chyby a hovoriť si: Čo mi má tento radiť! Nech sa pozrie na seba! A ak sa nám rada, ktorú dostaneme, nepáči, mohli by sme ju ignorovať alebo hľadať niekoho iného, kto nám povie to, čo chceme počuť. w22.02 7:2-4

Mohli by v novom svete vzniknúť situácie, v ktorých bude vyskúšaná naša dôvera v Jehovu? Pouvažujme napríklad o tom, čo sa stalo krátko po oslobodení Izraelitov z otroctva v Egypte. Niektorí sa začali sťažovať, že im chýba jedlo, na ktoré boli v Egypte zvyknutí, a na Jehovov dar v podobe manny sa začali pozerať s opovrhnutím. (4. Mojž. 11:4–6; 21:5) Mohlo by sa niečo podobné stať aj nám, keď sa skončí veľké súženie? Nevieme, čo všetko bude treba urobiť, aby sme očistili zem a postupne ju premenili na raj. Zrejme budeme mať plné ruky práce a život možno nebude zozačiatku úplne jednoduchý. Trúfneme si v tom čase sťažovať sa na to, čo nám Jehova poskytne? Jedna vec je istá: Keď sme Jehovovi vďační za to, čo pre nás robí už dnes, je pravdepodobnejšie, že mu budeme vďační aj za to, čo pre nás bude robiť v budúcnosti. w22.02 6:18-19

V proroctve zo Zachariáša 8:23 sa výrazy „Žid“ a „s vami“ vzťahujú na tú istú skupinu – na pomazaný ostatok. (Rim. 2:28, 29) „Desať mužov zo všetkých jazykov národov“ predstavuje iné ovce. Proroctvo hovorí, že sa „pevne chytia odevu Žida“ – to znamená, že sa pripájajú k pomazaným a verne ich podporujú v čistom uctievaní. Podobne v splnení proroctva z Ezechiela 37:15–19, 24, 25 Jehova medzi pomazanými a inými ovcami vytvoril nezlomné puto jednoty. V tomto proroctve sa hovorí o dvoch paliciach. Kresťania, ktorí majú nádej na život v nebi, sú ako palica „pre Júdu“ (čo bol kmeň, z ktorého boli vyberaní izraelskí králi) a tí, ktorí majú nádej na život na zemi, sú ako „Efraimova palica“. Jehova zjednotil tieto dve skupiny tak, aby tvorili „jednu palicu“. To znamená, že zjednotene slúžia pod vládou jedného Kráľa, Ježiša Krista. (Ján 10:16) w22.01 4:9-10

Ježiš hovoril o ľuďoch, ktorí dávali dary chudobným, ale robili to preto, aby o tom všetci vedeli a chválili ich za to. Mohlo sa zdať, že robia dobré skutky, ale pre Jehovu boli bezcenné. (Mat. 6:2–4) Dobrotu prejavujeme vtedy, keď robíme správne veci z nesebeckých pohnútok. Polož si otázky: Nielenže viem, čo je správne, ale to aj robím? Čo ma motivuje, aby som urobil pre druhých niečo dobré? Jehovov svätý duch je činná sila. (1. Mojž. 1:2) A preto aj vlastnosti, ktoré v nás svätý duch vytvára, musia byť činné, musíme ich aktívne prejavovať v živote. Napríklad učeník Jakub napísal: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jak. 2:26) A to isté platí o každej vlastnosti, ktorá patrí k ovociu Božieho ducha. Vždy, keď niektorú z nich prejavíme, je to dôkaz, že na nás pôsobí Boží duch. w22.03 11:14-16

Hoci sa zapájame do rôznych duchovných činností a robíme veľa dobrého pre druhých, apoštol Peter zdôraznil zvlášť jednu vec. Predtým ako nás nabádal, aby sme boli svätí vo všetkom svojom konaní, napísal: „Pripravte svoju myseľ na činnosť.“ (1. Petra 1:13) Na akú činnosť? Peter povedal, že Kristovi pomazaní bratia majú „‚široko-ďaleko oznamovať nádherné vlastnosti‘ toho, ktorý [ich] povolal“. (1. Petra 2:9) Dnes majú všetci kresťania česť vykonávať túto najdôležitejšiu činnosť, ktorou sa dosahuje najviac dobrého. Ako Boží svätý ľud máme naozaj vzácnu možnosť pravidelne a horlivo zvestovať dobrú správu a vyučovať ľudí. (Mar. 13:10) Keď sa to snažíme robiť, dokazujeme, že milujeme nášho Boha a svojich blížnych. A ukazujeme, že chceme byť svätí vo všetkom svojom konaní. w21.12 49:18

Apoštol Pavol mal na svojich bratov a sestry pozitívny pohľad. Uvedomoval si, že keď niekto urobí niečo zlé, ešte to neznamená, že je aj zlý človek. Mal spolukresťanov rád a zameriaval sa na ich dobré vlastnosti. Keď sa im nedarilo robiť to, čo je správne, veril, že majú dobré pohnútky a že iba potrebujú pomoc. Pouvažujme o tom, ako Pavol pomohol dvom sestrám zo zboru vo Filipách. (Fil. 4:1–3) Zdá sa, že Evodia a Syntycha mali medzi sebou nezhody, ktoré narušili ich priateľstvo. Pavol sa k nim nesprával neláskavo ani ich neodsudzoval. Zameral sa na ich dobré vlastnosti. Vedel, že sú to verné sestry, ktoré už celé roky slúžia Jehovovi, a Jehova ich miluje. To, že sa Pavol pozeral na tieto sestry pozitívne, ho viedlo k tomu, že ich povzbudil, aby sa udobrili. Vďaka tomu, že Pavol hľadal na druhých to dobré, nestratil radosť a so spolukresťanmi v tom zbore mal dobré vzťahy. w22.03 14:16-18

Pokoj, ktorý dáva Jehova, upokojí naše srdce i naše myšlienky, takže môžeme jasne premýšľať. Potvrdzuje to naša sestra Luz, ktorá hovorí: „Bojujem s pocitmi osamelosti. Niekedy sú také silné, že si nahováram, že Jehova ma nemá rád. Ale v takých chvíľach hneď poviem Jehovovi, ako sa cítim. Vďaka modlitbe dokážem svoje pocity ovládať.“ Od tejto sestry sa učíme, že aj my môžeme vďaka modlitbe získať vnútorný pokoj. (Fil. 4:6, 7) Vieme, že keď takú stratu zažijeme my, Jehova a Ježiš nás podporia. Ježišove slzy nás podnecujú, aby sme zvestovali a vyučovali so súcitom, lebo túto krásnu vlastnosť prejavujú aj Jehova a Ježiš. A môže nás to veľmi utešiť, keď vieme, že Jehova a jeho milovaný Syn vedia, čo je pre nás ťažké, a chcú nám pomôcť, aby sme vytrvali. Tešíme sa na deň, keď Jehova zotrie „každú slzu z očí“. (Zjav. 21:4) w22.01 3:7, 19-20

Ježiš hovoril o dvoch odlišných bránach, ktorými sa vchádza na dve odlišné cesty – na „priestrannú“ cestu a na „úzku“ cestu. (Mat. 7:14) Žiadna tretia cesta neexistuje. Každý z nás sa musí rozhodnúť, po ktorej ceste pôjde. Je to to najdôležitejšie rozhodnutie v našom živote, lebo iba jedna z tých dvoch ciest vedie do večného života. „Priestranná“ cesta je obľúbená, lebo sa po nej kráča ľahko. Žiaľ, mnohí si volia práve túto cestu a idú s davom. Neuvedomujú si, že na túto cestu ich smeruje Satan a že na jej konci ich čaká smrť. (1. Kor. 6:9, 10; 1. Jána 5:19) Na rozdiel od „priestrannej“ cesty je tá druhá cesta „úzka“ a Ježiš povedal, že tých, ktorí ju nachádzajú, je málo. Prečo? Všimnite si, že hneď v ďalšom verši Ježiš vystríhal svojich nasledovníkov pred falošnými prorokmi. (Mat. 7:15) w21.12 51:3-5